Záhon muškátov

Slnečné lúče v tenučkých svetelných motúzikoch dopadali na lesklé steblá trávy. Zelené šťavnatým jarným chlorofylom , sa ešte žiarivejšie zelenali v jase mäkko zlatistého sveta, akoby sa slnečný kaleidoskop žiari naplnil jedinou intenzívnou farbou. Intenzívnou ako svetlo samo, všadeprítomnou. Za hranicou horizontu sa nadýchané pernaté oblaky plavne unášané tyrkysovou oblohou spájali v mäkkú belostnú clonu. Listy vyšších stromov šelestili s rytmom jemného vetra ,čeriaceho ich koruny, ako pokojnú stojatú hladinu. Vzduch plný nielen bzučivých zvukov hmyzej ríše hrejivo šteklil na tvári. Nad záhonom načerveno kvitnúcich pelargónii letela mucha. Drobná muška, s blanitými priesvitnými krídlami a zrakom rozkladajúcim svet na tisíce dielikov drobnej mozaiky. V jednom z nich, sústredenom na puky kvetov, sedel chlapec. Dlhými prstami ledabolo preberal medzi stonkami , zrak upretý k vzdialeným výšinám. Vyhrieval sa na slnku, ako mačka, pozoroval čvirikajúce vtáky hniezdiace v konároch drevín. Nevnímal, len prázdnymi očami vstrebával okolie.
Všetky múry obopínajúce pozemok sa stratili, záhrada sa zdala nekonečnou. A jediným obmedzením ,cesty ,kam ho vlastné túlavé kroky povedú. V diaľke obzoru ,takmer za hranicou viditeľnosti zbadal vrch. Nevysoký, obrastený bujnou zeleňou preťatou úzkym kamenistým chodníčkom. Kľukatil sa a strácal medzi vetvami, zabáčal v ostrých oblúkoch a mizol za posledným skalnatým výbežkom. Chlapec kráčal zvažujúcou sa pláňou, rukami hladil klasy stebiel ohýbaných vetrom, lámal ich ťažkými podrážkami, stále bližšie. Za sebou zanechával tenký pásik poľahnutej trávy, so strateným začiatkom a vopred vyznačeným koncom.
Zrýchlil. Bolo očarujúce, spoľahnúť sa sám na seba, vlastnú intuíciu. Stúpať jedinečnou cestou, vytvorenou ľudskou vôľou k snu. Snu mámivému, snu lákajúcemu ,ale chladne vzdialenému a iba túžbou nedosiahnuteľnému. Vedel, že s každým ďalším vykročením sa musí dostať bližšie, ale stál. Nie......kopec sa vzďaľoval.
Rozrušilo ho to. Lány ovládal niekto iný. Silnejší. On, sa plahočil, s vypätím všetkých schopností, iba vyšliapaná cestička rástla do stratena . Rozbehol sa. Odrážal nohy od zeme, vysoko k chladnému nebu ,zadupával trsy stále hlbšie do vlhkej kyprej hliny a napredoval!!!!! Šíre pusté trávnaté roviny vystriedali stromy vrhajúce nehmotné tiene na medze lúky. Dychčal do nezvučného ticha a so zapadajúcim ohnivým kotúčom trielil stále ďalej. Tesne pri zátylku, blízko ľavého ucha zachytil nejasný bzukot. Na ramene mu sedela mucha. S lesklým petrolejovým bruškom, a štekliacim sosáčikom, vyliezla na jeho hlavu a vzlietla. Zamávala priesvitnými krídelkami sfarbenými neskorým svetlom do oranžova. Klusal za ňou, dunivými nárazmi topánok napĺňal ovzdušie. Míňal alej mocných gaštanov, nohy ho ovládané nezastaviteľným nutkaním viedli stále vpred. Rozľahlým poľom vzdúvajúcich sa stebiel so sivou kamenistou pôdou. Rozkašľal sa, hlboko pod rebrami ho dusilo. Sypotavé znavené výdychy prerástli do kvílivého prieduškového stonu brániaceho vo vyčerpávajúcom šprinte, k akému zvádzala prítomnosť fascinujúco nadprirodzeného vrchu. S bolestivým, drhnúcim zaodŕhaním zastavil. Hltal hlboko lačnými dúškami chladivé večerné povetrie. Posledné zatrblietanie, posledné pohladenie nehou pre dnes strateného svitu dopadlo prekliesniac si cestu medzi kamene. Na krehký krvavočervený puk prenikavo voňajúceho muškátu. Sklonil sa . Plný obdivu odtrhol jeden z jeho hebkých skrútených lupienkov.
Chlapec ležal v tráve. Po lakti mu liezla mucha ,v ruke zvieral zvädnutý kvet pelargónie a usmieval sa. Otvoril oči. S bzukotom odletela. Načiahol sa medzi hrudky piesčitej zeminy, rozdrviac ich v dlani na jemne zrnitý prášok. Starostlivo ho nasypal ma muškát, roztrasenými pohybmi urovnal a zatlačil. Spod navŕšeného kopčeka hliny vyliezal mravec, medzi háky pripomínajúcimi kusadlami niesol skvostný úlovok. Najhodnotnejšiu trofej. Stočený okvetný lístok. Pokojnými tmavými dúhovkami prebehol náhly zúrivý záblesk. Zdvihol palec a mravcovu telesnú schránku s puknutím nemilosrdne pochoval k ostatkom rastliny.
Roztrasene vstal. Svetelné štvorčeky pozlátili chlapcovu zachmúrenú tvár, lícami mu nebadane prebleskli jamky úsmevu . Na špičku nosa dosadla mucha. Celkom blízko k jeho údivom roztiahnutým zreniciam .Známa muška s lesklým petrolejovým telíčkom a natrhnutým krídlom. Naliehavo bzučiac krúžila v nebezpečnej blízkosti nosných dierok, uzavretých úpornou snahou nedýchať. Kýchol .Náhlym trhnutím mykol hlavou dozadu, zvraštil čelo a podobne zrýchleným pohybom stiahol krk.
Vyzdvihol karmínový lupienok tesne nad hlavu. Zachytila sa chlpatými nožičkami. Preliezala zo strany na stranu, stále mieriac natrhnutým krídlom smerom k hore. Chvíľku ju neprítomne sledoval, jej chvejivé pohyby. Letmo sa dotkol drsných lístkov muškátu, a rozbehol sa. Bez rozmyslu, sledujúc jediný existujúci bod. Vrch. Cítil, že sa približuje. Nejasne tvary úzkeho kľukatého chodníčka sa vyjasňovali, preťaté vrcholcami vzpriamených stromov. Približoval sa, cítil to. Nepopísateľnú rýchlosť vlastného pohybu, nárazy podrážok o kamenistú pôdu rozprašujúce úlomky štrku do všetkých strán.
„Vietor“. Žalostne dunivý kvílivý zvuk ,prenasledujúci jeho náhlivé kroky sa niesol trávnatou pláňou. Strapatil vytŕčajúce trsy, vytrhával slabšie steblá z plytkých koreňov a vliekol ich špirálovite zo sebou. Chlapec bežal stále ďalej, zrýchľoval. Melancholické ujúkanie zaostávalo za jeho ľahkými skokmi, slablo, až s plačlivým zaskuvíňaním úplne zmizlo v pustatine poľa. Oči upieral ku kopcu, dokázal rozoznať väčšie kamene na pešinke ,naťahujúce sa konáre a túžba prejsť sa pod ich zelenou clonou silnela. Naberala na intenzite a hĺbke s zmenšujúcou sa vzdialenosťou deliacou ho od strmých skalných úbočí. Na pozadí tmavnúcej indigovej oblohy sa černel osamelý trepotavý bod. Skoro stratený v hustnúcom šere. Spomalil, a pozoroval ho. Vracal sa, odlietal preč, miestami zastavil padajúc skoro nepovšimnuteľne nadol, obratne vzlietol. Chlapec pochopil, vzhliadol k temnejúcej oblohe a s novým povzbudením klusal vpred.
Zasmrkal. Mucha pristála medzi hustými pichľavými stonkami buriny. Zovrelo mu hrdlo. Popŕhlený trhnutím odťahoval ruku, prsty sa mu nekontrolovateľne triasli, a roztrasené údery stiahnutého srdca mučivo pulzovali v ušiach. „Nie. Už..nikdy...nikdy sa nedostanem ....k úpätiu. Zostanem v polceste, polceste..na..navždy.“ Kŕčovitými zášklbmi prehľadával bujné prepletené listy plevela, zúfalo zarýval nechty do hliny. Spod kamenistej hrudy zachytil slabnúci bzukot. Strácajúce sa, chvejivé bzučanie bezradnosti. Jemne ju podobral skrehnutou dlaňou ,ťažký prach opatrne odfúkol zo stočených krídielok. Stiahnutými chlpatými nožičkami prebiehali bolestné tremole, zvuky chlapcovej neistej dlane utíchali. Privrel viečka. Spod hustých rias sa mu v pramienkoch tlačili drobné slzy ,stekali po rozpálených lícach a ako jemné kvapôčky dopadali na odchádzajúceho tvora.
Sprevádzaný dunivými nárazmi nôh o kameň, nasledoval ju. Jedinou cestou ku snu. Prach z nehostinnej suchej zeme vytváral hustý kúdoľ pohlcujúci jeho výhľad. Ale napredoval, v očakávaní silného prúdu kvíliacich zvukov s mocou rozohnať nepreniknuteľné múčne chmáry. Plniace nosom jeho roztiahnuté pľúca, neúprosné a dusiace. Skrčil sa , dychčal a vpíjal mútny opar. Zatváral oťažené viečka, zakašľal a spadol. Prašný vír opadal, kontúry krajiny sa rozjasňovali a chlapec dychtivo zdvihol zrak. Od vrchu ho delilo len nebadaná vzdialenosť, taká ničomná voči prekonanej ceste. Rozhliadol sa. Na plece mu dosadla muška. So zlomeným krídlom, čistila si chlpatými nožičkami sosáčik a zdalo sa, akoby spolu s ním pridusene pokašliavala. Nadletela, sadla mu na prst. Zdvihol ju priamo k hrajúcim očiam, vďačne zabzučala a on si uvedomil, kto od začiatku ovládal jeho púť. Špúliac pery ju sfúkol, zachytil rukou a s radostným úsmevom sa rozbehol zvučne kopúc skalku pred sebou hore úbočím zelenajúceho sa vrchu.