Človek a strom 2

Človek a strom

Rok čo rok, vo svojej múdrosti hlbokej,
rastú stromy, nie sú svedkovia vekov.
Korunou siahajú k oblohe vysokej,
potomok, potomka má svojich predkov.

Čo rok to letokruh, svedectvo nám dáva,
o všetkých, slnkom požehnaných dňoch,
o sile prírody, čo večne pretrváva,
o jari, lete, jeseni i chladných mrazoch.

Strom, svedok nemý, na zemi stál,
videl kniežatá, ktoré zabili,
bol svedkom drámy, čo život nám dal
hrady kamenné, čo v prach sa menili.

Lebo strom a človek, sú spojené nádoby,
v dychu prírody, v harmónii spriaznený,
ako odraz v zrkadle, rovnaké podoby,
rovnako blízki, rovnako vzdialení.

Strom je kronika storočí, svedok minulosti,
má srdce otvorené pre krásu prírody,
múdro hľadí do budúcnosti,
v ňom je nádej, pokoj, radosť zo slobody.

Pretože človek dýcha, čo strom mu štedro dáva,
život bez tohto daru nemôže prekvitať.
Nech táto myšlienka v nás navždy zostáva,
vedie nás k činom, ktoré môžu ešte stromy udržiavať.