Kométa: IX

Sarazin sa prebudil celý rozlámaný.
Do nosa mu udrel pach potu a piva, pach krčmy. S námahou sa odlepil od špinavého stola. Spoly omámený sa rozhliadol. Miestnosť vyzerala zhruba ako krčma. Ako krčma po poriadne divokej ruvačke.
Krčma, pomyslel si zmetene. Čo do pekla robí v Akadémii krčma?!
Všetko sa divoko hojdalo, hlasy akoby doliehali z diaľky a veľa vecí proste... nezapadalo do seba. Sarazin vedel, že krčma na Akadémii nemá čo hľadať. Predstaviť si ctených mágov ako sedia za špinavými stolmi, lejú do seba (i na seba) pivo a za neviazaného smiechu sa hlučne bavia o ženách bolo akosi... nepredstaviteľné. Napriek tomu sedel za stolom, kde sa práve toto dialo.
Asi... sa... mi... zdá... žasol Sarazin nad nepochopiteľným výjavom. Samozrejme, toto je len jeden divný a nepochopiteľný sen. Napríklad tento chlapík vôbec nevyzerá ako mág, skôr ako mäsiar. A keď tak uvažujem, ani ten vedľa nie...
„He, ty ešte vládzeš?“ zahulákal červenolíci a spotený muž v kožušionu podšitom háve, sediaci naproti. „Myslel som, že i teba to pivo zlomilo. Nuž, máš väčšiu výdrž, než som si myslel, to sa musí nechať. Na to si treba pripiť! Na výdrž! Na teba!“
„Na mňa,“ zamumlal Sarazin bez nadšenia. Netušil, ktorý z pohárov je jeho a na stole ich bolo ešte stále veľa a ich majitelia s nimi. Červenolíci muž bol, okrem Sarazina, jediným, ktorý o sebe ešte vedel. Vyprázdnil pohár a tresol ním o stôl.
„Vy ste mág?“ spýtal sa ho Sarazin neveriacky.
„No áno, som Angelár. Vedomec. Ale my sme sa už predsa zoznamovali, hádam ti pivo neotupilo mozog?“ zasmial sa chlap. Potom tichším hlasom dodal: „Aj keď musím povedať, že aj ja sa už cítim výnimočne blbo.“
„To vidím,“ poznamenal Sarazin prezerajúc si jeho brunátnu tvár a lesklé oči. „Ste teda vedomec? Na vedomca ste primladý.“
„Primladý? No, ja som vedomec už pekných pár rokov... nedoštudoval som. Vyhodili ma z Akadémie, lebo pivo mi bolo prednejšie ako kariéra. Tak to tam už chodí, výnimočne skľučujúce miesto bez jedinej krčmy.“
Sarazin znepokojene zamrkal. Z Angelárových rečí bolo jasné, že nie je na Akadémii, lenže Sarazin si nespomínal, že by Akadémiu opúšťal. Spomínal si na skúšku, na oslavy a aj to len veľmi matne, akoby sa to stalo už dávno. Navyše do jeho spomienok sa vkrádali nezmysly, ktoré pravdepodobne zachytil v snení: niečo o meči, šplhanie po lane a divoký cval.
Sarazin by najradšej pokrčil ramenami s vysvetlením, že asi na oslavách priveľa pil a teraz sa mu zdajú hlúposti.
Alebo nie?
Rozhodol sa prísť veci na koreň. Vstal z lavice, no hlava sa mu zakrútila a on sa povážlivo zatackal. Opatrne prešiel celou krčmou vrážajúc do lavíc a chlapov – niektorý ležali na zemi, tí šťastnejší na stoloch a na laviciach. Niektorý o sebe ešte vedeli, tí šťastnejší nie.
Rozrazil vchodové dvere a vyšiel von. Po horúcom krčmovom vzduchu ho ľadový nočný vietor ošľahol ako bič, no jediné čo videl bola tma a zvláštne farebné fľaky, ktoré mu tancovali pred očami.
„Ahkebaz,“ zoslal na seba zaklínadlo. Trvalo len pár úderov srdca, kým sa mu zrak prečistil a on opäť jasne uvidel. Najskôr spozoroval ulicu zasypanú čerstvým snehom, v ktorom sa odrážal dorastajúci mesiac, hviezdy i kométa. Sarazin spustil ruku a na opasku nahmatal rukoväť dákeho meča vykúkajúcu z pošvy.
Zdesene cúvol.
Noc skúšok sa konala v najteplejšej časti roka, uprostred mesiaca Fénixa, a jeho posledná jasná spomienka bola na hodovanie v sieni Magickej Akadémie, ktoré sa konalo na počesť skončenia noci skúšok. Teraz stál po členky v snehu.
Nabral snehu do ruky aby sa presvedčil, že všetko je len nejaký klam, ale sneh bol tak nepochopiteľne skutočný.
„Sneh!“ vykríkol, keď vbehol späť do krčmy. Opité a spiace osadenstvo ho absolútne nevnímalo.
Pribehol preto pred muža v modrej zástere, ktorý práve na vrchole znechutenia utieral dlážku.
„Vonku je sneh!“
Hostinský unavene zodvihol pohľad, pozrel na Sarazina a znova sa dal do utierania.
„Ach, ctihodný kupec Rudolf. Myslel som, že Angelár vás upil do bezvedomia.“
Sarazin sda zháčil. Nazval ho ctihodným kupcom? Rudolfom? Buď sa zbláznil celý svet, alebo len on.
„Do pekla, vonku je sneh!“ zvolal rozhorčene.
„Je polovica Fénixa,“ zamrmlal hostinský. „Na sneh sa ešte načakáš...“
Sarazin bez varovania hodil sneh do kaluže až žltá voda vyšplechla na všetky strany a hostinského ofŕkala od hlavy k pätám.
„Kieho čerta to do...“
Zmĺkol. Na zemi sa roztápala hruda snehu.
„Vonku sneží,“ zopakoval Sarazin tak dôrazne, akoby sa zhováral so zvlášť nechápavým dieťaťom.
Hostinský zamračene vstal, zblízka presklúmal Saraziovú tvár a pomaly vyšiel von. Dvere tresli a hostinský bol okamžite späť, celý bledý a rozrušený.
„Vonku sneží!“
„Už to tu pár krát zaznelo,“ utrúsil Sarazin úsečne.
„Ale je leto! Ešte večer som polieval záhradku... Sneh predsa nemôže napadnúť len – tak uprostred leta!“
„Choďte mu to povedať,“ poradil mu Sarazin.