Kométa X

Vtedy sa stalo niečo nečakané. Otvorili sa dvere a do míľnika vstúpila drobná žena okolo ktorej mrazivý vietor víril snehové vločky. Keď sa dvere zabuchli, preletela pohľadom krčmu a zastala na bdelej dvojici.
„Môžete sa, prosím, postarať o môjho koňa?“ spýtala sa nezvyčajne zdvorilo.
Hostinský na ňu pozeral ako na zlé zjavenie, ktoré skôr či neskôr samo zmizne a nemal sa príliš k činu. Sarazin si odkašľal a pohŕdavo naňho pozrel.
„Dáma sa vás pýtala, či ustajníte jej koňa.“
„Ach, áno. Samozrejme, že...“ koktal z miery vyvedený hostinský. Sarazin ucítil, že nad ním získal akúsi prevahu a je pánom situácie, takže môže zvoliť tón, ktorý by sa mu inokedy neprepiekol.
„Tak si pohnite, nech zviera nemrzne.“
Krčmár niečo zamrmlal a vybehol do treskúcej zimy. Žena si zložila čapicu, rozmotala šál a sadla za stôl, ani náznakom neprezrádzajúc, že v miestnosti je aj niekto ďalší. Akoby bola v miestnosti sama.
Sarazin zaváhal. Očarujúca cudzinka sa správala, akoby o jeho spoločnosť nestála a tvárila sa chladnejšie než ten vietor vonku, ale Sarazin sa nenechal odradiť. Už dávno sa naučil, že ľudia síce dokážu majstrovsky ovládať svoju tvár a držať svoje pocity ukryté za chladnou maskou, zabúdajú na zvyšok svojho tela. Cudzinka síce predstierala nezáujem, no špičky nôh jemne natočené k nemu jasne hovorili, čo je v tejto miestnosti najzaujímavejšie.
Neváhal a nenútene si prisadol. Pri troche šťastia sa ráno nebude prebúdzať v prázdnej posteli.
„Bežne chodievate do hostincov uprostred noci?“
Niekto by začal rozhovor úsmevným pozdravom, iný by sa najskôr predstavil či začal nezáväzný rozhovor o počasí (a ten by v tomto prípade nevyznel ako otrepaný trik), no Sarazin bol Sarazin a mal svoje vlastné spôsoby, ako nadviazať známosti.
„Bežne sa vnucujete ženám, ktoré nemajú záujem?“ poznamenala ostro pozerajúc úplne inde.
„Nie,“ zasmial sa Sarazin, „ale vy záujem máte.“
Pozrela naňho s pozdvihnutým obočím.
„A na to ste prišli ako?“
„Je to nad slnko jasnejšie. Každý, kto je aspoň trochu inteligentný, vám to vidí na očiach,“ odpovedal pohotovo. V tejto fáze rozhovoru boli sebavedomé úsmevy a pohotové odpovede to najdôležitejšie.
Cudzinka naňho skúmavo zahľadela.
„Čo ste zač? Potulný šašo?“
„Som majster dotyku,“ uklonil sa Sarazin.
„Takže tak... Vari viete žonglovať, majstre?“
Sarazin pokrútil hlavou. „Majstrovstvo môjho dotyku spočíva niekde úplne inde: Pod mojim dotykom sa otvárajú zámky, vrecká a ženské srdcia, aby mi vydali svoje poklady. Som Sarazin Faestred, k vašim službám.“
Žena sa zatvárila sčasti znechutene, sčasti pobavene.
„Samozrejme, Sarazin Faestred. Ja som v tom prípade drak preoblečený za ženu, teší ma.“
„Vidím, že mi neveríte,“ odkašľal si Sarazin s patričnou dávkou urazenosti v hlase.
„Lož máte vpísanú do očí, majster ruky,“ vysvetlila žena. „Každá priemerne inteligentná žena si to okamžite všimne.“
„Ako to môžete povedať, keď ste do mojich očí ešte nepozrela?“ nadhodil stíšeným hlasom a naklonil sa ponad stôl.
Žena nenápadnú výzvu prijala.
Sarazinove tmavohnedé a jej zelené oči sa na dlhý, veľmi dlhý okamžik stretli. Ten pohľad vypovedal viac než tisíc slov, v tomto pohľade sa stretli dve silné duše. Ani mágovia z Akadémie a veľký muži sa nedokázali pozerať tak, ako ona. Sarazin si prekvapene uvedomil, že konečne našiel niekoho seberovného.
„Som Sarazin Faestred, pastier, paholok, žobrák, zbojník, zlodej, pirát a mág... a ešte veľa veľa ďalšieho.“
Uverila a pomaly, akoby sa sama sebe čudovala, prikývla.
„Nemám vo zvyku predstavovať sa neznámym ošumelo vyzerajúcim indivíduám, ktoré evidentne neoplývajú dostatočnou inteligenciou na to, aby začali konverzáciu inak než zúfalým – a podotýkam netaktným – pokusom upútať na seba pozornosť,“ povedala chladne. Po chvíľkovej odmlke dodala: „No teraz urobím výnimku... Volám sa Lea.“
Ponad stôl podala ruku. Sarazin ju stisol a druhou rukou Leu jemne uchopil lakeť, tak ako to robil už mnoho krát. Takýto nenápadný dotyk vyvolával pocit porozumenia, avšak Lea trik poznala a nedala sa len tak ľahko obalamutiť strojenými pocitmi.
„Skutočný majster ruky,“ nadhodila s úsmevom pozerajúc na svoje predlaktie. „A ja som si myslela, že sa len vyťahuješ.“
„Hovorím pravdu a ľudí to vždy prekvapuje,“ poznamenal sklamane. Sklamaný bol, ale z toho, že Lea sa stále chová trochu odmerane.
„Kam máš namierené, Sarazin?“
„Preč,“ bezstarostne mávol rukou niekde na sever.
„Nemáš cieľ?“
„Cieľ mám,“ zasmial sa. Bolo jasné, že má na mysli iný cieľ, ako cieľ cesty. „No cestu k nemu som si ešte nezvolil, alebo skôr nepostavil.“
„Unikáš? Ak chýry neklamú, už dávno ťa zbavili všetkých obvinení, si slobodný.“
„Slobodnejší som bol, kým ma všetci prenasledovali,“ poznamenal trpko. Uvedomil si, že pred touto (ešte pred nedávnom neznámou) ženou hovorí veci, ktoré ešte nikomu nepovedal. No cítil, že to tak môže – či dokonca musí – urobiť. „Keď som sedel v cele o tvrdom chlebe a špinavej vode bol som slobodnejší ako v prepychových sieňach Magickej Akadémie. Jedna z najdôležitejších vecí, ktoré ma škola naučila je, že sloboda je stav mysle, nie tela.“
Lea prikývla a on vedel, že chápe. Možno zažila niečo, čo ju priviedlo k rovnakému poznaniu a dobre vedela, o čom Sarazin hovorí. To je na veľkých pravdách to najzvláštnejšie – kým vás k veľkej pravde nedovedie život, nedokážete plne pochopiť jej silu. Človek na to musí prísť sám.
„Ľudia si myslia, že život v dostatku je najväčšia možná sloboda,“ prikývla. Hnedé vlasy sa jej divoko vlnili do všetkých strán. „Pritom kupci sú otrokmi peňazí, šľachtici otrokmi záväzkov a králi otrokmi moci.“
„A mágovia otrokmi hlúposti,“ doplnil ju Sarazin.
„A ženy otrokmi svojich mužov,“ nadhodila ona.
Pozreli na seba a odmlčali sa v tichu nasýtenom porozumením. Sarazinovi sa odrazu zdalo nesprávne, ťahať ju do postele a sám sebe nedokázal podať rozumný dôvod. Teraz bol ten najprávnejší čas natiahnuť ruku a...
Ale neurobil to. Ona pravdepodobne premýšľala nad niečím úplne iným.
O chvíľu sa vrátil hostinský a Lea ho požiadala o izbu na prenocovanie. Sarazin sa ani nepohol, len sa na seba v duchu usmial.

Občas je dôležité nechať rybu uniknúť zo siete. Občas je dôležité vzdať zastaviť tesne pred cieľom. Občas je nesmierne dôležité, poraziť samého seba.