Anémia osudu

Do ticha odstrihujem zvuky,

ako pokrútené konáre brezy

každý šepot sa stráca v hlbine,

len prázdno klíči v trhlinách.

 

Nože času sa zatínajú hlbšie —

krájajú minulosť

na zrazeniny, na tŕne

na nepoznané úseky

vlastného mena.

 

Vyrezávam sa z pamätí,

kde slová zanechali jazvy

dlhými katanami.

Plynúce dni,

zväčša rovnaké

vypíjam po kvapkách

nikdy sa nenasýtim.

 

A niekde na dne,

v mokrých koreňoch vety,

si zostal ty —

ako odložený obrázok,

čo nechala si matka,

ako vráska,

z hĺbky tváre

ju už nezmažem.

 

Pristihnem sa

pozerať do zrkadla 

niekde za seba,

oči sú duté,

len staré záplaty tmy

držia všetky komory srdca

ešte pokope.

 

Túženie

spísať sa do ničoty,

byť tvojím tichom,

ktoré nikdy neohluchne,

keď budeš kričať

v kŕči všednosti.