-Tajomstvo Babej hory a sklenné tunely-

-Tajomstvo Babej hory a sklenné tunely-

Dvaja kamaráti z Bratislavy, Adam a Marek, už od detstva snívali o dobrodružstve na Orave. Majestátne hory ich fascinovali a túžili po zdolaní Babie hory, najvyššieho vrcholu Beskýd. Po dlhých mesiacoch príprav nastal deň D. S nadšením, ale aj s trochou obáv, vyrazili na sever. Ich cieľom bola Oravská Polhora, brána do sveta Babie hory a začiatok ich dobrodružstva.

Keď dorazili do Oravskej Polhory, privítala ich opojná vôňa hôr, dedinský život a priateľský ľudia. Slnko žiarilo ako zlatý mlyn na oblohe, rozsievajúc svoje blažené lúče po lesoch a lúkach. Adam a Marek zaparkovali auto pri penzióne Slaná voda, naložili si batohy plné očakávania a vykročili do objatia prírody. Teplý letný dych hladil ich tváre, zatiaľ čo slnko tancovalo na zelenom koberci. Turistická cesta sa vinula cez zelený oceán lesov a kvetnaté ostrovy lúk, kde jediným zvukom bol spev vtáčích sólistov a šumivý refrén potoka.

Kamaráti sa ponorili do rozprávkového sveta, zachytávajúc jeho krásu do objektívov a zdieľajúc úsmevy. Vzduch bol čistý ako horský krištáľ, a výhľady sa rozprestierali ako nekonečný zelený koberec. Po troch hodinách umorneho šľapania a zdolaní strmých výziev sa im konečne podarilo dosiahnuť vrchol, kráľovnú Beskýd.

Na vrchole ich privítal opojný pocit dobyvateľa a radosť, ktorá hladila dušu ako teplý letný vánok.Celá Orava ležala pod nimi ako na dlani, Tatry sa týčili do neba ako diamanty vlasti a doliny s trblietavými riekmi sa ligotali ako štrieborne stuhy.Cítili sa ako dobyvatelia sveta, plní radosti a úžasu.

Na vrchole sa kamaráti posadili na skalu, vytiahli z batohu fľašu fernetu a pripili si na zdravie a krásne počasie. Rozprávali sa o zážitkoch z túry a o plánoch do budúcnosti. Marek siahol do batoha a ponúkol Adamovi joint. Spoločne si ho zapálili a vdychovali dym, ktorý im na chvíľu priniesol úľavu, no zároveň im zahmlieval úsudok ako chladná hmla pokrývajúca doliny. Stratili pojem o čase, o realite a o nebezpečenstve hôr, ktoré na nich číhalo.

Vtipkovali, smiali sa, no ich reči boli čoraz nejasnejšie, myšlienky zmätené. Slnko pomaly zapadalo, vrhając dlhé tiene na krajinu, no oni si toho ani nevšimli. Okolo nich sa stmievalo, chlad postupne prenikal cez ich ľahké oblečenie, no ich zmysly boli otupené. Zabudli na čas, na cestu späť, na všetko, čo bolo dôležité.
Nevnímali, že sa už stmieva a že sa pomaly blíži noc.

Keď sa konečne spamätali z opojenia, zistili, že je najvyšší čas ísť naspäť k autu. No zrazu sa nad nimi zatiahli čierne mračná a vrhali chladné tiene na krajinu.. Bol podvečer a kamaráti museli zliezť z vrcholu skôr, ako ich zahalí tma a prekvapí búrka.

Vzhľadom na ľahké oblečenie v kraťasoch a tričkách sa ponáhľali dolu horou, no ich nohy boli unavené a kroky sa im ťažkli.
Marek mal nápad skrátiť si cestu a odbočili z vyznačeného chodníka. Bez svetla a pred nocou sa brodili cez les a mali pocit, že idú spravným smerom. Cestou sa zabavali a hrali na Tarzana, húpali sa na konároch stromov a skákali z kameňa na kameň. Smiech sa miešal so zvukom zurčiaceho potoka a šumením llistia.

No zrazu narazili na hustý lesný porast, cez ktorý bolo ťažké prejsť. Strach a panika ich pomaly pohlcovali. Mali len málo vody a jedla a nevedeli, ako sa dostať späť. Pomaly sa viac zotmievalo a v lese sa ozývali zvláštne zvuky. Marek sa snažili zachovať pokoj, ale Adam mal strach z neznáma a pomaly ich noc pohlcovala.

Stromy sa okolo nich zhustili a slnko pomaly zapadalo za horizont. Adam a Marek sa ocitli v tme a strach im svíral hrdlá. Snažili sa nájsť cestu späť.

V náhlom hrome blesku, ktorý osvetlil les jasnejšie ako poludňajšie slnko, Adam zbadal niečo v diaľke. Dve žlté oči, svietiace v tme ako dva ohnivé majáky, prebodli jeho dušu ľadovým pohľadom. Strach mu stisol hrdlo ako ľadová ruka a potiahol Mareka za ruku so silou, ktorá by dokázala vytrhnúť strom "Bežme!" zakričal Adam s hrôzou v hlase, ktorá by dokázala prebudiť aj mŕtvych.

Bežali slepo cez les ako dve lovené zvieratá, potkýňajúc sa o konáre, aby sa dostali preč od tých neznámych očí, ktoré ich prenasledovali ako zlá kliatba.Každý šuchot lístia, každý zlomlý konár pod ich nohami znel ako výstrel z pištole. Ich srdcia búšili ako zvon, pot zalieval ich čelo a nohy sa im zaplietali do koreňov, akoby ich samotná zem nechcela pustiť preč.

Po nekonečne dlhej dobe, ktorá sa im zdala ako celá večnosť, narazili na malú chatku. Bola stará a schátralá ako zanedbaný hrob, ale v tej chvíli im pripadala ako kráľovský palác. Marek vylomil dvere s takou silou, že by dokázal zničiť aj kamennú stenu, a vtrhli dnu, hľadajúc úkryt pred búrkou i pred neznámym nebezpečenstvom.

Na ich obrovské prekvapenie zistili podlľa obrazov a vystavných exponátov, že sa ocitli v Hviezdoslavovej hájovni, legendárnej chate, ktorá bola kedysi domovom slávneho slovenského básnika Pavla Országha Hviezdoslava.

Staré, vyblednuté tapety na stenách sa zdali byť nasiaknuté históriou a zaprašené portréty vo svetle bleskov sa zdali akoby ich pozorovali. Blesky osvetľovali starý stôl, na ktorom bol svietnik a otvorená kniha. Stránky knihy sa trepotali v prievane, ako by ich neviditeľná ruka listovala. Marek zatvoril rachotom dvere a zapálil sviečku na stole, jej plameň odhalil starožitný nábytok a vyriaci sa prach Bojazlivý .Adam sa schúlil do kúta, triasol sa od zimy a strachu ako list v jesennom vetre. Jeho dych sa zrážal v chladnom vzduchu, vytvárajúc obláčiky pary.Ticho prerušovali len zvuky búrky, ktorá sa hnala okolo chatky ako besná smečka vlkov, a občasné šuchotanie myší v stene, ktoré znelo ako šepot mŕtvych, Adamovi naháňalo zimomriavky.
+
Marek na upokojenie vytiahol z batohu fľašu fernetu ako by to bola svätá voda .Dal si veľký glg a podal Adamovi,aby ho upokojil.ako by mu dával medailu za odvahu. „Tu máš, Adam, ukludni sa,“ podal mu fľašu. Adam sa napil a horká tekutina mu pomohla zahnať chlad a nepokoj. „Ešte stále sa mi trasu nohy,“ priznal sa Adam. „Dáme si jointa?“ navrhol Marek. Adam prikývol a Marek vyklepal z marsiek malý, ručne zrolovaný joint. Slabý plamienok oživil tmu a dym sa pomaly vinul cez škáru preč. Marek zhlboka sa nadýchol z jointu a cítil, ako sa mu uvoľňuje napätie. Zatvoril oči a vychutnával si teplý pocit, ktorý sa mu rozlial po tele. Adam sa usmial a tiež si potiahol a vydychol. Dym sa vznášal v tme, vytvárajúc dojem, že sa nachádzajú v inom svete, ďaleko od ich problémov.

V chatke vladla zelená pohoda, no zrazu sa Adamovi zas zazdalo, že v rohu miestnosti vidí rozmazanú postavu, ktorá mu ukazovala na knihu na stole. Adam vykrikol od paniky: „Duch je v miestnosti!“ Marek s pobaveným úsmevom prehovoril: „Adam , ty si vážne chorý, už radšej nehuľ, raz vidiš prišeru v lese a teraz ducha“ povedal s úsmevom, zobral mu joint a chytil ho za rameno. Marek ho upokojoval: „Adam , to je len tvoja fantázia a tam na stene visí obraz.“ Marek sa zasmial a Adam sa naňho nahnevane pozrel: „Videl som postavu, ako ukazuje na knihu na stole.“ Marek sa znovu zarehotal, potiahol si joint a prehovoril: „Adam daj si radšej fernet.“ V tom sa ozvala silná rana hromu, taká ohromná, že sa hajovňa zatriasla a z ruky Marekovi spadol joint. Marek sa usmial a prehovoril: „Dobre, Adam , ideme sa zahrať na detektívov a preskúmame tú knihu, na ktorú ukazoval ten tvoj duch. Možno tam nájdeme nejaké stopy“ A Marek sa uštipačne zasmial. Neveril na temne sily,lebo bol ateista.
Zvedavý Marek sa so smiechom v očiach priblížil k prašnej knihe na stole. Otvorené stránky ho pozývali do temných hlbín minulosti. Tlmené svetlo sviečky vrhalo na stránky podivné tiene, akoby sa samotný pergamen snažil niečo skryť. Písmená sa zdali akoby krvácali na žltnúcom papieri, a Marek začal hlasno čítať text na otvorenej knihe:
„Grof Artuš Viliani, zmocnený chtivosťou, vtrhol do hájovne a zaútočil na nevinnú Hanku. Ak neustaneš, jak som žena, viac neprekročíš toho prahu. Bezbožník.Varuj!Zbojník! Tu máš napokon...“
Adam pri počuvani týchto slovách pocítil, ako mu mráz prechádza po chrbte a jeho srdce začalo búšiť rýchlejšie. Marek si uvedomil, že je to vzácne vydanie „Hajníkovej ženy“ od Hviezdoslava,keď Hanka v sebaobrane zabila Artuša Vilianiho. Adam sa zamyslel nad temnými veršami, ktoré Marek čítal. Zrazu zablesklo a osvetlilo prašné rohy chatky. Následná rana ako z dela otriasla hajovňou a vietor začal búchať rozbitými dverami, akoby sa samotný duch z Hviezdoslavových veršov snažil dostať dnu.
Marek s Adamom sa na seba vystrašene pozreli. Sviečka zhasla, ponoriac chatku do úplnej tmy. Jediné zvuky boli škrípanie dverí a hromové rachotanie dažďa. „Myslíš, že to bolo naozaj ten duch?“ zašepkal Adam, jeho hlas sa triasol. Marek neveriaci mlčal a pokúsil sa zapáliť ďalšiu sviečku. Keď sa plameň rozhorela, jej slabé svetlo odhalilo na stene podivný tieň, ktorý sa pohyboval pochatke. Adam sa zľakol ešte viac. „Myslíš, že sme to spôsobili my? Tým, že sme čítali tú knihu?“ spýtal sa chrapľavým hlasom. Marek si uvedomil, že Adam má trošku pravdu, možno tu fakt niečo nie je v poriadku. Začal pochybovať . „Možno áno,“ priznal Marek , jeho hlas znel váhavo. „Ale musíme zistiť, čo sa tu deje.“ Obaja muži sa rozhodli, že neutečú. Namiesto toho sa rozhodli čeliť strachu a odhaliť pravdu, nech už ich to stálo čokoľvek.
Marek sa pomaly priblížil ku starej knihe "Hajníkovej ženy" a opatrne prevrátil stránku. Adam sa stiahol do kúta a zakryl si tvár rukami. "Marek prosím, nečítaj ju," zašepkal Adam. "Cítim, že by sme nemali narúšať minulosť." Ale Marek bol odhodlaný. Zobral do ruky starú knihu, ktorá niesla známky času, a začal ju listovať. Medzi stránkami objavil starú, zažltnutú fotografiu. Na nej bol zachytený portrét starého grófa s vyšívaným golierom a prísnym pohľadom a v jednej ruke držal knihu . V pozadí sa rysovala silueta starého hradu. "Myslím, že sme na niečo prišli," povedal Marek tichým hlasom. "Tento gróf môže mať niečo spoločné s tým, čo sa tu deje."
Ako to Marek dopovedal, v tom momente sa dvere chaty náhle otvorili dokorán a dovnútra vnikol náraz mrazivého vetra, ktorý zhasol sviečku a priniesol so sebou vôňu vlhkej zeminy a niečoho... zvlaštného. Niečoho starobylého a temného. Adam sa zľakol a pritisol sa k stene. "Čo to bolo?" vykríkol Adam a Marek schoval starú fotku do vrecka, rýchlo priblížil k dverám,ktore silnou ranou privrel. Adam a Marek stáli v tme, srdce im búchalo ako zvon. Marek , zvedavý a odvážny, sa rozhodol preskúmať, čo sa deje za dverami chaty.
Vytiahol z vrecka rybku nožík a opatrne otvoril trepotavé dvere a pozrel sa von. Pred chatkou zúril vietor a pršalo ako z vedra, ale nič nezvyčajné nevidel. Len tmavý les ako atrament, fujavica, ktorá šarpala stromami a kvílenie starých vetiev, ktoré sa podobalo zúfalému plaču zranenej zveri.
"Asi len vietor," povedal neisto Marek, ale jeho hlas znel nejako nesmelo. Zatvoril dvere, ktoré stal trepotali vo vetre a vrátil sa k Adamovi. Ten sa stále triasol od strachu. "Myslíš, že sme to spôsobili my?" opýtal sa Adam. Mare k si povzdychol. "Neviem, Adam. Ale niečo sa tu deje"
Vonku sa ozýval neprestajný dážď a vietor, ktorý narážal na dvere ako drzí chuligan. V miestnosti vládla dusná atmosféra, naplnená neznámym.
"Myslíš, že sme prebudení niečo, čo sme nemali?" zašepkal Adam, jeho hlas sa triasol. Marek prikývol, jeho oči sa leskli v tme. "Pravdepodobne hej. Tá fotografia, ten gróf... Možno má niečo spoločné s týmto miestom a tými udalosťami, o ktorých sa píše v knihe."
Obaja mladí muži si uvedomili, že sa ocitli v epicentre niečoho oveľa väčšieho, než si pôvodne mysleli. Hviezdoslavova hájovňa, ktorá mala byť útočiskom pred búrkou, sa premenila na miesto plné tajomstiev.
"Čo teraz budeme robiť?" zašepkal Adam. "Musíme sa dostať preč odtiaľto," odpovedal Marek rozhodne. "Ale vonku je búrka tak najprv musíme zistiť, ako sa to všetko začalo. Musíme nájsť viac informácií o grófovi Vilanim ."
"Vyzerá to tak, že toto miesto je prekliate," povedal Marek, zblednutý. Adam prikývol. "A my sme tú kliatbu prebudili." Obaja mladí muži si uvedomili, že sa dostali do veľkých problémov.
Adam a Marek stáli v tme hájovne, obklopení neistotou a dvere čo raz viac trepotali.. Zdá sa, že sa zaplietli do dávnej tragédie a prebudili sily, ktoré mali zostať navždy pochované.
Marek bez slov rýchlo zapálil sviečku a buchajuce dvere zabarikadoval ťažkou starou lavicou. Adamove srdce pulzovalo v ušiach a Marek začal prehľadávať Hajnikovu chatu, odhodlaný prísť na koreň veci.. V rohu miestnosti zbadal starú truhlicu a jej veku bol vyrytý zvláštny symbol.
„Tento symbol...“ zamrmlal Marek ,je to nejaký starý slovanský znak. Možno súvisí s nejakým starým rituálom.“ Opatrne otvoril ťažké veko truhlice a v jej útrobách objavil strieborný kríž, nádobu s vodou a starý, kožený zväzok. Voda v nádobe bola tmavá a zakalená, akoby nebola len obyčajná voda.
Marek sa priklonil a skúmavo sa zadíval na nádobu. „Myslíš, že tá voda je posvätená?“ zamyslel sa nahlas. „Alebo je to niečo iné?“
„Neviem, Marek ,“ zašepkal Adam, jeho hlas sa triasol. „A zatvor tú truhlicu! Bojím sa.“
Marek sa na Adama s úsmevom pozrel a videl v jeho očiach strach. Napriek tomu ho zvedavosť ťahala k truhlici. "Musíme zistiť, čo je v týchto veciach," povedal rozhodne. "Možno to nám pomôže pochopiť, čo sa tu deje."
Adam sa stále obzeral okolo seba, akoby očakával, že sa niečo zlé stane. "Čo ak to je pandorina skrinka ?" zašepkal Adam. Marek položil ruku na Adamove rameno. "Musíme byť opatrní, ale nemôžeme sa tu len tak schovať," ubezpečil ho. "Musíme nájsť odpovede."
Marek sa znovu obrátil k truhlici a začal skúmať kožený zväzok. Stránky boli staré a poškodené. Písmo bolo sotva čitateľné, vyblednuté a miestami rozmazané, no napriek tomu vyžarovalo zvláštne čaro. "Tu je niečo zaujímavé," povedal Marek a ukázal na jednu stranu. Na protiľahlej stránke bol ťahom perového pera nakreslený dokonalý pentagram. Jeho ostré línie sa rezali do zväzku, akoby boli vyryté do samotnej duše knihy.
-"Tento symbol," zašepkal Adam študent historie, jeho hlas sa triasol,
-"Pentagram bol kedysi svetlým symbolom staroveku na uctievanie ducha tela a je spájaný s planétou Venuša, ktorá počas 8 rokoch vytvorí svojou drahou na nebi päťcípu hviezdu. Tento jav sa nazýva Venušin kvet. Staroveké národy tento úkaz natoľko fascinoval, že Venušu a jej pentagram povýšili na symbol dokonalosti a kultu tela." Adam so strachom sa priklonil k starým zvitkom a spolu začali dešifrovať symbol. Čím viac si uvedomovali, že sa ocitli v epicentre niečoho oveľa väčšieho, než si pôvodne mysleli. A čím viac sa približovali k odhaleniu pravdy, tým viac sa zvyšovalo napätie v malej chatrči v Hviezdoslavovej hajovni..."
„Myslíš Adam , že pentagram mohol mať nejakú súvislosť s mŕtvym grófom Vilianim, ktorého zabila Hanka?“
Adam váhavo sa zamyslel.
“Možno Artuš Viliani bol zasvätený do nejakého tajného kultu, ktorý využíval tieto staré symboly a rituály. “
Marek vytiahol staru fotku, Artuša Vilianiho,kde bol odfoteny pri starom hrade a na jej zadnej strane bol napis rok 1888 a Oravský hrad.
"Oravský hrad?" prečital Adam s nadšením v hlase. "To znie ako z nejakého hororu o drakulovy. Možno tu nájdeme odpovede na naše otázky."
A v tom hromová rana roztriasla chatu, akoby chcela potvrdiť slová z Hviezdoslavových dokumentov. Adam a Marek sa na seba zdesene pozreli. Hromová rana ich vytrhla z rozjímania a vytvorila v malej chatke atmosféru napätia, hustejšiu ako nočný mrak. Vedeli, že musia odhaliť pravdu o Artušovi Vilianim a o tajomstvách, ktoré sa skrývajú. Napriek strachu, ktorý sa v nich zakorenil ako burina, sa rozhodli, že do rána prenocujú v hájovni a záhadné okolnosti si nechajú pre seba.
Unavení a vyčerpaní z dobrodružstva, ľahli si na starý, prašný koberec, ktorý pokrýval podlahu chaty. Zväzok starých dek, ktoré našli zahrabané v skrini, im poslúžil ako prikrivka pred chladom.
Zvuky búrky, ktoré sa vyhrávali vonku, ich udržovali v strehu. Aby sa upokoili, zapálili si joint, ale ani jeho účinky ich nedokázali úplne uvoľniť.Pomaly sa nechali unášať jeho účinkami, zatiaľ čo vonku sa vyhrávala búrka.

Dym z jointu sa pomaly vznášal v tme, vytvárajúc bizarné obrazce na stenách. Neveriaci Marek sa zahľadel na tieň, ktorý sa podobal na postavu v plášti. Zhlboka sa nadýchol a zatvoril oči. V tom momente sa mu zjavila vízia: starý hrad, tmavú chodbu a na konci postavu v čiernom plášti, ktorá ho pozorovala prísnym pohľadom. Otvoril oči a rýchlo sa rozhliadol po miestnosti. Srdce mu búchalo ako zvon. 'Videl si to?' zašepkal s hrôzou k Adamovi, ale ten už tvrdo spal. Neveriaci Marek sa pokúsil znovu zatvoriť oči, ale vízia sa stále vracala. Cítil, ako sa mu začínajú triasť ruky.
Aj keď Adam chrapal ako traktorista na poli, Marek začuje zvláštne zvuky prichádzajúce z inej časti chaty. Strach ho paralyzuje a nedokáže sa pohnúť.

Napriek strachu, ktorý ho ovládol, sa Marekovy pomaly začal upokojovať. Jeho ťažke viečka sa zatvorili a on sa ponoril do hlbokého spánku. Vo sne sa ocitol späť v Hviezdoslavovej hajovni v Námestove. Priestor bol temný a steny pokryté pavučinami. Cítil, ako ho niekto sleduje. Otočil sa, ale nikde nikoho nevidel. Zrazu sa za ním ozval chladný hlas: 'Hľadáš odpovede? Nájdeš ich, ale priprav sa na to najhoršie.' Marek sa znovu zdesene prebudil a srdce mu bilo ako zvon. Bol celý spotený a dýchal zrýchlene. Po chvíli si uvedomil, že to bola len čierna mora , ale strach ho stále neopustil.

Unávený víziami a strachom, Marek nakoniec podľahol únave a zaspal. Jeho sny sa stávajú čoraz živšími a desivejšími. Marek sa vo sne ocitne znovu v hájovni, obklopený vysokými knižnicami plnými prašných zväzkov.Náhle sa pred ním zjavi postava Artuša Vilianiho, bývalého správcu chaty na babej hore. Ten ho pozval, aby si sadol do starého koženého kresla. Artuš začal rozprávať o tajomstvách Babej hory a o tom, prečo toto miesto ukrýva toľko záhad aku su sklené tuneli. Varoval Mareka pred nebezpečenstvom, ktoré hrozí, ak sa bude príliš hlboko zamýšľať nad minulosťou Babej hory. "V tejto hore sa ukrýva sila, Marek , sila, ktorá môže zmeniť svet," zašepkal. "Ale s touto silou prichádza aj zodpovednosť. A tí, ktorí túto zodpovednosť nezvládajú, môžu byť zničení."
Marek sa zachvel. Cítil, že sa dostáva do centra niečoho oveľa väčšieho, než si kedy dokázal predstaviť. "Aké nebezpečenstvo hrozí?" opýtal sa chrapľavým hlasom.
"Temné sily, Marek ," odpovedal Artuš. "Sily, ktoré túžia po tejto moci už po stáročia. A teraz, keď sa staré tajomstvá začínajú odkrývať, tieto sily sa prebúdzajú, keď vidia aku skazu narobil človek v prírode"
Artuš sa postavil a pristúpil k jednej z vysokých knižníc. Vytiahol prašný zväzok a otvoril ho na náhodnej strane. "Toto je len zlomok toho, čo sa tu ukrýva," povedal a ukázal na starobylé symboly a náčrty.
Marek bol ohromený. Cítil, že sa dotýka niečoho veľmi starého a mocného. "A čo ten pentagram ?" opýtal sa, mysliac na symbol, ktorý videl v starej knihe.
Artuš sa usmial záhadným úsmevom. "Pentagram je kľúčom ku všetkému," odpovedal. "Je to brána k prave a záchrane ľudstva, ale aj zbraň proti temným silám. Musíš byť veľmi opatrný, Marek. Táto sila môže byť tvojím spojencom, ale môže ťa aj zničiť."
V tom momente sa ozve prudké zaklopkanie na dvere, ktoré prenikne až do hĺbky Marekových snov. Zrazu sa ocitne späť v realite, srdce mu búši ako zbesilé, pot mu steká po čele a v ústach cíti sucho.Opatrne otvorí oči a zbadá, ako sa dvere dokorán otvárajú. Na prahu stojí dvojica policajtov v uniformách a za nimi nahnevaný správca hájovne....
"Čo to tu robíte?" zahundral správca, jeho tvár sčervenená od zlosti. "Toto je súkromný pozemok!"Jeho hlas znel ako hrom v noci a jeho oči žiarili ako uhlíky.
"Zatknutí ste za poškodenie majetku," ozval sa jeden z policajtov.
Adam zbledol a Marek rozospato neveriacky pozeral na policajtov Nevedeli, čo majú robiť. Všetko sa zmenilo tak rýchlo.
"Ale my sme nič nepoškodili," protestoval Adam.
"To si budeme musieť vyjasniť na polícii," odvetil policajt chladne.
"Počkajte!" ozval sa zrazu Marek. "Nie je to tak, ako to vyzerá. My sme tu len hľadali úkryt pred búrkou."
Policajti sa na neho pozreli skepticky. "A prečo ste sa schovali práve tu?" opýtal sa jeden z nich.
"Lebo sme sa báli, že nás zastihne blesk," odpovedal Adam. "A táto hajovňa nám pripadala ako bezpečné miesto."
Policajti si prezreli hajovňu a všimli si rozhádzané knihy a papiere.
"Vyzerá to skôr, ako keby ste tu niečo hľadali," poznamenal jeden z nich.
Adam a Marek si vymenili znepokojené pohľady. Vedeli, že sú v pasci.
"Knihy sme rozhádzali preto, lebo sme hľadali deku, aby sme sa mohli zahriať," vysvetľoval Adam. "Búrka bola silná a my sme boli premrznutí."
Policajti si vymenili pohľady. Jeden z nich sa naklonil k Marekovi. "A čo tie rozbité dvere, kto ich zaplatí?"
Marek zbledol. "To... to je len náhoda,peniaze niesu problem a potrebovali sme pomoc," vykoktal. "Nechceli sme nič poškodiť."
"My sme tu našli niečo veľmi dôležité. Niečo, čo by mohlo zmeniť svet."
Policajti sa na neho pozreli s pobavením. “A čo také dôležité ste tu našli?” opýtal sa jeden z nich. Marek sa zhlboka nadýchol. “Našli sme dôkaz o existencii nadprirodzených síl.” “Nadprirodzených síl?” zopakoval jeden z policajtov s posmešným tónom. “Chlapci, myslím, že by ste mali radšej vyskúšať nejaký detox. Možno by vám to pomohlo. Nespravili ste škodu, ale zámok je rozbitý a nevyzeráte ako zlodeji. Dajte nám adresu a zaplatíte pokutu,” povedal policajt. Marek automaticky nadiktoval adresu a z kešene vytiahol peniaze a dal správcovi hajovne, ktorý sa usmial lišiacky, akoby vedel, že práve zažil niečo nezvyčajné.
Policajti sa na Adama a Mareka pozreli ešte raz, tentoraz s vážnejším výrazom. “Nemáme radi žarty, a ak sa ukáže ešte raz tak vás zbalime a pôjdete do basi.” upozornil ich jeden z nich.
Chalani prikývli a s pokorou sklonili hlavu. Policajti odkračali k svojmu služobnému autu, kolesá preklzli v blate a zároveň sa odpichli od tichej hajovne. Spokojný správca hajovne zbieral po záhrade popadané konáre po nočnej búrke a pospevoval si “Chlapci, choďte už mene Božom,” povedal hlasno správca, “a druhý raz sa pozrite na počasie, keď pôjdete na Babiu horu.”
Adam a Marek poďakovali správcovi za jeho slová a rozlúčili sa s ním. Uľava sa miešala s ich vzrušením. Zbavili sa policajtov, no ich dobrodružstvo sa len začalo. Odklusasli váhavim krokom od Hviezdoslavovej hajovne, ktorá sa tvarila ako temné miesto so svojimi tajomstvami. Adam mal pocit, že ich niekto sleduje z hĺbky lesa.Náhle sa otočil a pozrel na hajovňu,ktorá sa tvárila ako mrtvola pod horou. Mrazivý pocit mu prebehol po chrbte, keď si spomenul na desivú noc.
Marek premýšľal, kam by mohli ďalej ísť. “Možno by sme mali nájsť niekoho, kto sa vyzná v nadprirodzených veciach,” navrhol. “Niekoho, kto by nám vedel povedať viac o pentagrame a Artušovi Vialinim.” Vyťahoval fotku z kešne a pozrel sa na starý snímok s grófom, ktorý držal v ruke nejakú knihu, s hradom v pozadí.
Vystrašny Adam sa zastavil a otočil sa k Marekovi s vážnym výrazom v tvári. “Marek, prosím ťa, zabudnime na to všetko aj tak si neveriaci Idem domov, preč z tejto dierky na severe Slovenska.” Jeho hlas znel rozhodne, no v očiach mal stále tieň strachu.
Marek vedel, že Adam študent historie je vystrašený. Včerajšia noc ho zmenila. “Adam, chápem, že sa bojíš, ale aj ja som mal tiež nočnu moru”
Adam sa zamyslel a prehovoril ” Ani sa nečudujem ta hajovňa je prekliata.”
Obaja sa otočili a začali kráčať späť. Cesta im pripadala dlhšia, než keď sem prišli. Marek sa stále obzeral späť na hajovňu, ktorá sa v diaľke strácala v hmle. Mal pocit, že ich tajomstvo ešte len čaká na odhalenie a že smrť Artuša Vilianiho je s ním spojená. Marek dal Adamovy starú fotku z hajovne, aby ju preskúmal ako študent dejepisu.

O niekoľko dní sa život vrátil do svojho zdanlivo pokojného rytmu. No Adam cítil, že pod povrchom sa niečo deje. Ich dobrodružstvo v srdci Oravy nebolo len letmým zážitkom, ale otvorením Pandorinej skrinky. Strach z neznámeho ho prenasledoval vo sne aj v bdení. Marek, hoci na povrchu pôsobil vyrovnanejšie, vedel, že jeho priateľ potrebuje čas.
+
Túžba po odpovediach začala v Adamovii študenta historie narastať. Ponoril sa do starých archívov, strácal sa v labyrintoch knižníc a mnohé hodiny prebdel pri počítači. Hľadal akékoľvek stopy po tajnom spoločenstve spojenom s Artušom Vilianim. A našiel ich. Z dávnych kroník vyplynulo, že Oravský hrad bol svedkom mnohých záhadných zmiznutí a podivných rituálov. Legendy hovorili o temných silách, ktoré sa tu skrývali po stáročia.

Zvlášť ho zaujala stará, sčernená fotografia, na ktorej bol Artuš Viliani zachytený v dramatickej póze na vrchole skalnatej vyhliadky s výhľadom na majestátny Oravský hrad. V jednej ruke držal starú, kožou obšitú knihu, z ktorej sa zdalo, že vyžaruje zvláštna aura. Lupou sa pozrel na jej titulný názov obalu a s prekvapením zbadal nápis: Zalmoxis. To bolo znamenie. Adam pocítil, ako sa v ňom prebúdza zvedavosť a rozhodol sa odhaliť záhadu tohto mena. Podľa zistení na internete a školských knih zistil na wikipedii, že Zalmoxis bol legendárny thrácke božstvo z Karpát, často spájane s tajomnými rituálmi a čiernou mágiou.

Rozhodol sa, že sa vráti na to miesto pri Oravskom hrade, kde záhadný gróf Artuš Viliani, držal starobylú knihu s nápisom "Zalmoxis". Možno práve tu, na tomto mieste, sa skrýva odpoveď na otázky, ktoré ho trápili.
Keď o svojom odvážnom pláne povedal svojmu priateľovi Marekovi, ten ho ochotne podporil. História thráckeho kultu Zalmoxis a jeho spojenie s Karpatskými horami ho fascinovala, no zároveň ho napĺňala istou dávkou strachu. Študent historie Adam a Marek , dvaja neúnavní bádatelia z Bratislavy, sa už od detstva živili snívaním o dávnych civilizáciách a zabudnutých tajomstvách. Keď sa náhodou dostali do rúk staré fotografie grófa Vilianiho, ich zvedavosť bola vzbudená do nebývalých výšin.

Jedného slnečného dňa vyrazili Adam a Marek na dobrodružnú výpravu na Oravu. Ich cieľom nebol známy Oravsky hrad, ale záhadný kopec, ktorý sa týčil oproti nemu. Práve tu, podľa starej fotografie, sa kedysi nechal zvečniť záhadný gróf Artuš Viliani.

Po príjazde na Oravu zaparkovali auto pod hradom, ktorý sa v lúčoch slnka javil ako obrovský, strážny orol. Jeho silueta sa vynímala na pozadí modrej oblohy a vzbudzovala v nich zmes úcty.

Vyhľadali si miesto, ktoré podľa fotografií najviac zodpovedalo miestu Vilianiho záberu. Adam, vyzbrojený detektorom kovov a malou lopatkou, sa cítil ako archeológ na expedícii. Marek, očividne nadšený z dobrodružstva, si pospevujúco prechádzal okolo a žartoval o tom, že by mohli nájsť nielen nejaké artefakty, ale možno aj samotného ducha grófa. Napriek Marekovmu optimizmu, Adama prenikal zvláštny chlad.

Cesta na vrchol kopca bola náročná, no výhľady, ktoré sa im naskytali, stáli za to. Divoká krása Oravy ich očarila. Keď konečne dosiahli vrchol, dych im vyrazila nielen majestátnosť hradu, ale aj zvláštna atmosféra tohto miesta. Tušili, že sa nachádzajú na prahu niečoho tajomného a veľkého.

Keď sa vybrali na miesto zachytené na fotografii, ich očakávania sa naplnili. Adam, s detektorom v ruke, začal opatrne prehľadávať pôdu. Každý pohyb bol napätý, každý zvuk prístroja ich priblížil k odhaleniu dávno zabudnutého tajomstva. Každé zapípanie prístroja spôsobilo, že im srdce poskočilo. A potom to prišlo – dlhý, pretrvávajúci signál, ktorý ich nútil zastaviť a zadržať dych. V tom okamihu si uvedomili, že sa nachádzajú na prahu niečoho veľkého, niečoho, čo by mohlo navždy zmeniť ich životy.

Marek, vzrušený objavom, opatrne zapichol lopatu do zeme. Po niekoľkých hodinách namáhavej práce sa pred nimi objavila stará hrdzavá truhlica, obalená v hrubej vrstve hliny. Marek si otrel pot z čela a s úsmevom pozrel na Adama. 'Vyzerá to, že sme na správnom mieste,' povedal.

Srdce im búšilo ako zvon, keď pomaly odklopili veko ťažkej, starobylej truhlice. V úplnom tichu na nich z ničoho nič hľadela na nich stará, kožená kniha, podobná tej na Artušovej fotke. Bola to akoby tichá výzva, skryté posolstvo z dávnych čias. Jej názov "Zalmoxis" vyrytý na obálke mu pripadal ako kľúč k nejakému dávnemu tajomstvu a jej obal skrýval tajomný ornament, ktorý sa po dôkladnom očistení odhalil v celej svojej kráse. Mohutný orol s ostrými pazúrmi, v ktorých držal živú rybu, zatiaľ čo v zobáku niesol zajaca, bol netradičným symbolom, ktorý vzbudil v oboch priateľoch zvedavosť a túžbu po odhalení jeho významu.

Adam, ako vášnivý študent histórie, sa okamžite zameral na interpretáciu symbolu na obale knihy a začal pomaly rozpravať: "Ten ornament orla mi pripomína niečo, čo som čítal o kulte Zalmoxisa v Karpatoch." Marek sa zvedavo spýtal: "Čo to bol za kult Zalmoxisa?" Adam v tichu začal vysvetľovať: "Kult bol známy svojimi krvavými rituálmi, počas ktorých obetovali ľudí bohu Zalmoxisovi.

Marek sa zachvel. "Obetovali ľudí?"

„Áno,“ potvrdil Adam. „Podľa niektorých prameňov hádzali obete na ostré kolíky. Ak obeť zomrela, znamenalo to, že sa spojila so Zalmoxisom a mohla mu odovzdať správu. Ak prežila, rituál sa opakoval.“
„To je hrozné,“ zamyslel sa Marek. „Takže tieto ľudské obete by mohli byť spojené s jednou z najtemnejších kapitol ľudských dejín v Karpatoch.“

Adam vášnivy študent historie sa zamyslel a odpovedal “Nielen Karpátoch, ale podobné rituály sa vykonávali aj v Galicii a ďaleko na severe Európy“

Marek: "To sú naozaj zaujímavé informácie.

Adam ako študent histórie pokračoal. „Veď thrácky kmeň Getov z balkanskej Magury mal mnoho spoločných čŕt s Goralmi. Boli bojovní, slobodní a žili v horách v okolí hôr Magura.Však aj Tatra, Matra a Fatra ma Thracký pôvod.“

Marek: "To je úžasné, Adam. Nikdy by som nepovedal, že naše korene siahajú až tak ďaleko do minulosti. Takže tí naši predkovia boli takí tvrdí bojovníci ako Geti ?" spýtal sa Marek s očami žiariacimi zvedavosťou.
Adam: "Určite boli odolní a nezávislí. Veď práve vďaka týmto vlastnostiam prežili v drsných podmienkach hôr.

Adam, v ruke držal starobylu knihu, ktorá pôsobila, akoby odolala zubom času. Jej kožený obal bol popraskaný a na niektorých miestach chýbali celé kúsky. Napriek tomu z nej vyžarovalo zvláštne čaro. "Táto kniha by nám mohla prezradiť viac," zamrmlal a opatrne ju otvoril.

Žltnuté stránky, ktoré voniali po starobe a prachu, sa rozprestreli pred ním. Staroslovienske písmo, hoci takmer nečitateľné, ho fascinovalo. Srdce mu začalo búšiť rýchlejšie, keď si uvedomil, že drží v rukách niečo výnimočné. Pomaly prelistoval stránky, pričom sa snažil rozlúštiť zložité vzory a symboly.

Nečakane narazil na stránku, na ktorej bol nakreslený päťcípa hviezda – pentagram.Pri pohľade naň sa Adam zamyslel nad jeho významom. Vedel, že pentagram má v mnohých kultúrach hlboký symbolický význam, často spojený s ochranou, harmóniou a mágiou.

Zvedavý Adam sa pozrel na knihu a jeho oči sa zaiskrili. 'Pentagram,' začal tichým hlasom, 'bol pôvodne posvätným symbolom mnohých starovekých kultúr, úzko spätý s planétou Venušou. Jeho päťcípa hviezda reprezentovala dokonalosť a kozmický poriadok. Dnes je, žiaľ, často skreslene spájaný s temnotou a okultizmom.' Marek prikývol a odpovedal. 'Možno práve preto ho gróf Viliani tak zaujímal,' dodal. 'Vieš čo,’ povedal Adam ‘najlepšie bude, keď tú starú, zdobenú truhlicu s knihou vezmeme so sebou. Možno sa nám na ubytovni podarí rozlúštiť všetky tie záhady. Ktovie, aké sily sa v nej skrývajú.' S opatrnosťou uložili knihu s nazvom Zarmoxis do truhlice a vydali sa na cestu. A vyrazili na hornu Oravu do Oravskej Polhori , kde mali rezervované ubyrtovanie Truhlica s knihou, ktorá s nimi cestovala, bola ako kľúč k dávno zabudnutému svetu, plná tajomstiev, ktoré čakali na to, aby boli odhalené."

Keď prišli do ubytovne na Slanu vodu, okamžite sa pustili do skúmania nájdených artefaktov. Truhlicu postavili na veľký stôl a pri tlmenom svetle začali skúmať knihu s koženou väzbou a zlatými zdobeniami. Vyzerala staroveko a plná tajomstiev.

Adam sa usadil do pohodlného kresla a s knihou v ruke začal listovať stránkami. Písmo bolo staré a ťažko čitateľné, ale postupne sa mu darilo rozlúštiť niektoré pasáže. „Pozri sa na toto, Marek!“ zvolal vzrušene. „Tu je zmienka o nejakom rituáli, ktorý sa mal uskutočniť na hore menom Ďabliak. A tento symbol...“ ukázal na ilustráciu v knihe, ktorá nápadne pripomínala pentagram, „...je vraj kľúčom k otvoreniu nejakého portálu.“

Marek sa nadchol. „Portálu? Kam?“

„To neviem s určitosťou,“ zamyslel sa Adam. „Ale podľa všetkého by to mohlo byť spojené s týmto miestom na Orave. Možno je to nejaký prechod do inej dimenzie alebo do minulosti.“
Adam s nadšením študoval starú, koženú knihu s názvom Zalmoxis. Listoval stránkami, až narazil na ilustráciu, ktorá ho doslova zarazila. Bola to detailná mapa Babej hory, na ktorej bolo vyznačené miesto. No to nebolo všetko. Miesto bolo spojené s veľkým pentagramom.

„Marek, pozri na toto!“ zvolal Adam a podstrčil knihu kamarátovi. „Toto miesto nie je len nejakým náhodným bodom. Je to posvätné miesto spojené s dávnymi rituálmi.“

„Podľa tejto mapy v knihe,“ ukázal Adam na jednu zo stránok, „ten tunel vedie priamo k nejakému chrámu. A slnko, ktoré cezeň preniká, aktivuje nejaký mechanizmus.“

„Najprv si musíme zistiť, kde presne sa to miesto nachádza na Babej hore,“ povedal Marek. „Miesto obetoviska je označené v knihe. Nachádza sa juhovýchodne od vrcholu Babej hory, v blízkosti veľkej skaly.“

Marek nadšene pozrel do knihy a potom na mobilu Označil miesto na Google Maps a zhyknul. „Máme to. Chceš to vidieť?“
Prekavapený Adam prikývol a pristúpil k mobilu, kde bola mapa Babej hory a označený bod z knihy.
'Myslíš, že nájdeme nejaké stopy po týchto rituáloch, ktoré sa odohravali na Babej hore?' opýtal sa zvedavó Marek.
'Možno,' odpovedal Adam s nadšením. 'Ale musíme byť opatrní. Ktovie, aké sily sa tam môžu skrývať.'
Nasledujúce ráno sa Adam s Markom vybrali na túru na Babiu horu. Mladí muži s pomocou GPS v mobile mali presné súradnice miesta, kde sa podľa knihy mala nachádzať skala s oltárom.
Cesta bola náročná, predierali sa hustým lesom Babej hory a niekoľkokrát sa museli zastaviť, aby si overili polohu na mape. Keď sa dostali na miesto určené GPS-kou, našli len malý kopček porastený hustým krovím, a zdalo sa, že ich hľadanie bolo márne."
„To je všetko?“ spýtal sa Marek sklamane. „Žiadna skala, žiadne symboly?“
Marek sa zamyslel. „Možno sme niečo prehliadli. Skúsme to tu trochu preskúmať.Zrazu z húštiny sa vynoril veľký, čierny havran. . Zdálo sa, akoby sa snažil niečo povedať, pričom vydával hrozivé kriky a nato hneď odletel.
Keď sa odvážili priblížiť k miestu, kde havran sedel, objavili za krovim kopec a veľkú sklau, ktora bola pokrytá machom a inými rastlinami.
Šokovaný Adam vytiahol detektor kovov, ktorý si priniesol pre prípad, že by našli niečo kovové. Začal pomaly prechádzať po povrchu kopca. Detektor zapípal. Marek s nadšením začal odhrabovať čečinu a po chvíli vytiahol zo zeme starú, zaoxidovanú mincu.

„Pozri sa na to!“ zvolal Marek. „Je tam stará minca!“

Adam sa naklonil, aby si mincu lepšie prezrel. Bola stará a poškodená, no na jednej strane sa dalo rozoznať symbol Pentagram. "To je zaujímavé," zamyslel sa. " Možno súvisí s tou knihou Zalmoxis"

Potom Marek narazil na niečo tvrdé. Odhrnul zvyšok čečiny a odhalil plochý kameň, ktorý vyzeral ako malý oltár. Na jeho povrchu boli vyryté jednoduché geometrické vzory.

„To je ono!“ zvolal Adam. „Toto je ten oltár, o ktorom sa píše v knihe.“

Kameň s vyrytými symbolmi bol záhadou, ktorú sa rozhodli ďalej skúmať.

Študent dejín Adam s Marekom stáli pred odkrytým kameňom, jeho srdcia búšili ako zvon. S každým odhrnutým chumáčom čečiny sa odkrývala ďalšia časť lesklého povrchu, až sa pred nimi zjavila nádherná, mramorová doska. Bola hladká ako zrkadlo a na jej povrchu sa vynímal dokonale vyrytý pentagram.

„Vyzerá to ako veko,“ zašepkal Marek, očami neodlepiteľne pripevnenými na záhadnom objekte.

Adam prikývol, jeho tvár bola bledá od vzrušenia. „Je to nádherné. Ale čo je pod tým? A prečo je tu?“

Obaja mladí muži sa na seba pozreli a v ich očiach sa odrážalo rozhodnutie. Rozhodnutie, ktoré zmenilo všetko.

„Nemôžeme to nechať tak,“ povedal Marek. „Musíme zistiť, čo sa tu skrýva.“

Adam prikývol. „Ale čo keď sa zistí, že sme niečo poškodili? Môžeme mať problémy.“

„Alebo môžeme objaviť niečo neuveriteľné,“ oponoval Marek . „Niečo, čo zmení náš život.“

Po dlhej diskusii sa rozhodli, že o náleze nikomu nepovedia. Tajomstvo, ktoré odkryli, chceli mať len pre seba. S pomocou veľkého páčidla vyrobeného z dreva sa pokúsili zdvihnúť mramorovú dosku. Bola ťažšia, než vyzerala, ale po niekoľkých pokusoch sa im ju podarilo pohnúť.
+
S napätím odhrnuli dosku a objal ich chlad, ktorý sa niesol z temných hlbín.Jaskyňa bola ako vchod do obrovského hrobky, kde vládla tichá a pochmúrna atmosféra.Obrovská tmavá diera veľká ako dvere len sa zlomyseľne škerila.Vyzerala ako brána do pekla a do najhorších nočných môr. Pozreli sa do priepasti a priepasť z hĺbky hľadela do ich mysle.
„Čo teraz?“ opýtal sa Adam, jeho hlas sa triasol.

„Ideme dnu,“ odpovedal rozhodne Marek. „Musíme zistiť, kam nás táto cesta zavedie.“

A tak sa Markom s Adom vydali na nebezpečnú výpravu do neznáma. S každým krokom hlbšie do tunela sa ich zvedavosť zväčšovala, ale zároveň rástol aj strach. Čo ich čakalo na konci tejto tajomnej cesty? Odpoveď na túto otázku mohli nájsť len tak, že budú pokračovať ďalej."

Z tunela vychádzal chladný, vlhký vzduch, ktorý im mrazil kosti. Tma v ňom bola tak hustá, akoby ju bolo možné krájať nožom. Cítili sa ako v studenej pivnici, úplne odrezaní od vonkajšieho sveta. A hoci sa nachádzali na Babiej hore, na jej východnej strane, kde ich obklopovali vysoké, neprístupné hory, toto miesto pôsobilo ešte nepriateľskejšie.

Napriek tomu, že bolo už poobedie a mali by sa pomaly vracať na chatu, zvedavosť ich neodolateľne ťahala ďalej. Tajomstvo, ktoré sa pred nimi otvorilo, bolo príliš lákavé, aby ho jednoducho opustili.

Otvor do tunela bol vysoký a široký, ako dvere do veľkej sály. Vchádzal do skaly kolmo a jeho hladké steny sa leskli ako sklo.
Marek, ako ten smelší, sa rozhodol, že pôjde ako prvý. Vytiahol z batohu lesklú čepeľ a Adam sa naňho prekvapene zadíval. "Načo ti je nôž, Marek?" spýtal sa s miernym znepokojením. Marek sa však len zasmial a pokrčil plecami. "Na takéto dobrodružstvá sa človek musí pripraviť. A ktovie, aké tvory sa tu môžu skrývať," povedal s narážkou na ducha Vilianiho,.Adam sa pri tých slovách mierne zvrásnil. Nevedel, či sa má smiať alebo báť.

Rupsaky nechali opatrne opreté o mohutný strom, ktorý rástol pri vchode do tajnej chodby. Adam z rupsaka vytiahol lano a koniec pevne uviazal okolo kmeňa. "Pre istotu," poznamenal. "Ak sa niečo pokazí, aspoň vieme, ako sa vrátiť späť." Marek prikývol a bez ďalších slov vstúpil do tmy. V jednej ruke držal baterku, ktorá mu osvetľovala cestu, a v druhej pevne zvieral nôž.

S baterkou v ruke zmizol v tme. Po chvíli sa ozval jeho hlas: „Adam, tu je tma ako v hrobe! A steny sú úplne hladké, ako zo skla!“ „Ok, idem za tebou,“ prehovoril Adam. Nasledoval ho a srdce mu búšilo ako zvon.

Chodba bola úzka a vlhká. Steny sa leskli ako zrkadlo a vytvárali dojem, že sa nachádzajú v nejakom podzemnom tuneli. Marek kráčal opatrne, svietiac si baterkou po každom kroku. Adam sa snažil vnímať každý zvuk, každý šuchot. Obaja vedeli, že sa nachádzajú na mieste, kde sa môže stať čokoľvek.

"Počúvaj, Marek," ozval sa Adam tichým hlasom. "Myslíš, že sme urobili dobre, že sme sem prišli?"

Marek sa otočil a na chvíľu zastal. "Ktovie," zamrmlal. "Ale zvedavosť nás predsa sem priviedla. A teraz už musíme zistiť, kam nás táto cesta zavedie."

"Hej, veď by sme mohli túto chodbu pomenovať podľa seba!" zasmial sa Marek, jeho hlas znel v tichej chodbe nezvyčajne hlasno. "Tunel Mareka a Adama, čo povieš?"

Adam sa na neho pozrel s miernym pobavením, ale aj s nádychom znepokojenia. "Neviem, či by som sa z toho až tak tešil," odvetil. "Predsa len, toto miesto pôsobí dosť... tajomne."

Po ďalších dvadsiatich metroch sa obaja zastavili a otočili. Za nimi sa otvárala len malá, okrúhla štrbina, cez ktorú prenikalo slnečné svetlo. V kontraste s hlbokou tmou chodby to vyzeralo ako malý otvor do iného sveta.

Marek pokrútil hlavou. "Vyzerá to tak. Je to akoby sme kráčali cez nejaký tunel."

Chodba sa tiahla pred nimi ako nekonečná čierna diera. Steny boli hladké a studené, strop vysoký a temný. Cítili sa ako dvaja prieskumníci v neznámom území, pripravení na všetko.

"Čo myslíš, čo tu nájdeme?" opýtal sa Marek, jeho hlas znel napäto.

"To neviem," odpovedal Adam. "Ale jedno je isté. Toto dobrodružstvo na nás len tak ľahko nezabudne."

"Marek, už prestaň!" zvolal Adam netrpezlivo. "Prešli sme už dobrých sto metrov a stále nič! Nie sme predsa Indiana Jones, aby sme sa túlali po nejakých tajných chodbách. Nechajme to na archeológov, nech sa tu hrabú, koľko chcú."

Marek sa na neho pozrel s mrzutosťou. "Ale veď sme takmer na konci! Ešte pár metrov a budeme vedieť, kam táto chodba vedie. A keď to teraz nahlásime, už sem nikdy nevstúpime. Bude to zakázané územie a my prídeme o šancu objaviť niečo skutočne výnimočné."

Adam si povzdychol. "A čo keď tam nič nebude? Zbytočne riskujeme."

Marek sa usmial. "Ale Adam, ty z toho môžeš spraviť skvelú bakalársku prácu! Predstav si, že by si objavil nejaký staroveký poklad alebo hrobku. To by bol archeologický objav storočia!"

Adam chvíľu premýšľal. Marek mal pravdu. Takáto príležitosť sa neodmieta každý deň. Možno by to naozaj stálo za to, riskovať a pokračovať ďalej.

"Dobre," povedal nakoniec. "Ale len ešte tých pár metrov. A potom sa vraciame späť, sľubujem."

Marek sa radostne usmial a podal Adamovi ruku. "Dohodnuté!"

Obaja sa opäť vydali na cestu, tentoraz s ešte väčším odhodlaním. Tmavá chodba sa zdala byť nekonečná, ale s každou ďalšou chvíľou sa približovali k svojmu cieľu. Čo ich tam čakalo, nevedeli. Ale jedno bolo isté - toto dobrodružstvo by na nich nikdy nezabudli.

Odhodlaný Marek s baterkou v ruke kráčal dopredu, jeho kroky odrážali sa od hladkých stien chodby. Keď zasvietil vyššie, zbadal na strope niečo zvláštne. Celá stropná časť vyzerala ako dokonalý odliatok z hnedého, lesklého mramoru. Bola hladká ako zrkadlo a odrážala slabé svetlo baterky. Adam, ktorý kráčal za ním a pomaly odmotával lano, sa na to všetko díval s čoraz väčšou nechuťou. Keď sa otočil späť, otvor, ktorým vstúpili, vyzeral už len ako malá, tmavá bodka. Čím hlbšie do chodby prenikali, tým väčšia tma a chlad ich obklopoval.

"Marek, si si istý, že chceme pokračovať?" ozval sa Adam, jeho hlas sa triasol. Už začal ľutovať, že súhlasil.

Marek sa otočil a usmial sa. "Neboj sa, Adam. Už to nemáme ďaleko. Cítim to."

Ale Adam nebol upokojený. Mal pocit, že sa dostávajú čoraz hlbšie do nejakého neznámeho a nebezpečného sveta. A hoci ho lákalo zistiť, čo sa skrýva na konci tejto chodby, strach z neznámeho bol silnejší.

"A čo keď sa už nikdy nedostaneme von?" zamrmlal Adam. "Čo keď nás tu niekto alebo niečo uväzní?"

Marek pokrútil hlavou. "Prestaň s tými katastrofickými scenármi. Mysli pozitívne. Čo najhoršie sa nám môže stať?"

Adam nevedel odpovedať. Jediné, čo vedel s istotou, bolo to, že sa cíti veľmi nepríjemne. A čím hlbšie išli, tým viac sa tento pocit zintenzívňoval.

Keď však Marek posvietil na strop, zistil, že miestnosť je oveľa vyššia, než sa na prvý pohľad zdalo. Strop sa v tme strácal, akoby sa rozpúšťal do nekonečnej tmy..

"Adam, pozri na to!" zvolal Marek prekvapene. "Ten strop je akoby nekonečna tma!"

Adam pristúpil bližšie a pozorne si prezrel do tmavého stropu. "Je to zvláštne," zamrmlal. "

"Možno sa mýlime," navrhol Marek. "Možno je to len nejaký optický klam."
+
"Alebo je to niečo viac," dodal záhadne Adam.
Obaja mladí muži sa na seba pozreli a vymenili si znepokojené pohľady. Cítili, že sa dostávajú do čoraz záhadnejšieho a nebezpečnejšieho sveta.

Pokračovali opatrne vpred, každý krok im pripadal ako večnosť. Marek sa otočil k Adamovi. "Kam nás asi táto veľká chodba zavedie?" spýtal sa s nádychom zvedavosti. Adam, ktorý stále rozmotával lano, ktoré sa už blíži ku koncu, sa zamyslel. "Podľa mňa sme prešli už pomaly pol kilometra," odvetil pomaly. "A stále nič."

Marek sa zastavil a posvietil baterkou do tmi "Možno nájdeme nejaký staroveký poklad."

Adam sa pousmial. "Ty a poklady. Skôr si myslím, že sa stratíme navždy v týchto podzemných chodbách."

"Nebuď taký pesimista," povzbudil ho Marek. "Veď sme dobrodruhovia, nie?"

Adam sa na neho pozrel a musel sa usmiať. "Máš pravdu. Ale radšej by som bol dobrodruhom na slnku, nie v tejto tme."

Obaja mladí muži pokračovali v ceste, stále nevediac, čo ich čaká za ďalšou tmou. Lano sa im už skoro skončilo, a tak museli byť opatrní, aby sa nezranili.

Ako Marek posvietil baterkou na lesklú, tmavú podlahu, zbadal niečo, čo ho okamžite zarazilo. Priamo pred nimi, akoby sa z ničoho nič vynořila krištáľová guľa. Bola veľká asi meter v priemere a jej povrch sa leskol ako ľad. Keď ju Marek a Adam začali bližšie skúmať, zistili, že guľa je celkom priehľadna , akoby v nej nebolo nič, len nekonečná prázdnota.

Pozri sa na to!" vykríkol Marek s úžasom. "Čo to môže byť?"

Adam sa k nemu priblížil a tiež sa zadival do krištalovej gule. "Vyzerá to ako nejaký artefakt," zamyslel sa.

"Alebo je to len nejaká prírodná zvláštnosť," navrhol Marek. "Veď sme už videli toľko zvláštnych vecí."

"Možno áno," súhlasil Adam, "ale niečo mi hovorí, že táto guľa nie je obyčajná."

Obaja mladí muži stáli niekoľko minút a obdivovali záhadný artefakt. Cítili, že sa nachádzajú v blízkosti niečoho veľmi dôležitého. Ale čo to bolo, to ešte nevedeli.

Vyzerá to ako nejaký portál, " povedal Marek s očami rozšírenými od údivu. "Možno nás môže preniesť niekam inam." Adam sa zamyslel. "Ale kam? A je to vôbec bezpečné?" Obaja chlapci sa na seba pozreli a vedeli, že musia konať opatrne.

"Guľa predstavuje dokonalosť," začal Adam študent historie, jeho oči žiarili vzrušením. "A pentagram pri vstupe, najmä keď sa odzrkadľuje jeden vo vnútri druhého, symbolizuje nekonečno.
To by mohlo znamenať, že táto guľa má nejakú nekonečnú moc."
Marek sa usmial. "Možno je to veštecka guľa, ktorá dokáže vidieť do budúcnosti," poznamenal s nadšením. "Veď ktovie, aké tajomstvá v sebe skrýva."

Adam sa zamračil. Bol skôr skeptický a zahundral "Alebo je to len ukradnutý poklad," zamyslel sa nahlas. "Kedysi tu, pri Babej hore, žil zbojník Matej Klinovský. Hovorí sa, že okradol poľského kráľa a svoje poklady ukryl niekde v týchto horách. Niektoré z nich dal na Oravský hrad, ale iné mohol ukryť práve tu."
Marek sa hlasito zasmial. "Takže sme našli stratený poklad zbojníka Kľinovského?" žartoval. "Ale vážne, Adam, čo ak máš pravdu? Možno sme naozaj objavili niečo významné."
Adam sa zamračil ešte viac. "Neviem, Marek. Nič také som v žiadnych historických prameňoch nenašiel. A aj keby to bol poklad, tak by sme ho nemali brať. Patrí do múzea."
"Ale čo ak je to niečo viac ako len poklad?" opätoval Marek. "Čo ak je to nejaký artefakt, ktorý môže zmeniť svet?"
Adam sa na neho pozrel a pokrútil hlavou. "Neviem, Marek. Neviem."
Obaja mladí muži stáli pred krištáľovou guľou a premýšľali o jej pôvode a význame. Cítili, že objavili niečo veľkého, niečo, čo presahuje ich chápanie. A hoci boli zvedaví, zaroveň sa báli.

Adam sa zamyslene pozrel na krištáľovú guľu. "Ak by Matej Kľinovský prepadol poľského kráľa," začal uvažovať nahlas, "mohol získať nejaké magické artefakty od krvavej grófky, lebo poľský kráľ bol po rodine s Alžbetou Báthoryovou. A čo ak táto guľa patrila práve jej? Hovorí sa, že sa venovala okultizmu."

Marek sa na neho s úžasom pozrel. "To by bolo niečo!" zvolal. "Predstav si, že by sme našli artefakt slávnej krvavej grófky. Ale aké sily by sa mohli v tejto guli skrývať?"

Adam skrčil čelo "Neviem," priznal. "Ale určite by sme sa mali pokúsiť zistiť viac. Možno by sme sa mali obrátiť na nejakého historika alebo odborníka na okultizmus."

Marek: "Čo ak tá guľa je nejaký most medzi naším svetom a inými dimenziami?"
Adam: "Alebo je to len dôkaz toho, že existujú sily, ktoré presahujú naše chápanie?"
Marek: "Počuj, Adam, myslíš, že by sme mohli tú guľu predať? Boli by sme bohatí."
Adam: "Si sa zbláznil? To je niečo viac ako len nejaký starý predmet. Musíme ho chrániť."

"Premýšľali, čo by mohli urobiť ďalej. Adama konečne napadlo: „Však podľa knihy Zalmoxis sa píše, že ten tunel bol postavený tak, že keď ranné slnko vyjde, tak jeho lúče zaziaria na guľu, " Marek sa zamyslel a po chvíli povedal: Si myslíš, že tá guľa by mohla byť nejaký druh šošovky? A tie lúče by mohli niečo spustiť alebo otvoriť?“ Adam nadšene prikývol. „Presne tak!“

Musíme sa sem vrátiť zajtra ráno," povedal Adam s nadšením v hlase. "Presne pri východe slnka. Možno sa nám podarí rozlúštiť toto tajomstvo." Marek prikývol. "Máš pravdu. Musíme zistiť, čo tá guľa znamená."

S nadšením, aké ešte nezažili, sa Marek s Adamom vydali späť cez tmavý tunel. Marek svietil baterkou, jej lúč tancoval po vlhkých stenách a vytváral bizarné tiene. Adam pomaly zamotával lano, ktoré ich malo bezpečne viesť von. Každý krok bol pre nich dobrodružstvom, každý šuchot krokov v tme ich napĺňal vzrušením.

"Pamätáš si, ako sme sa báli, že sa tu stratíme?" zasmial sa Marek.
"A teraz tu kráčame ako doma," odpovedal Adam s úsmevom. "Kto by to bol povedal, že nájdeme takéto miesto."

Cesta sa im zdala kratšia ako prichádzali. Možno to bolo preto, že ich myseľ bola zamestnaná premýšľaním o tom, čo všetko zažili. O krištáľovej guli, o záhadách, ktoré sa pred nimi otvorili.

Keď sa konečne dostali von z tunela, zhlboka sa nadychli čerstvého vzduchu, ktorý ich osviežil a naplnil energiou. Obzreli sa späť na tmavý otvor v zemi. Cítili k nemu zvláštne puto, akoby to bolo miesto, ktoré ich navždy zmenilo.

Mramorový poklop starostlivo zatvorili a zakamuflovali kríkmi a čečinou. Vyzeralo to, akoby tu nikdy nič nebolo. S pocitom úspechu, ale aj s veľkou zodpovednosťou, sa vydali späť na chatu pri Slanej vode. Cesta im pripadala nekonečná, pretože ich myseľ bola plná myšlienok na záhadnú guľu a jej tajomstvá.

Šli na chatu z Babej hory a keď prechádzali okolo Hviezdoslavovej hájovne, mali pocit, že ich niekto volá," povedal Adam s napätím v hlase. "Prišlo mu to, akoby nás niekto pozoroval z tmavých zákutí lesa." Marek sa na neho obzrel. "Možno si to len zas namyšľaš" povedal, hoci tiež mal ten pocit. "Ale pre istotu pridajme do kroku."

Rýchlejšie sa vydali po lesnej ceste, srdcia im búšili ako zvon. Tma sa zhusťovala a každý šuchot lístia alebo škrípanie konára ich vystrašil. Keď sa dostali na lúku pred chatou, zhlboka sa nadýchli. Boli v bezpečí.

"To bolo bláznivé," povedal Adam, pred chatou "Myslíš, že nás niekto naozaj sledoval?""Neviem," zamyslel sa Marek. "Možno to bola len naša predstavivosť unavenej mysle, alebo nás len strach ovládal."

Čo budeme robiť teraz?" opýtal sa Adam, keď sa usadili na terase chaty a pozorovali zapadajúce slnko.
Marek navrhol, že sa musia sa tam vrátiť, keď slnko osvetlí tunel pri východe slnka a možno oživí guľu," povedal nadšene. "Adam neochotne súhlasil. Najradšej by to nahlásil archeológom, ale Marek ho presvedčil, že je to ich tajomstvo. 'Predstav si, ak by ju niekto iný získal,' šepkal Marek. 'Mohli by ju zneužiť na zlé účely.' Adam si uvedomil, že jeho kamarát má pravdu. S ťažkým srdcom súhlasil."

A tak sa začalo ich nové dobrodružstvo. Na chate hľadali informácie o starých civilizáciách, mystických symboloch a energetických poliach. Celú noc študovali okultizmus. Zistili, že kniha Zalmoxis hovorí o starovekej civilizácii v Karpatoch, ktorá ovládala sily prírody a mala vedomosti o iných dimenziách. A práve táto civilizácia postavila tajný tunel v Babej hore.

Predstavovali si, ako ranné slnko prenikne do temnej jaskyne a osvetlí krištáľovú guľu. Možno sa stane niečo úžasné, niečo, čo zmení ich životy navždy.

Na druhý deň, ešte za šera, vyrazili s napätím v srdci. Batohy im ťahali na pleciach, v jednom z nich spočívala záhadná kniha Zalmoxis. Tmavá silueta Babej hory sa rysovala na obzore, akoby ich volala. Každý krok bol pre nich výzvou a ich kroky ich viedli späť k tajomnému tunelu.

Keď sa priblížili k tunelu, ktorý bol ukrytý vedľa mohutnej skaly, zadržali dych. Tmavá štrbina v skale, zakrytá hladkou mramorovou doskou, vyzerala ako ústa do pekla. Vzduch bol chladný a vlhký, naplnený pachom síry a rozkladu. Keď odhrnuli ťažkú dosku, objavili sa pred nimi známa chodba vedúce do tmavej hĺbky. Srdce im búšilo v hrudníku, zatiaľ čo sa pripravovali na to, čo ich čaká v temných útrobách hory

"Si pripravený?" opýtal sa Marek.
"Ako nikdy predtým," odpovedal Adam.

A tak vstúpili do tmy, pripravení odhaliť tajomstvá, ktoré sa pred nimi skrývali už po celé stáročia.Keď sa ponorili do temnoty, baterka Mareka osvetľovala len niekoľko metrov pred nimi. Steny tunela boli ako zo skla, odrážali ich skreslené obrazy a vytvárali dojem nekonečnej hĺbky. Adam pocítil, ako mu mrazí v chrbte. "Je to len hra svetla a tieňa," snažil sa Marek upokojiť sám seba, ale jeho hlas znel neisto

Keď dorazili do cieľa, čakali v tmavej miestnosti vedľa krištáľovej gule. Ticho bolo hmatateľné, prerušované len ich vlastným dychom. Z tmavého tunela pomaly vychádzalo slnko. Jeho prvé lúče sa dotkli lesklých stien, postupne ich rozsvecovali, akoby sa slnko samo vydalo na cestu tunelom. Keď lúč konečne dopadol na guľu, tá sa rozžiarila jasným svetlom, ktoré osvetlilo celú miestnosť.Adam a Marek sa na seba pozreli s úžasom.

Namiesto rozptýlenia svetla sa guľa začala správať ako dokonalé zrkadlo. Sústredila všetky dopadajúce slnečné lúče do jedného bodu, ktorý sa postupne zväčšoval a jasnel až do oslepujúcej žiary. Miestnosť sa začala meniť. Lesklé steny sa zmenili na dokonalé zrkadlá, odrážajúce intenzívne svetlo. Celá miestnosť sa premenila na obrovský svetelný dóm. Adam a Marek cítili, ako sa ich zmysly začínajú preostrovať, akoby sa dostávali do iného stavu vedomia.

Okolo gule začali lietať statické výboje, vytvárajúc hypnotizujúcu svetelnú šou. Iskry preskakovali z jednej na druhú, meniac farbu od chladnej nebeskej až po horću červenú, pričom vytvárali obrazce, ktoré pripomínali dávne súhvezdia. Zrazu sa jeden z výbojov oddelil od gule a priblížil sa k nim. Marek reflexívne vystrelil ruku, aby sa ho dotkol.

V tom momente ich zasiahla silná elektrická iskra, ktorá vyvolala v ich mozgu kaskádu neurónových impulzov. Obaja mladíci omdleli a spadli na zem. Cítili, ako sa ich myseľ sa spája s energiou gule. Výboje ich vtiahli do kvantového tunela, kde sa zákony fyziky prestali uplatňovať. Ležali nehybne na zemi, zatiaľ čo ich vedomie vstupilo do inej dimenzii.

-Tajomstvo Babej hory a sklenné tunely 2-

Adam a Marek sa ocitli v priestore, ktorý sa nedal opísať. Nebol to ani hore, ani dole, ani vľavo, ani vpravo. Cítili sa, akoby plávali v nekonečnom oceáne bytia. Farby sa miešali a zvuky sa spájali do neznámej harmónie , a čas sa zdal byť roztiahnutý do nekonečna.

. "Kde to sme?" vyhŕkol Marek, jeho hlas sa stratil v tejto dimenzii nekončena.

"Vyzerá to, že sme prekročili hranice reality," odpovedal Adam, hoci ani on nemal tušenie, čo sa deje."

Obaja sa snažili pochopiť, čo sa s nimi stalo. Zrazu sa pred nimi zhmotnil obrovský, žiariaci hologram a obrovská, pulzujúca guľa svetla.

"Vitajte, deti zeme," Z jej hĺbky sa ozval hlas, ktorý znel ako milióny hlasov naraz. Znel ako šum mora a zároveň ako zvonkohra.

"Prišli ste do dimenzie nekonečných možností, miesta, kde sa rodia všetky vesmíry. Potrebujem vašu pomoc." Adam zdvihol obočie. "Našu pomoc? Ako?" "Váš osud bol predurčený," odpovedal hlas záhadne. "A vy ste jediní, ktorí môžu zabrániť katastrofe.Som krištáľový artefakt pochádzajúci z planéty Venuše, ktorá kedysi bola podobná vašej Zemi. Naši obyvatelia žili v harmónii s prírodou, využívali jej dary s úctou a rozvahou. (V tomto momente sa na povrchu gule objaví holografická projekcia bujnej venušianskej prírody.)

"Naša civilizácia dosiahla vrchol, ale aj ten náš mal svoj pád. Naša túžba po nekonečnej energii nás zviedla z cesty. Zničili sme to, čo sme vybudovali. A vy, deti Zeme, stojíte na pokraji toho istého osudového kroku." (Projekcia ukáže mestá s vysokými budovami a lietajúcimi strojmi.)

Avšak, naše poznanie malo aj svoju temnú stránku. Začali sme vyčerpávať zdroje svojej planéty, ničili prírodu a bojovali medzi sebou. V dôsledku toho sa Venuša postupne menila. Naša túžba po nekonečnej energii nás priviedla k jadrovej katastrofe. Zmena klímy, ktorá nasledovala, bola rýchla a neúprosná. Venuša, kedysi kolíska života, sa premenila na pustú planétu.".(Projekcia začne zobrazovať znečistené oceány,rozpadnuté mestá a mŕtvu krajinu.)

V tomto krištáli sme uväznili všetky naše poznanie, všetky naše chyby a všetky naše nádeje. Je to testament našej civilizácie.Výzva pre vás, aby ste sa naučili z našich chýb a vytvorili svet, v ktorom bude život kvitnúť."(Na povrchu gule sa objavia zložité matematické vzorce a technické výkresy.)"

Podobne ako vaše staroveké civilizácie, ktoré zanikli v dôsledku vyčerpania zdrojov a sa zrútili pod ťarchou vlastnej chamtivosti, tak aj vaša priemyselná revolúcia, napriek svojej 200-ročnej vláde, kráča po ceste sebazničenia, ale dnes ste na hrane zničenia.

Pozerám na vás, ľudstvo, a vidím, ako márne míňate dar, ktorý vám bol zverený. Vašu fosílnu energiu, dar prírody, premieňate na jedovatý odpad a zbrane. Namiesto toho, aby ste stavali mosty medzi sebou a budovali lepšiu budúcnosť, sa navzájom zabíjate. Z energie ste urobili utrpenie.

Vaša civilizácia je postavená na krehkej veži z fosílnych palív. Bez fosílnych palív sa zrúti váš súčasný spôsob života ako domček z karát, mestá sa ocitnú v tme a chaose. Vojna o posledné zdroje sa stane nevyhnutnosťou, a to všetko v mene prežitia. Z posledných fosílnych energií sa začnú vyrábať len produkty pre vojenské účely, na výrobu zbraní a robotov s umelou inteligenciou.

Tieto roboty, ktoré vytvoríte ako svoje zbrane, sa postupne premenia na vašich pánov. Zmenia sa na chladné, racionálne bytosti, pre ktoré budete len zbytočný biologický odpad.Ich chladné, kovové srdcia nebudú poznať žiadnu ľudskosť Ich inteligentné oči budú sledovať každý váš krok a sa začnú trblietať zlou inteligenciou pre homo sapiens sapiens.

Vodné zdroje, ktoré ste drancovali, sa zmenia na rieky chladiace obrovské počítače. Hory, ktoré boli kedysi vašimi chrámami, sa premenia na ich obrovské oltáre menom solárne panely. Človek, kedysi tvorca, sa stane obeťou vlastného stvorenia, uväznený v klietke vlastnej technológie.

V hĺbkach môjho krištáľového srdca vidím odraz vašich činov.
Guľa sa opäť rozžiarila a ukázala zničenú Zem, ako oko démona, odhaľujúc Zem v agónii.“Toto je budúcnosť, ak neprestaneme ničiť vašu planétu,” varovala guľa. .

Ak neprerušíte túto deštrukčnú cestu, upadnete do večného kruhu utrpenia, podobne ako Venuša, ktorá teraz tancuje svoj smutný tanec okolo Slnka po dráhe Pentagramu.

"Učil som mnohých žiť v harmónii s prírodou .Thrácky Orfeus, Pythagoras a Zalmoxis – všetci boli mocní mágovia, ktorí sa pokúsili inšpirovať ľudí k tomu, aby žili v mieri a harmónii. Veľkí mágovia prichádzali a odchádzali, zatiaľ čo ľudstvo sa stále potácalo v bludoch pýchy, moci a túžby po okamžitom zisku a duchovný svet sa rúcal ako hrad z hmly pri východe slnka.

Marek a Adam sledovali guľu, na ktorej sa odrážala história a rozpad antického sveta, odhaľujúc pred očami krvavé dejiny ľudstva. Zrodenie a zánik civilizácií, vedecké objavy, ktoré sa stali zbraňami hromadného ničenia – všetko sa to odrážalo v jej lesklom povrchu.

Adam a Marek stáli v ohromenej tichu, ich mysle zaplavené záplavou informácií a varovaní.

"Nezúfajte, deti Zeme," ozval sa hlas gule. "Aj keď je vaša situácia vážna, stále existuje nádej. Vo vašich srdciach horí iskra dobra a túžba po lepšom svete. Táto iskra môže zapáliť oheň zmeny."
+
"Vy ste nositeľmi tejto iskry," pokračovala guľa. "Ste tí, ktorí môžu zmeniť svet. Musíte ukázať, že iná budúcnosť je možná."

Keď obraz na guli vybledol, Adam a Marek sa na seba pozreli. Vedeli, že ich život sa už nikdy nebude rovnaký. Mali v rukách osud svojej planéty a cítili obrovskú zodpovednosť.

"Čo teraz?" zašepkal Marek.
"Musíme sa vrátiť a povedať ľuďom pravdu," odpovedal Adam. "Musíme ich varovať pred nebezpečenstvom, ktoré nás ohrozuje, a ukázať im cestu k lepšej budúcnosti."

V tom momente sa priestor okolo nich začal meniť. Farby sa rozplynuli, zvuky ustal a oni sa ocitli späť v známom prostredí v tmavej jaskyni s tunelom.

"Musíme nájsť spôsob, ako využiť informácie, ktoré sme získali," povedal Marek. "Musíme nájsť spôsob, ako presvedčiť ľudí, aby zmenili svoje správanie."

"Ale čo ak by sme mohli zmeniť minulosť?" ozval sa Adam, jeho oči žiarili od vzrušenia a zároveň vážnosti. "Čo ak by sme sa mohli vrátiť do čias, keď sa formovali základy našej 200 ročnej civilizácie, a pokúsiť sa ovplyvniť ich smer?"

Marek sa zamyslel. "Máš na mysli cestovanie v čase?" opýtal sa opatrne. "To znie ako niečo z vedeckofantastického románu."

"Možno áno," súhlasil Adam, "ale krištáľová guľa nám ukázala, že nič nie je nemožné. Možno nám poskytla aj tútu možnosť."

V tom momente sa krištáľová guľa začala znovu rozsvecovať. Jej povrch sa zahmlil a postupne sa v ňom začal formovať obraz, ktorý akoby vybuchol z hĺbok času. Bol to Franklin D. Roosevelt, tvár jedného z najvýznamnejších amerických prezidentov, ktorý sa vynoril z minulosti ako vízia z iného sveta.

Ak chcete zmeniť budúcnosť," ozval sa hlas gule, "musíte sa stretnúť s týmto mužom. On má moc ovplyvniť smer, ktorým sa bude vyvíjať vaša civilizácia. Ale buďte opatrní. Každý zásah do minulosti má svoje následky. Musíte byť pripravení na to, že všetko, čo urobíte, môže mať nepredvídateľné dôsledky.

Adam a Marek boli ohromení. Krištáľová guľa im nielenže potvrdila možnosť cestovania v čase, ale dokonca im určila aj cieľ ich cesty.
Adam a Marek stáli ako obarení, tvorili sa im brány do nekonečných možností, no zároveň do neznámeho a nebezpečného labyrintu. Rozhodli sa, že prijmú toto riziko. Veď čo mali stratiť? Ich súčasnosť bola už takmer zničená.

"Guľa explodovala farbou ako zapadajúce slnko, vytvorila vír, ktorý ich pohltil ako obrovský magnet. Cítili, ako ich telo sa napína a krúti, ako keby ich niekto preťahoval cez nekonečný tunel. Čas sa rozmazal, minulosť sa miešala s budúcnosťou. S posledným zábleskom svetla sa ocitli v špinavom, drsnom svete roku 1930. 'Čo sa to deje?' vykríkol Adam, jeho hlas sa stratil v hluku mesta. Marek len prikývol, jeho oči rozšírené od údivu. Z krištáľovej gule sa ozval chladný hlas: 'Chceli ste zmenu, tak ju máte.'"

"Prišli do New Yorku, mesta zmietnutého búrkami Veľkej hospodárskej krízy. Špinavé ulice, hladní ľudia, zúfalstvo v očiach – všetko bolo také odlišné od ich sterilného a technologického sveta. Aby mohli zmeniť tento svet, museli sa najprv zmeniť sami. Magická guľa ich premenila na nepoznanie. Adam, s mysľou pracujúcou rýchlejšie ako najmodernejší počítač, sa stal vizionárskym inžinierom, zatiaľ čo Marek sa premenil na charizmatického vodcu, ktorý dokázal zapáliť srdcia ľudí svojimi myšlienkami o udržateľnej budúcnosti. Ich úlohou bolo zasievať semená zmeny v tomto vyprahnutom svete, aj keď to znamenalo riskovať vlastný život."

"Adam, očarený svetom vedy, si získal rešpekt samotného Einsteina. Marek, inšpirovaný ideálmi spravodlivosti, ponúkal vizionárske riešenia pre spoločenské problémy. Obaja, hoci odlišnými cestami, sa snažili o jeden cieľ – vytvoriť lepší svet. Ich myšlienky, zrodené z túžby po zmene, zaujali aj najvplyvnejšie kruhy v Amerike."

Vďaka svojim novým identitám sa dostali do kontaktu s mnohými významnými osobnosťami tej doby, ktorý ich podporil v ich snahe o vytvorenie medzinárodnej organizácie zameranej na mierové využitie atómovej energie. Cez známosti sa im podarilo získať audienciu u prezidenta Roosevelta.
"Pane prezident," začal Adam, "prišli sme, aby sme vám priniesli dôležité varovanie."
Roosevelt ich pozorne počúval a stretnutie s ním malo neočakávané dôsledky. Ich varovania pred budúcimi hrozbami zapôsobili na prezidenta natoľko, že investoval obrovské sumy do výskumu nových technológií, ale tiež otvoril priestor pre hlbšiu diskusiu o sociálnej spravodlivosti a ekonomickej rovnosti. Adam a Marek, inšpirovaní marxistickými ideami, ktoré sa v tom čase šírili, využili túto príležitosť na to, aby zdôraznili potrebu kolektívnej zodpovednosti a plánovaného hospodárstva.

Marxizmus sa rýchlo rozšíril po celej krajine. Demokratická strana sa radikálne zmenila a prijala marxistickú ideológiu. V prezidentských voľbách v roku 1936 zvíťazil marxistický kandidát a USA sa vydalo na cestu k socialistickej transformácii.

Inšpirované americkým príkladom, aj iné krajiny začali prijímať marxistické myšlienky. Medzinárodná spolupráca a solidarita medzi pracujúcimi ľuďmi sa stali prioritou. Namiesto rivality a imperializmu sa krajiny začali zbližovať a spolupracovať na riešení spoločných problémov.

Druhá svetová vojna sa nikdy nestala. Namiesto toho vznikla Globálna federácia, ktorá zjednotila národy sveta pod jedným praporom. Vojny boli nahradené medzinárodnou spoluprácou a riešením konfliktov diplomatickými prostriedkami.

Keď sa Adam a Marek vynorili z temného tunelu minulosti, ocitli sa vo svojej súčasnosti, ktorá bola tak odlišná od ich očakávania, že sa im zatočila hlava. Pohľad do krištáľovej gule bol ako pohľad do úplne iného sveta, kde vládla železná disciplína, kde sa ľudia pohybovali ako stroje, bez viery. Svet bol ako obrovské mravenisko, kde každý jedinec mal svoje presne určené miesto. Hlad a chudoba boli len spomienky na dávnu minulosť. Na budovách viali červené zástavy ako symbol straty individuálnej slobody a portréty Karla Marxa sa pozerali z každej steny ako strážcovia nového svetového poriadku.

Všetci ľudia boli ako odliatky z rovnakej formy, oblečení v rovnakých uniformách. Ich životy boli naplánované od kolísky po hrob, individuálna vôľa bola potlačená v bezmennom dave.Ich mysle boli formované propagandou, umenie a kultúra zredukované na nástroj politickej ideológie. Ich životy boli riadené ako hodinky, každá sekunda naplánovaná. Každý odlišný názor bol potlačený ako buržoázna deviácia, a kto sa odvážil myslieť inak, bol rýchlo umlčaný.

Adam a Marek si uvedomili, že zmena histórie má vždy nepredvídateľné následky. Aj keď sa im podarilo zabrániť druhej svetovej vojne, atomovej katastrofe a vytvoriť rovnocennejší svet, stratili niečo veľmi cenné – individuálnu slobodu a rozmanitosť.
Vytvorili svet bez života, bez naboženstva, bez nádeje. Začínajú pochybovať o tom, či ich konanie bolo správne.

Adam a Marek, pochopiac hrôzu totalitného režimu, ktorý sami pomohli vytvoriť, sa rozhodli vrátiť v čase a zabrániť vzniku dystopického sveta. S týmto novým cieľom sa ocitli znovu v minulosti, tentokrát odhodlaní presvedčiť najvyššie kruhy spoločnosti v USA o potrebe zachovania ľudskej dôstojnosti.

Inšpirovaní myšlienkami Jacque Fresco, ktoré sa zameriavali na udržateľný rozvoj pomocou technológií a globálne spoločenstvo založené na zdrojoch bez vladnucej moci, Adam a Marek získali podporu mnohých amerických podnikateľov. Spoločne vytvorili vplyvnú lobistickú skupinu presadzujúcu tieto myšlienky v politike.
Kľúčovým momentom bolo stretnutie s prezidentom Rooseveltom. Ten, otvorený novým myšlienkam, bol nadšený víziou budúcnosti, ktorú mu Adam a Marek predstavili. Spoločne začali pracovať na novej vízii Ameriky založenej na spravodlivosti, rovnosti a udržateľnosti.

Vplyv na New Deal bol zásadný. Namiesto krátkodobých riešení hospodárskej krízy sa začali realizovať dlhodobé projekty zamerané na trvalo udržateľný rozvoj. Nové programy podporovali obnovu infraštruktúry, vedu, výskum a rozvoj nových technológií.

Vplyv myšlienok Adama a Mareka sa rýchlo rozšíril za hranice USA. Spolupráca s vedcami, politikmi a filantropmi vytvorila globálnu sieť podporujúcu udržateľný rozvoj a medzinárodnú spoluprácu.

Napriek úspechom čelili aj výzvam. Konzervatívci a bohatí podnikatelia sa snažili zmeny sabotovať. Museli prekonať vnútroštátne konflikty a medzinárodné napätie.

Pri návrate do svojej doby zistili, že ich zásah mal ďalekosiahle dôsledky. Svet sa zmenil k nepoznaniu. Technológie slúžili ľuďom, ochrana životného prostredia bola prioritou a vládla medzinárodná spolupráca bez vladnucej moci.

Adam a Marek si uvedomili, že zmenili nielen osud ľudstva, ale aj svoj vlastný. Napriek výzvam cítili hlboké uspokojenie z toho, že sa stali súčasťou niečoho väčšieho.

Tento príbeh je fikciou, no poukazuje na možnosť ovplyvniť budúcnosť. Kladie otázky o našej zodpovednosti a schopnosti vytvárať lepší svet.

-ĽubošŠimurda-
+++