Rozprávka o Dúhovej víle a Kúdelníčke – Ako pred dažďom svojich priateľov ochránili

*

Rozprávka o Dúhovej víle a Kúdelníčke – Ako pred dažďom svojich priateľov ochránili

*

Po týždni dažďových sĺz neutíchajúco sa valiacich z oblohy, nad ránom konečne vyšlo slnko. Len zľahka sa oprelo o rozkvitnuté púpavy a mladé listy briez, aby osušilo rosu a vytiahlo prebytočnú vlahu z premočených hmyzích cestičiek v tráve.
Michalka nedočkavo prestupovala v predsieni z nôžky na nôžku, obutá v bielych lakovkách a oblečená ako malá princezná: Bledožlté šaty s volánikmi a svetlé pančušky s kvetovaným vzorom. V pravej rúčke napäto zvierala veľký červený kýblik.
„Dedko!“ volala smerom do kuchyne, „Veď už poď, čo ti tak dlho trvá?“
Zhrbený šedovlasý pán s nakrátko pristrihnutými fúzikmi nenáhlivo vykukol spoza dverí.
„Krájam ti jabĺčko na olovrant, budeš hladná aj smädná, len čo prejdeme pár metrov.“
„Nebudem!“ zavrtela Miška hlávkou prudko, až sa jej uvoľnil prameň vlasov zo zapleteného vrkoča.
Dedko dokrivkal za vnučkou a spoza skrine vytiahol svoju vychádzkovú palicu. Do vrecka na ľahkom pletenom svetri vložil zakrytú misku s nakrájaným ovocím a otvoril dvere.
Dievčatko s nepredstieranou radosťou zbehlo po schodoch na dvor a namierilo si to rovno medzi záhony pred domom. Z pučiacich ríbezlí na seba striaslo zvyšky rosy a dažďa, zvonivo sa zasmialo a za behu sa snažilo chytiť vyplašeného motýľa.
Šedivý dedko len s úsmevom pokrútil hlavou, zamkol za sebou dvere a vydal sa k bráničke.
Za ňou bol šíry svet a v jeho vnučke len tak blčala zvedavosť celý ho preskúmať.
Teraz, po mnohých dňoch do nitky vyumývaný od jarného dažďa, skrýval plno jagavých a priezračných tajomstiev. A Miška sa tešila hlavne na Dúhovú vílu, o ktorej jej rozprával po večeroch, keď sa pred bleskami a dunením hromov skrývala v bezpečí perín so svojím plyšovým tigrom v náručí.
„Dedko! Musíme nazbierať veľa kamienkov a zapchať všetky dierky, pamätáš? Zapchať, aby tvorom nenatiekla do domčekov voda a aby ich nezatopilo. Nie všetci vedia plávať.“
„Veď už idem, už-už!“ kričal za roztopašnosťou sa vlniacimi šatami a snažil sa vnučku nespustiť z očí.

*

Za mladým rákosím, aj po dažďoch sa stále hrdo a rovno týčiacim k oblohe, na veľkom na slnku sa strieborne lesknúcom kameni sedela trošku schúlená a dlaňou si oči cloniaca drobná víla. Z diaľky by si ju človek nikdy nevšimol, sotva ju sponad vrcholkov stromov zahliadli vtáci s tým najostrejším zrakom. Ona však bola nenápadná a vyzerala úboho a smutne len dovtedy, kým nerozprestrela svoje dúhové krídla, sýtymi farbami žiariace od začiatku lesa až po jeho koniec. Skrývala sa však vždy radšej v tieni, nemala rada neželanú pozornosť, obdiv, nerada budila rozruch. Aj preto vychádzala zo svojho úkrytu pod lesom na brehu rieky len pred alebo hneď po daždi, keď bola obloha ešte zatiahnutá, svet smutný a väčšina živých tvorov spala či oddychovala v teple a bezpečí svojich domovov. Keď potom znenazdajky vykuklo spomedzi už roztrhaných mračien slnko, jeho hrejivé lúče sa opreli o jej krídla, razom bola preč jej nenápadnosť a celý šíry svet jasal nad krásou, ktorou ožiarila svoje okolie. Radosť bola dívať sa na toľkú krásu v priehrští pestrých farieb. Lenže krása je krehká a víla si ju vždy musí dobre chrániť, preto nemôže dovoliť ľuďom dlho sa na ňu dívať. Krídla hneď stiahne a ukryje sa do najbližšieho tieňa. Počká si na noc, aby sa v poriadku mohla vrátiť späť do svojho úkrytu a znovu sa ukázať, až kým bude svet opäť potrebovať jej pomoc.
Dnes však bola víla veľmi smutná. Schúlená na kameni, snažila sa zakryť svoje uplakané oči, nechcela, ak sa niekomu podarí ju zazrieť, aby videl jej bolesť. Drobné lesklé slzičky kvapkali z jej viečok priamo do riečky a prúd v každej jednej z nich niesol vílin žiaľ ďaleko, nevedno kam, možno až do mora a z mora do oceánu.
Steblo rákosia sa zrazu rozhojdalo a na vílinu hlávku dopadla spŕška drobných kvapôčok. Pozrela sa prekvapene nad seba, zabudla na slzičky, jej zvedavosť bola väčšia než jej smútok.
O steblo sa nožičkami pevne prichytil malý hnedobiely vtáčik s čiernou maskou okolo očí a spŕšku vody spôsobilo jeho mokré perie. Teraz si čistil jedno vystreté krídlo. Na vílu sa pozrel až po chvíli, keď kútikom oka spozoroval jej prítomnosť.
„Uplakaná si, malá Dúhová víla, uplakaná,“ zaštebotal a uprel na ňu svoje prenikavé čierne oči.
„Smutná som, Kúdelníčka, veľmi smutná,“ odvetila vtáčikovi víla a znovu si zakryla uplakanú tvár.
„Rúčky máš obmotané v pavučinových vláknach, čože sa ti stalo?“
„Zlí ľudia chodia po lesných cestičkách stále častejšie, priateľka moja, nechávajú po sebe spúšť, čo zraňuje lesné tvory. Zbierala som pred pár dňami drobné biele kamienky a v šere sa sklo z ľudských odpadkov lesklo presne ako tie kamienky, ktoré vždy hľadám. Poranila som sa na ňom. Pomohol mi strýko Pavúk, keď započul môj plač. Pevným vláknom mi obviazal porezané dlane.“
„A prečo stále plačeš? Veď sa ti rúčky čoskoro zahoja!“
„Upršané sú posledné dni. A ja nemôžem pomáhať Podzemným mužíčkom, ani Chrobáčikom zakryť ich príbytky v rozpukanej zemi. Zatopí ich ďalší dážď.“
„Neplač už preto! Mne deti nepištia v hniezde hladom, pred pár týždňami odleteli. Pomôžem ti ešte dnes.“
Dúhová víla radostne zdvihla hlávku a zľahka zatrepotala krídlami. Po hladine sa medzi rákosím na okamih rozlial odraz dúhy.
„Naozaj to pre mňa urobíš?“
„Nielen pre teba, Dúhová víla, ale aj pre tých, ktorým pomáhaš. Všetci sme predsa priatelia! Len mi ukáž, aké kamienky to zbieraš a môžeme sa pustiť do práce,“ zvolal vtáčik, Kúdelníčka, veselo a vzlietol nad rybník.
Spoza lesa sa ponad vrcholky stromov začali blížiť ťažké mračná.
„Musíme sa poponáhľať!“ zvolala víla, a keďže nebo pomaly černelo celé, mohla vzlietnuť.
Slnko slablo, jeho lúčom sa len kde tu slabo podarilo preniknúť cez prichádzajúcu temnotu. Víla doletela až ku Kúdelníčke a ukázala smerom k čistinke, pozdĺž ktorej viedla popod kamenný zráz na jej severnej strane vyšliapaná cestička.
„Tam ich vždy nájdem najviac. Sú úplne čisto biele a zmestia sa ti akurát do zobáčika.“
„Tak leťme!“ rozkázal vtáčik a rozkmital krídla do rýchleho letu.
Dúhová víla mu sotva stačila. Predsa len bola od boľavých rúčok ešte stále trošku zoslabnutá. Kým doletela k čistinke, Kúdelníčka jej už letela naproti aj s prvým bielym kamienkom.
„Presne sa bude hodiť k Pánovi Zlatistému!“ potešila sa víla a ukázala pod veľký dub. Jeden jeho koreň prerastal cez šedivý balvan, pod ktorým sa vílin priateľ, zelenožltý chrobáčik, rozhodol zabývať. Balvan mal však na vrchu prasklinu, cez ktorú sa mu do domčeka mohla vovaliť voda. A Pán Zlatistý plávať veru nevedel.
Kúdelníčka zlietla k dubu, víla hneď za ňou. Vtáčik zobáčikom pár krát poťukal po kamienku, aby do praskliny lepšie zapadol.
„Kto mi to klope na strechu?“ ozvalo sa spod koreňa.
„To som len ja!“ zavolala Dúhová víla, „s pomocou priateľky Kúdelníčky roznášame kamienky, aby vás chránili pred dažďom!“
„Ohó, tak to vám ďakujem! Dovidenia! A nech to stihnete všetko včas, nech vás ten dážď nezastihne pri práci, vyzerá to dnes na veľkú búrku!“
„Dovidenia!“ zvolali víla aj Kúdelníčka naraz a znovu sa vydali k čistinke.
„Kto je ďalší?“ spýtal sa vtáčik, keď v pazúrikoch držal ďalší kamienok.
„Budeme musieť bližšie k mestu. Za posledným domom pri obrubníku býva Podzemný mužíček Edvin.“
A tak sa obe vydali ponad les, rybník a lúku k mestečku. Od neho bola búrka ešte celkom ďaleko, avšak tam, odkiaľ leteli, práve začalo pršať. Obloha už bola len sem tam modrá, inak ju celú pokrývali biele a tmavé oblaky.
Víla zabudla na svoju opatrnosť, myslela v tej chvíli len na to, komu ešte treba pomôcť, preto nevedomky vletela do osamelého slnečného lúča. Pošteklil ju medzi krídlami, až vtedy si uvedomila, že na chvíľu nerozvážne prezradí svetu svoju prítomnosť.
Na kraji mestečka sa práve ponáhľali z vychádzky domov dvaja malí súrodenci, dvojičky – chlapčekovia. Obaja natešene zvýskli, keď uvideli na nebi dúhu a tváričky sa im len tak rozžiarili pod širokými úsmevmi. V nevinnej roztržke o tom, kto o tej nádhernej dúhe ako prvý povie doma mame sa rozbehli preč, ostala po nich len ozvena ich smiechu a klopkania topánok na dláždenej ulici.
„Koľko farieb!“ zvolala Kúdelníčka prekvapene a skoro vypustila z pazúrikov kamienok.
„Nechcela som...“ zapišťala víla a hneď sa stratila v tieni.
„Prečo nie? Veď je to krásne! Aj deti dolu to teší, pozri!“
„Práve preto nie! Človek chce mať všetko krásne doma a sám pre seba, keby ma niekto z nich uvidel a chytil, kto by potom nosil kamienky a pomáhal chrániť pred dažďom tých, čo to potrebujú? Rada poteším na chvíľu ľudí, ale nie príliš, nemôžem! Musím si dávať pozor...“
Kúdelníčka na chvíľku pristála na drevenom plote pred prvým domčekom mestečka. Zamyslene zaklonila hlávku nabok a po chvíli prikývla.
„Máš ty asi pravdu. Kde teda býva ten Edvin?“
„Tu, hneď dole,“ ukázala Dúhová víla k škáre medzi dvoma kameňmi obrubníka.
„Ktože to volá moje meno?“ ozvalo sa spod zeme tlmeným hlasom.
„Edvin! Dnes nezmokneš a nebudeš musieť sušiť svoju komôrku, priniesli sme do škáry kamienok. Tento snáď voda nevyplaví, priateľka Kúdelníčka ho dobre utesní zobáčikom!“ zakričala mužíčkovi na odpoveď víla.
„Ďakujem teda!“
Mračná sa zatiaľ valili sponad lesa v obrovských kúdoloch. Z diaľky sa ozývalo burácanie hromov a cez nebo začali šľahať prvé blesky.
„Nestihneme to!“ trápila sa víla.
„Neboj sa, stihneme! Kam ešte musíme ísť?“
„Snáď už len tetuška Ihlička. Má obchod s pletenými vecičkami a zaváraninami o tri ulice ďalej. Pod pamätníkom uprostred parku. Voda jej dnu tečie vždy cez komín.“
„Ale nemáme kamienok,“ spomenula si Kúdelníčka a zatvárila sa skľúčene.
„Máme! Keď varí, musí si paličkou ten svoj vždy vytlačiť, aby sa dnu z výparov z ovocia nezadusila. Ale je už postaršieho veku a nevládze ho potom zdvihnúť a zatlačiť späť.“
„Ukáž mi teda cestu, nech sme tam čo najskôr!“
Úplne popolavé mračná práve dostihli okraj mesta a nad lesom už zúril poriadny lejak. Ani jedna z nich nechcela zmoknúť, preto sa obe ponáhľali, čo im sily stačili.
„Už ťa čakám, víla moja drahá!“ volala na nich tetuška Ihlička spred dverí, „prichádzaš v poslednej chvíli!“
„Mám poranené rúčky od skla, čo v lese nechali nepozorní či zlí ľudia,“ posťažovala si víla, „ale priateľka Kúdelníčka mi ponúkla svoju pomoc.“
„Dobrých priateľov je v týchto časoch málo, no našťastie sa ich ešte pár nájde! Len dobre zatlač zobáčikom, ako najviac vládzeš! Už prší aj tu! Rýchlo-rýchlo, nech sa schováme dnu, poďte, mám veľký obchodík, bude nám tesno, ale potlačíme sa.“
Vtáčik ešte raz zaťukal zobáčikom na kamienok na vrchu pamätníka, a potom sa hneď za vílou pretiahol škárou pod ním do tetuškinej neveľkej ale útulnej a priestrannej izbietky. Tá za nimi rýchlo zabuchla dvere. V tej chvíli sa nad ich hlavami rozozvučal orchester padajúcich kvapiek.
„Tak sme to predsa stihli!“ zaradovala sa víla, „ďakujem ti, Kúdelníčka milá!“
„Nemáš za čo, vždy ti rada pomôžem, keď bude treba, len zavolaj!“
Tetuška zatiaľ doniesla z poličky čerstvý malinový lekvár.
„A po dobre vykonanej práci sa teraz posilnite sladkou odmenou,“ ponúkla ich zdvorilo.
Keďže obe dosť vyhladli po toľkom náhlení sa pred búrkou, neodmietli. A keďže tetuška Ihlička bola naozaj šikovná, krásne plietla a bola taktiež znamenitá kuchárka, chutilo aj víle aj vtáčikovi až tak veľmi, že kým búrka neskončila, zjedli celý pohár toho vynikajúceho malinového lekváru.

*

„A dnes som pomohla Dúhovej víle, však?“
„Pomohla, Michalka, veľmi pomohla.“
„Nezatopí dážď žiadneho Podzemného mužíčka?“
„Nezatopí.“
„Ani krtkov? Chrobáčikov s lesklými krovkami?“
„Nikomu už voda neublíži. Odviedla si dobrú prácu. Dúhová víla ti určite príde poďakovať do snov. A teraz už spi. Zajtra pôjdeme pohľadať Veselého psíka, či nepotrebuje našu pomoc.“
„Dobrú noc, dedko.“
„Dobrú noc, maličká.“

*