Ticho

                      TICHO 

 Počuješ to ticho hlasné, 

 rozlieha sa pláňami, 

 také zvučné, také slastné, 

 letí vrchmi, stráňami.

 Vtáčí štebot či vetra šum, 

 ani jedno nepočuť, 

 darmo lámeš bystrý um, 

 ani tónu nie je čuť.

 Čože je to len za zvuk, 

 že ho nikto nečuje, 

 úplné ticho, ani muk, 

 iba zver ho počuje.

 Nočné ticho s noblesou 

 navštevuje šíry kraj, 

 kolo miest aj pralesov 

 mení všetko v spiaci raj.

 Nad hlavami hviezdna noc, 

 nezaduje ani vánok, 

 nad tebou má zaraz moc, 

 víťazom je nočný spánok.

 A tebe zrazu veľmi dobre, 

 oddávaš sa kúzlu ticha, 

 až nadránom nebo modré, 

 prebúdza ťa hrdosť, pýcha.

 Ďaleko od hluku miest, 

 na míle od svetiel lámp, 

 vzdialený od prachu ciest, 

 ušetrený zvuku rámp.

 Na noc spomienka tajomná 

 v hlave stále veľmi živá, 

 posadnutosť vzájomná, 

 trochu temná, trochu clivá.

 V hluku zaraz precitáš, 

 všade vôkol rámus riadny, 

 sa v meste rušnom ocitáš, 

 zhon a randál, pokoj žiadny.

 Buchot, treskot, náhlenie, 

 trma-vrma kam len pozrieš, 

 iba zdanie, mámenie 

 na sekundu ešte zazrieš.