Raduj sa duša moja

Nazhromaždil si si plné komory,
zásoby poživne ako krt.
Prekliaty bruchom, potom poroby,
lopoty, trýzne...
Až kým príde smrť.

Raduj sa, duša, plesaj a sa teš.
Námahu rúk svojich spláchneš do stoky.
Sám seba ako ťarchu ponesieš
do hliny zeme, zmaru, prázdnoty.

Od prapočiatku dní v lone matky
z nej saješ silu, mladosť, krásu, cit.
Pre život. Aký? Dlhý? Krátky?
Aby si sám sebe všetkým mohol byť.

Denne sa vyprázdniš.
Včera, dnes, zajtra zas.
Ako strom naberáš letokruhy.
Nad priepasťou lietaš. Určite spadneš raz
v úpornej námahe uzrieť svetlo Dúhy.

Raduj sa, duša moja. Jedz a pi.
O čom je život?
Čo je vlastne život?
Premiéra večnosti či vtip hlúpy?


Anna Vodičková