Rozlúčka

Sedím s tebou na jednej posteli,
vonku rýchlo tečie svet.
Akoby sa ponáhľal,
zbaliť päť slivák do batôžka
a utekať až na mesiac.

No v tejto izbe zastal.
Pred prvým krokom sa posledný krát otočil
a jeho pohľad bol tvojím pohľadom.
Akoby si chcel zapamätať všetko.
Bez nutnosti vlastniť,
bez potreby kontrolovať,
bez výčitky žiť.

Ešte pár sekúnd
pozeral sa na utešený domček so škridlovou strechou,
červeným komínom a slnkom hrajúcim sa so závesmi.
Prezrel každý jeho kút,
poslednú tehlu,
nepoddajný trs trávy
i ošúchanú modlitebnú knižku,
ktorá pod lavičkou pri kachľovej peci,
bez lásky vyčkávala na nového majiteľa,
ktorý neprišiel a tak si dovolila ošúchať sa.
Videl aj polámaného hojdacieho koníka,
kytičku zvädnutých kvetov z čeľade Asteraceae,
vložených do hlinenej vázy s rozbitým uškom
a vodou pretekajúcou cez dierku, ktorú si tam nechal ešte minulého leta.
Smutným pohľadom ešte raz pohladil unavenú matku,
vážnosťou upokojil vystrašeného otca, ktorý sa tváril, že sa nič nedeje.
Naposledy skryl do náručia milovanú sestru,
povzbudil už skoro veľkého brata,
vetrom rozlúčky poihral sa im s úsmevom.

A potom odišiel.

Neobrátil sa,
lebo vedel, že by to nezvládol.
Nezamával ešte,
lebo vedel, že by mu padali slzy.
Nevrátil sa,
lebo vedel, že by to nedal.

Miloval ich,
a preto bol čas ísť.