kováč krčmárom 02

Starý muž bol na ceste už niekoľko týždňov, na chrbte mal batoh plný kníh, mešec plný strieborniakov, hlavu plnú vedomostí ale srdce, to mal prázdne. Nemal ženu ani deti. Svoj život venoval vede, skúmaniu a písaniu kníh. Podopierajúc sa palicou a s kapucňou na hlave vypadal ako mních a aj sa tak cítil lebo ten nedobrovoľný celibát trval príliš dlho a aj v jeho šesťdesiatich rokoch bol ešte dosť čiperný a plný života. Jeho hlava však už nefungovala tak ako by potreboval. Celý život zasvätil skúmaniu učeniu a teraz o to len tak príde? Nie. Musí sa to podariť. Predám vedomosti tak ako to po stáročia robila moja rodina, presvedčoval starec sám seba o niečom, čo sám nikdy nezažil ale aj napriek tomu pevne veril. Veď môj otec a jeho otec to tak spravili. A sila zemského elementu, ktorú ešte stále ovládam je dôkazom že posledný stromochod je stále nažive. Pri týchto myšlienkach starec natiahol dlaň pred seba a zašepkal tajné slovo matičky prírody. Na jeho dlani sa rozsvietilo malé zelené svetlo v tvare stromu a vzápätí zase zhaslo. Ku sklonku dňa sa konečne dostal za horizont a nádherná krajina sa rozprestrela pred jeho očami. Po ľavej strane videl kráľovské mesto plné svetiel, pred ním bol Temný les, v ktorom, ako dúfal, sa nachádzal posledný žijúci stromochod. Hneď vedľa uvidel dedinu v ktorej práve naopak nesvietil ani jeden dom a ani náznak života, v dedine ktorá bola pred dvadsiatimi rokmi plná radosti, obchodníkov všetkého druhu a hlavne neskutočne lahodného piva, na ktoré sa tešil celých tých dvadsať rokov, bola dnes prázdna. V zvráskavenej ruke pevne stisol palicu ktorou sa podopieral, natiahol krok aby sa čím skôr dostal dole a presvedčil sa o opaku, pretože si nedokázal pripustiť, že tam už nikto nežije.
Smrkoštep sa zodvihol zo stoličky a vzápätí sa na ňu zase zvalil.
Hej krčmár, kde tu máte hajzlík?
Na konci chodby doľava. Odpovedal krčmár s prižmúrenými očami od únavy. Dopite a hajde spať, aj zajtra je deň.
Na druhý pokus sa Smrkoštep úspešne zodvihol, obišiel stôl a zastavil sa pri kvetináči, z ktorého trčalo niečo zelené, pre neho neidentifikovateľné. Vytiahol nie práve malý penis, oprel sa o drevenú sochu medveďa a začal čurať.
To nie je možné, zase sa s ním chváli. Schovaj ten pimpel lebo ti z neho urazím hlavičku svojou sekerečkou a budeš mať dočurané. Povedal Valibuk a hltol si z piva.
Ty si skludni toho svojho odžibínka, včera ťa s tou klebietkou bolo počuť po celom lese, odpovedal Smrkoštep. Vyplašil si všetku zver a mi teraz musíme jesť tieto krčmárove tajomstvá, ktoré nazýva polievkou.
Krčmár zodvihol hlavu a povedal. Tajomstvo už to nie je, používam práve tú bylinku ktorú Smrkoštep zavlažuje. Všetci sa rozrehotali len Klatodub zodvihol hlavu a povedal. Chramažka, Chramažka zelená, aj naša mati ju pridávala do polievky.
Krčmár položil na stôl ďalšie tri pivá. Ste tu už asi tretí krát ale jemu sa ešte ani raz nepodarilo dôjsť na záchod alebo von. Ak to takto pôjde ďalej tak vám to naozaj začnem dávať do polievky.
Valibuk sa len zavrtel. No veď sa nehnevaj, kto by ti sem do krčmy inak chodil keď nie my. Uchopil pohár, pozdvihol ho a začal spievať. Dub sem buk tam, a keďže nevedel moc spievať tak pesnička bola viac rytmická než melodická a za každou vetou treskol o stôl a napil sa. Postupne sa pridali aj Klatodub a Smrkoštep, a posledné pivo tak vypili pomerne rýchlo, za čo im bol krčmár celkom vďačný. Drevorubci sa chytili okolo ramien, vykopli dvere a vytackali sa von.
Starec vošiel do dediny a rozhliadal sa po okolí. Domy boli prázdne a schátralé. Pokračoval cestou a dúfal že v kováčovom dome nájde Čestislava. Jeho nádej však zhasla keď uvidel starý polorozpadnutý kováčov dom. Zabúchal na dvere, obišiel ho zľava aj z prava, ale nenašiel ani živáčka, ani žiadny odkaz. Nemohol opustiť tento dom, má predsa povinnosti, a sľub, ktorý dal snáď nejde ani porušiť. Posadil sa na schod, keď zrazu započul Dub sem buk tam šup tarára bum tarára smrk sťal jak stál tresk tarára hop tarára. Pomaly sa zase zdvihol a niečo mu príšerne schrupčalo v kolene. Vykrivkal zo dvora pomáhajúc si palicou a vydal sa po ceste za spevom keď sa oproti nemu objavili tri obrovské postavy. Všetci sa zastavili a hľadeli na seba. Väčšinou tí dvaja krajní nesú toho v strede, ale jak sa tak na vás dívam, tak ten v strede nesie vás dvoch. Jeden väčší než druhý, človek by sa aj zľakol stretnúť vás takto podvečer, na ceste kde nie je ani živáčka, ani mrtváčka, pousmial sa starec na konci vety.
Nás sa báť nemusíte, sme slušne vychovaní, tvrdo pracujúci ale popravde aj trošku spoločensky unavení, povedal Klatodub a celú dobu nespustil zrak z jeho palice.
Tá vaša palica je zvláštna, na spodku ošarpaná, na rukoväti ošúchaná, ako by ste ju používali hodne dlho, ale prečo potom ešte stále na nej rastú dva zelené listy?
Prekvapený starec nevedel čo povedať a tak hovoril čo mu ako prvé prišlo na um. Máš pravdu, používam ju už dlhšie, ale za celú tú dobu si ešte nikto nevšimol že mám na palici dva listy. Málokto je tak všímavý a už vôbec by som to nečakal od niekoho, kto je tak trochu spoločensky unavený. Starec stále nemal pocit, že by jeho otázku dobre zahovoril a tak radšej pokračoval. Vedeli by ste mi povedať čo sa stalo s touto dedinou? Prečo je tak prázdna?
Klatodub vytočil svojich kamarátov na stranu aby starec mohol prejsť a povedal, Odsťahovali sa do kráľovského mesta.
Všetci? Aj kováč?
Nie, kováč tu ako jediný ostal, len už to nie je kováč ale krčmár, pousmial sa Klatodub a otočil sa starcovi chrbtom aj s dvoma balvanmi. Títo mágovia, nevedia odpovedať jednoducho a vždy sú z toho len problémy. Pomyslel si Klatodub a odtiahol svojich kamarátov do lesa kde mali pripravený nocľah pod párom smrekových vetiev. Starcovi spadol kameň zo srdca keď zbadal malé svetlo v hostinci kde Čestislav práve vynášal veľký kvetináč zo dverí.
Ty sa na mňa už asi nepamätáš, spýtal sa starec Čestislava a zhodil si kapucňu aby mu bolo vidieť do tváre.
Strýko Thuban? Ste to vy? Odvetil krčmár a pomohol mu do schodov. Bolo ti len desať keď sme sa videli naposledy. Už keď som zbadal tmavú postavu s palicou, tak ma napadlo že to môžete byť vy. Usmial sa krčmár a posadil starca ku stolu.
Nalej mi pivo a rozprávaj. Čo sa tu stalo za tých dvadsať rokov čo som tu nebol?
Krčmár mu priniesol pivo a dal ohrievať polievku. Porozprával mu o tom, ako jeho otca zabil nový šialený kráľ, za to že nechcel kovať zbrane pre jeho vojsko, ako spálil všetky knihy a pozabíjal všetkých starcov a mudrcov. Ako postupne priniesol do ich sveta novú vieru v jedného jediného boha. O tom, ako poodchádzali všetci dedinčania do kráľovského mesta za vidinou lepšieho života, vďaka čomu mu ostala krčma na starosť. Než však prišiel rad na to hlavné, tak starec dopil pivo a zaspal na stole.

Ráno sa prebudil v posteli s kikiríkaním kohúta a roztrasenými rukami aj nohami sa snažil prekonať bolesť ktorá ho sužovala každé ráno, už pár rokov. Keď bolesť a triaška pominula, vybehol von, kde ho osvietilo práve vychádzajúce slnko. Strčil hlavu do sudu s dažďovou vodou, aby sa prebral a vychutnal Čestislavove pivo pri ranných lúčoch letného slnka. To pivo si sa naučil variť naozaj dobre, povedal starec kováčovi, ktorý tiež vstal so sliepkami. Aj praženicu viem spraviť dobrú, nechceli by ste sa najskôr najesť než začnete piť? Ja dám zatiaľ nažrať prascom, podojím kravu a potom mi pomôžete nanosiť drevo z tamtoho rozpadnutého domu, aby som mal na čom uvariť.
Keď tak urobili, Čestislav zarezal sliepku a začal ju šklbať. Thuban si sadol na vchodové schody a vložil ruku do kvetináča. Zašepkal znovu slovo matičky zeme a rastlina začala rásť.
Nie! Skríkol krčmár. Tam...
Však nás nikto nevidí a trochu mágie nám neuškodí, povedal Thuban.
O mágiu nejde ale .... no nič, nechajme to tak. Tiež som sa niečo naučil. Krčmár priložil dlaň na ošklbanú sliepku, zašepkal slovo otca slnka a jeho ruka sčervenala ako rozpálený kus železa. Dokonalo tak očistil sliepku od pozostatkov peria. Pozrel sa na Thubana a dodal: Chrbát dáme do polievky a zbytok upečieme.
- Koľko ťa toho stihol otec naučiť? Vieš aj niečo o stromochodoch?
- Moc nie. Otec umrel skôr, než mi stihol všetko povedať. Viem len to, že tento dar ohňa má naša rodina už celé generácie a že naším údelom je ochraňovať stromochody a všetky dobré a bezbranné bytosti na celom svete.
-Tak dáko to je. A ako si sa to sám naučil ovládať? Muselo to byť nebezpečné.
- No to bolo. Behal som po dedine holohlavý lebo som si vždy spáli všetky vlasy. Neďaleko je jazero, kde som chodil trénovať. Vliezol som do pol pása do vody a skúšal. Ale nenaučil som sa oheň len vytvárať, ale aj ho skrotiť. Raz keď horel susedov dom, tak som sa schoval aby ma nik nevidel a sústredil som sa na ten oheň. Pomaly sa mi ho podarilo udusiť a všetci sa dívali a neverili vlastným očiam, ako môže dom prestať horieť len tak sám od seba. To bolo jediný raz v živote, ako som svoj dar využil v prospech druhých. Teda nehovorím o podpaľovaní v peci alebo rozpaľovaní železa, aby sa mi dobre kovalo.
- Takže otec ťa učil kovať, čo je zároveň dobrý spôsob, ako ťa naučiť niečo o ohni.
Čestislav na neho začudovane pozrel. Vlastne máš pravdu. Nikdy ma to takto nenapadlo.
- To ostatné ťa naučím ja. Priniesol som ti pár kníh. Niečo ti porozprávam, niečo si prečítaš a potom ho pôjdeme navštíviť. Vieš o tom, že je posledný svojho druhu?
- Áno, povedal mi to.
- On s tebou rozpráva?
- Nie tak celkom. Začalo to v deň, keď umrel otec. Do nášho domu prišiel nový kráľ aj s vojakmi a rytierom, ktorý mal celé brnenie z nejakého čierneho kovu. Moc ma to zaujímalo, no otec ma vyhnal von a potom som započul ten hlas. Volal ma k sebe do lesa. Vlastne som ho počul iba ja v mojej hlave. Vedel som, že je to stromochod, lebo ma volal práve tam kde ste pred dvadsiatimi rokmi s otcom urobili tú magickú bariéru, a tak som šiel. Ja som mu nemusel odpovedať. Stačilo, aby som si pomyslel a on mi hneď odpovedal. Prišiel som k nemu, zoznámili sme sa. Pýtal sa prevažne na to kto som a čo robím a povedal že budeme kamaráti a že keď budem niečo potrebovať že mám na neho len pomyslieť. Keď som sa ten deň vrátil domov tak bol otec už mŕtvy.
Starec nevedel čo má skôr povedať.
- Mrzí ma to. Bol to skvelý muž, a to že odmietal kovať zbrane a koval len šperky, brnenie a podkovy, tak to som na vine asi ja. Keď som s ním hovoril naposledy tak sme sa rozprávali o tom, ako by sme mohli zmeniť svet k lepšiemu, ako by sme ľudí mohli naučiť žiť bez násilia a tolerantne k ostatným živím tvorom. Boli sme naivní a mladí.
- žiť bez násilia... a aj tak umrel násilnou smrťou.
Potom boli obaja ticho. Vedeli, že toho musia ešte veľa povedať, ale čas ich až tak netlačil a tak mlčky poobedovali. Po dlhej dobe Čestislav znovu započul stromochodov hlas.
- Nemusíš napraviť svet, ale umrieť môžeš šťastný.
Zamyslel sa, pousmial sa a zopakoval vetu nahlas.
- Nemusíš napraviť svet, ale umrieť môžeš šťastný.
Thuban sa na neho pozrel a po chvíli povedal. Tak toto bude dlhý deň.
- Dlhý ale večer prídu zase drevorubci a možno donesú aj dáku zverinu. Dovtedy sa môžeme takto zabaviť. Z vrecka vytiahol kus špinavej látky na ktorej boli načmárané dáke poznámky a položil to na stôl pred Thubana. Thuban začal čítať: jabloň, krčma, 5, 12,1.
- To je čo?
-Kedysi tu žil jeden alchymista a .....
Potom sa zastavil, nedopovedal vetu a začal od znovu.
- Je to vlastne mapa k pokladu od bývalého krčmára.
Tak poďme na to, ak tomu teda rozumieš.... jabloň, krčma,5,12,1.
- Ani nie, ale pravdepodobne by sme mali ísť k jabloni, otočiť sa smerom ku krčme a urobiť 5 krokov dopredu a potom sa uvidí čo ďalej.
- Tak tomu hovorím dobrodružstvo, dávaj lopatu a hovor čo bolo s tým alchymistom?
- Potom ti to dopoviem.
Obaja plní nadšenia vyrazili za pokladom. Čestislav vedel čo to je za poklad ale nechcel to Thubanovi prezradiť, aby mu nepokazil prekvapenie.
Dorazili k jabloni a Čestislav odkrokoval 5 krokov ku krčme a zastavil sa.
-Čo teraz. 12 krokov kam?
-skús tam k tomu kameňu, aspoň ja by som to zakopal niekde tam.
-Nie to bude 12 stôp tým istým smerom a dúfam že jednu stopu do hľbky a nie jeden krok.
-Tak to mi dáva zmysel. Si hlavička Česťo.
Pochválil ho Thuban a začal kopať.
-Nemusíš napraviť svet, ale umrieť môžeš šťastný, veď svet sa o seba postará sám. Povedal Thuban celý zadychčaný. Po chvíli narazil na truhlicu. Padli na kolená a opatrne ju vyhrabali zo zeme. Je akási väčšia, tá prvá bola malá. určite tam dal aj niečo iné. Pomyslel si Čestislav, rozpálil zámok do žerava a strhol ho z truhlice plný nadšenia. Thuban ju nedočkavo otvoril a napočítal v nej 8 fliaš.
- No jasne, čo iné by krčmár mohol považovať za poklad. Vysmiaty Thuban ich začal vyťahovať ale všimol si že Čestislav sedí na zadku a rukami si podopiera hlavu.
To nieeee. naposledy boli tri a bolo toho viac než...... než by ktokoľvek zvládol. Premietal Čestislav v hlave zatiaľ čo Thuban otvoril prvú a s chuti si logol akoby to bola čistá pramenistá voda. Čestislav ho nestihol varovať a silná vôňa ho v nose zašteklila až keď bolo neskoro. Sprudka zrazil fľašku k zemi a po štvornožky lapal po dychu. Čestislav z toľkého množstva nebol moc nadšený ale keď ucítil slivky z vyliatej fľaše tak sa po nej vrhol aby zachránil každú kvapku vzácneho moku.
- Krčmár a alchymista, že ma to hneď nenapadlo. Povedal Thuban z červenými a vyvalenými očami. Mám očakávať ešte nejaké vedľajšie účinky?
Čestislav sa zamyslel a povedal, to neviem ale môžeme to ísť zistiť. Usmial sa a chytil truhlu za jedno ucho.
- Tak poď, povieš mi konečne ako to chceš spraviť.
-A čo?
- No to spojenie vedomia zo stromochodom, veď preto si tu či nie?
Thuban sa postavil uchopil truhlu z druhej strany a povedal.
- Ja som to ešte nikdy nerobil, ale malo by to byť jednoduché. Vlastne stačí aby som bol v jeho blízkosti a on by sa o to mal už postarať sám.
Spojiť sa z mojim vedomím a vziať si vedomosti čo som za celý život nazbieral. No a potom by som mal byť voľný.
Dodal Thuban a napadlo ho že teraz je ten neodvrátiteľný čas kedy by mu mal povedať čo zamýšľa spraviť.
-Môj otec mi raz povedal že toto spojenie vedomia môže byť nebezpečné lebo ak bude trvať príliš dlho tak by som nemusel nájsť cestu spať k svojmu telu a moje vedomie by sa niekde rozplynulo alebo by som už nemusel nájsť spôsob ako ho ovládať. Ja by som však chcel zostať zo stromochodom. Chcel by som ostať v jeho tele spojený s ním, stať sa jeho súčasťou.
Čestislav sa na neho pozrel.
- Čo? to jeeee..... to chceš opustiť svoje telo? To je ako sebevražda.
- nie nemôžeš sa na to takto dívať. Je to len iná forma života a moje telo aj tak .... aj tak na tom nezáleží. Zastavil sa Thuban keď mal povedať o svojich ranných bolestiach a triaške.
- A ani neviem či mi to stromochod dovolí. Či sa budem môcť stať jeho súčasťou.
Čestislav bol z toho znechutený ale pomaly začínal chápať ako to Thuban myslí. Thuban je veľmi veselý a zároveň rozvážny človek nemyslím si že by sa chcel zabiť, asi má na to nejaké iné dôvody prečo chce opustiť svoje telo. Na jednu stranu by som mal rešpektovať jeho rozhodnutie ale zároveň povedať čo si o tom myslím. Nie preto že by nebol schopný to vidieť aj z mojej strany ale asi len preto aby som sa z toho ja sám vykecal.
Zložili truhlu do rohu. Thuban vytiahol jednu fľašu, sadol za stôl a povedal.
-Myslím že to dnes budeme potrebovať. Čestislav si sadol oproti nemu a keď mu chcel vziať fľašu z ruky všimol si že je zabalená do nejakej látky. Rozbalil fľašu a látku rozprestrel na stôl. Obaja sa na seba pozreli a začali sa smiať. Stálo tam.
"Odkroj poriadny kus slaniny
Za každým glgom si kúsok odždibni
Na druhý deň uhorka kyslá zachráni
tvoj žalúdok i jazyk spálený.
Studňa les 15,od krčmi 7,1,"
Čestislav urobil jak bolo napísané a obaja začali po troške uchlipkávať a zajedať. Slnko pomaly klesalo a večerné lúče osvietili drevenú sochu sovy, stojacu v rohu asi meter od oboch stien. Thuban si všimol že na tej soche niečo nesedí. rozhliadol sa po krčme a všimol si že v každom rohu je nejaká socha ale len sova je ďalej od steny. Vstal a šiel ju napraviť.
- Nie, s tým nehýb. Vidíš na stene tie zárezy ? To sa snažím namerať časník. Vždy tá socha hádže iné tiene. Teraz bude deň boha Kupalu. Takže spravím nový zárez a označím ho ako deň leta.
- všimol som si že každá socha má slovanské znaky. Nebojíš sa že to kráľove stráže objavia? Čo ak ťa nejaký zákazník prezradí?
- Nie toho sa už nemusím báť. Král nás pohanou už dávno vyhubil, z nás už strach nemá a na viac málokto si dokáže spojiť týchto pár sôch z našimi bohmi. Stáže tu chlastali už niekoľkokrát, čumeli na ne a ani jeden si nevšimol že je to vlastne pocta slovanským bohom.
ešte by som chcel urobiť hlavu býka a zavesiť ju tam nad dvere.
- No počkaj, to si vyrezával ty? Všetky tieto sochy? Takže ty si kováč, krčmár, drevorezbár, ovládaš mágiu ohňa, a čo ja viem čo všetko sa v tebe ešte skrýva? Len nechápem prečo nemáš po boku rovnako šikovnú ženskú?
Čestislav zakusol do slaniny, zapil ju ohnivou vodou a poriadne z si grgol. Utrel si mastnú hubu do rukáva a podal fľašu Thubanovi. Rozhodol sa ignorovať jeho otázku a spýtal sa ako to budeme volať? Ohnivá voda, Dračí dych, alebo krvavé oči. Zarehotal sa Čestislav keď si spomenul ako sa Thuban poprvý krát napil. V tom sa rozleteli dvere a vošiel Valibuk. Z chrbta zhodil menšie prasa priamo pred stôl kde sedeli krčmár zo starcom.
- Klatodub a Smrkoštep šli do mesta pre nejaké nežňučké a voňavučké Devušienky a mňa poslali napred aby sme tohto divočiačika vykuchali napichli a začali opekať. Pri posledných slovách schmatol fľašu zo stola a prevrátil ju nad seba. Dal si asi päť glgov. Chvíľu počkal.
- Slivky.... slivučičky. privoňal znovu ku fľaši. Nooo toto bude mojim bračekom chutnať. Starec a Krčmár na seba pozreli v nemom úžase.
- Ako to voláte ?
- No na to sme ešte neprišli.
- Slivkovička. Vonia to, chutná to. Slivkovička
- Pri tom sa nám jazyk zamoce, budeme to volať Slivovica a basta. Povedal starec, vzal si fľašu zasa späť a hltol si. V krku ho poriadne zapálilo a tak zakusol do slaniny a tváril sa ako by sa napil pramenistej vody. Klatodub a Smrkoštep presvedčili tri nádherné divčice aby sa s nimi šli zabaviť do neďalekej dediny, kde už na nich čaká kamarát s upečeným prasiatkom a výborným pivom. Lenže ako tak šli cez mesto tak sa k nim na každom rohu pridali nejaký muzikanti, jeden bard, zopár ďalších ľudí ktorý sa síce nedali nijako zaradiť ale všetkých ich spojila chuť sa poriadne zabaviť a tak keď dorazili do krčmy bolo ich o niečo viac než sa čakalo. Muzikanti začali hrať, bardi spievať a rozprávať príbehy a nikomu nezáležalo na tom či tie príbehy pochádzali z kresťanských alebo pohanský koreňov. Niektoré mali morálne poučenie a v iných zase hlavný hrdina umrel aby sa devuchy rozvášnili a muži tak mohli jednoduchšie dobiť ich srdcia. Krčmár, starec a traja drevorubci si sadli za jeden stôl.
Thuban nečakal a pustil sa do debaty.
- Ty si mi dal včera jasnú otázku a ja som to zahovoril. Máš pravdu, som tak trochu mág a na mojej palici rastú listy preto že mám tak trochu možnosť usmerniť prírodné energie. Ale mňa sa báť nemusíš, tiež som slušne vychovaný, dnes dokonca tvrdo pracujúci a popravde aj trochu spoločensky unavený. Volám sa Thuban. Zdvihol pohár z pivom a namieril ho ku Klatodubovi. Ten sa zasmial lebo si spomenul že presne tak isto sa včera predstavil on jemu.
Zodvihol pivo a štrngol si sním.
-Prepáč ale k mágom nechovám moc veľkú náklonnosť. Napríklad aj tvoje meno. Thuban?
Čo to znamená? Keď sa volá niekto Čestislav tak viem že jeho rodičia boli pohani a že on bude pravdepodobne čestný, ale Thuban?
- A čo vaše mená ? Klatodub Valibuk a Smrkoštep. Tiež mi nepríde že by vás váš otec pomenoval takto a tiež si vaše mená nemožem zaradiť k nejakému vieroviznaniu.
- Máš pravdu. Rodičia boli tiež pohania a pomenovali nás inak ale boli sme ešte mladý a keď sme sa chceli prispôsobiť a prežiť tak nám Valibuk vymyslel tieto mená. Ľuďom sa to páčilo a veľmi rýchlo sa to ujalo. Keby si Česťo zmenil teraz meno na nejaké kresťanské možno by mal aj viacej zákazníkov.
- A možno by si našiel aj nejakú ženu. Dodal Valibuk.
- Ja ti nejaké vymyslím chceš?
Čestislav mlčky sedel a nechcel povedať nahlas že si meno zmeniť nechce. Thuban to vedel a tak to zakecal.
- Moj otec ma pomenoval podľa hviezdy. Keď bude väčšia tma tak vám ju ukážem. Volá sa Thuban alebo Dračia hviezda a je na oblohe v mliečnej dráhe. Mám zo sebou aj ďalekohľad.
- To je čo. Spýtal sa Klatodub.
Thuban sa natiahol po fľaške, prevrátil ju nad seba a dopil všetko čo v nej bolo.
- Teraz sa pozri cez ňu na tento stôl. Budeš vidieť zväčšené letokruhy a všetko čo je ďaleko sa ti bude zdať že je bližšie. No a tomu sa hovorí ďalekohľad, takže ti budem môcť ukázať aj dračiu hviezdu.
Valibuk sa postavil schmatol fľašu a spomalene povedal
- Tooo čooo si. Prečo si nám nič nenechal?
Valibuk ani nestihol dopovedať a Thuban vytiahol s pod stola ďalšiu fľašu a z úsmevom ju položil pred neho.
Keď padla tma tmúca tak Thuban vytiahol ďalekohľad a postupne každému ukazoval hviezdy. Jeden bard sa dokonca rozhodol zložiť pieseň o čudesnom prístroji a niektorý to nazvali diablovím okom ale aj tak sa radi pozreli. Keď zábava končila a krčmár povedal že došlo pivo tak sa väčšina pobrala domov. Poniektorý sa rozhodli prenocovať v krčme. Bolo už síce nad ránom ale aj tak Čestislav a Thuban stále blúdili okolo studne. Čestislav držal lopatu a Thuban ho navigoval z kusom látky v ruke.
- Tam to bude, to bude ono.
Zabodol lopatu na miesto a obaja si sadli.
- Dnes sme sa vlastne spriatelili z nepriateľmi.
-Ako to myslíš? spýtal sa Čestislav.
- No tí drevorubci klátia les predsa. Čím je les menší, tým je magická bariéra slabšia a stromochod vo väčšom ohrození.
Smrkoštep povedal že majú prácu na celý rok čo by znamenalo že majú v pláne zničiť celý les.
-To viem a snažím sa niečo vymyslieť ako zachrániť stromochoda alebo celý les ale odmietam ich považovať za nepriateľov.
Hovoriť o nepriateľoch znie ako začiatok vojny a ja som po svojom otcovi. Nebudem nič riešiť násilím. Dojebal si celý večer.
Thuban sklonil hlavu a uvedomil si že jedinou myšlienkou ktorú pred niekoľkými rokmi vyslovil pred jeho otcom, rozpútal niečo moc krásne na to, aby to fungovalo. Vedel totiž že energie sa formujú vždy podľa sily, nadradenosti či dominancie. Slabé prúdy sa pridajú k silným a tie sa tak stanú ešte silnejšími. Tí ktorý sa odmietnu pridať, skôr či neskôr zaniknú.
Unavený sedeli a pozerali na hviezdy.
- Zajtra pôjdeme za ním.
- Dnes. Dodal Čestislav a obaja zaspali