Pozorovateľ

Poviedka je ako báseň.Skrsne náhle a jej plamienok ešte rýchlejšie zhasne. Ako ozvena hlasu.Ozvena v mysli. Spomienka, ktorá sa znenazdania vynorila,aby mohla bez varovania opäť zmiznúť späť. Predsa úplne iná. Už dlho vzdorujúca. A ja? Stále nenachádzam svoju cestu. Kľučkujem. Vraciam sa pohlterná k veršíkom. Celkom zabúdam na jej číru podstatu a neobyčajnú silu akou dokáže pripútať čitateľa k sebe.
Sľubujem,že svoj prehrešok napravím.Už čoskoro....
..........................................

Často postávam pri okne pozorujúc ľudí vo večnom neustávajúcom pohybe za niečím. Upnem sa na jedného z nich a sprevádzam ho zrakom až do úplného zmiznutia z očí. Niekedy rozmýšľam.O jeho ceste,smere,akým dnes kráča.Vo chvíľach tupej bezmyšlienkovitosti iba počítam hnedé kabáty s dvojradovým zapínaním alebo úbožiakov s pokazeným dáždnikom po tažkej skúške jesenným vetrom.


Najradšej za dažďa.Vtedy cítim zvláštne zadosťučinenie (priznávam,úzko hraničiace so škodoradosťou),že nemoknem s nimi a celé diane komfortne vstrebávam s diváckym odstupom. Vychutnávam svoj pohár čaju postavený na podobločnici, charakteristickú vôňu lístkov čerstvej mäty, rytmický klopot podpätkov o mačacie hlavy.Do omrzenia.

Sledovanie za teplých slnečných dní stráca svoje čaro.Okenná tabuľa sa zo zabávajúcej obrazovky mení v nepreniknuteľné mreže oddeľujúce celu od pulzovania okolitého sveta. Mdlé šteklenie lúčov na tvári iba vzdialene pripomína jeho skutočnú žiaru. Vzdávam sa svojej pozície hľadajúc mysli vhodnejšiu činnosť pre uspokojenie.


Dnes našťastie, bolo pod psa. Mesto zahalil ťažký opar smogu a temné pásy búrkových mračien sa tiahli súbežne s chmúrnym horizontom.(Ako skvostne depresívne.)Na chodcov v hrubých plášťoch dopadali v nárazoch husté spŕšky studených kvapiek. Dych kondenzoval na mliečnobielu paru- prízemnú hmlu vznášajúcu sa okolo úst.


Na podobnú príležitosť som čakala už dlho. Hlinené prašťanie škridiel, ujúkanie vetra a rytmické bubnovanie na parapet zneli ako najskvostnejšie tóny hudby,ktorú som už dávno nepočula. Napila som sa a blažene usmiala.Opäť som si užívala každú sekundu neopakovateľného živého vysielania. Všetky vône a stratené pachy,čo som milovala sa vrátili späť s jemnou hrejivosťou štekliace vnútro.


Ulicou kráča tmavovlasá dievčina.Skoro behom zabára nohy do bahnistých mlák,dlhé vlasy trčiace spod kapuce sa jej natriasajú s pravidelným tempom dlhých krokov a nedočkavo poletujú okolo hlavy.Prechádza úplne bez reakcíí. Taká nerušená trúbením aút,ani špliechaním ich brzdiacich kolies.Uverila som,že podobná horúčkovitá koncentrácia nemôže byť bezvýznamná. Oprela som sa a nedočkavo visela na každom jej pohybe vpred. Hltala najjemnejšie záchvevy pôdy pod jej nohami. Každé odskočenie ma rozochvelo ničivejšie ako zemetrasenie.Sama som letela s ňou. Jej postup mi prinášal stále mohutnejšie vlny nepoznaného odhodlania. Netušenú silu túžby tryskajúcej z ničoho.Nedokázala som zostať na mieste ako vždy.


Vyrútila som sa na ulicu.Začínalo snežiť.Ľadový vietor mi s nadšením kleptomana kradol dych,čerstvá inoväť mrazila neodeté údy. Striasla som sa a mĺkvo pozapínala sveter až ku krku. Neznáme pôsobenie,ktoré ma vytiahlo až sem zmizlo.Jeho moc vyprchala s prvým zakašľaním do chladného povetria. Zahanbená vlastnu nevyspytateľnosťou som podzravila okoloidúcu susedu a stúpala schodmi späť.


Neodolala som a pred odchodom sa otočila. Za posledným rohom sa letmo blysol kúsok lemu jej kabáta. Zastala som. Krv mi zalievala skrehnuté končatiny.Vrela volaním rozbehnúť sa do neznámama.Neuveriteľnou rýchlosťou.Bez zastavenia.

Letela som chodníkom farby šera miešajúc v hmlistú tapetu nažltlému radu lámp.Míňala chodcov. Ich začudované pohľady.Výkriky prekvapenia splývajce s kovovým rachotom elektirčiek. Výklady zaplnené novými a novými stohmi tovaru.Svetielka v oknách. Fajčiarov na balkónoch. Sneh. Ploty. Šum mesta. Zabočila som a približovala sa.Každým krokom.Na dosah napriahnutej ruky.

Viac.

A viac.

K pocitu,aký ma nenaplnil nikdy predtým.