Energia : Príbeh raneného muža, kapitola V.

Zima a tma. Ktosi vypol svetlá. Schladilo sa. Radiátory už dávno nekúria a cez steny sa vzduch začal rapídne ochladzovať. Vydychoval som paru.

Nohu som si necítil. Bola dobre uviazaná. Nad kolenom. Musím niečo vymyslieť. Nejako sa dostať z tohto pekla. Už nie som uväznený, môžem skúsiť plazenie, keď to po štyroch nepôjde (Po dvoch? Tak to ani ako vtip nie je dobré!)

Von?

Do tej zimy?

Je aspoň mínus dvadsať a to tam mám ísť bez vetrovky? A navyše kam? Areál stráži jediný človek z bezpečnostnej služby. Stihnem to k nemu, kým zamrznem? Čo ak pôjde zrovna na obchôdzku? V tej zime neprežijem ani päť minút. Ďalší kolegovia prídu až v pondelok. Za dva dni.

Určite ma budú hľadať. Určite zavolajú pomoc. Vedia, že som v práci a keď tu uvidia moje auto ... kto? Anita, ktorá je aj s deťmi v Austrálií? Žijem sám. S nikým som sa nedohodol na stretnutí, nikomu do pondelka chýbať nebudem.

Možno by som mohol skúsiť stiahnuť na seba vetrovku. Je síce na vešiaku a bohvie, či ju dočiahnem. Za skúšku nič nedám. Nemám veľa síl, ale až tu umrznem, tak mi to môže byť jedno. Začal som sa plaziť. Ranenú nohu som ťahal za sebou a aj keď som v nej nemal cit, nebolo to vôbec príjemné.

Keď som bol pri rohu svojho stola, z chodby som započul kroky. Najprv som sa potešil, ale potom mi došlo, že tie kroky sú veľmi pomalé. Tlmené. Vôbec nie kroky niekoho, kto ma prišiel zachrániť. Išli k mojím dverám. Pred nimi sa zastavili. Čosi mi vravelo, že to poznám a rozhodne nechcem, aby to vstúpilo.

Čo to je?

Ostáva to za dverami, na ktoré som sa teraz uprene pozeral a od môjho pohľadu to delí iba hrubá drevená doska. Túžobne očakávané zaklopanie neprišlo, namiesto toho ostávalo stále desivejšie ticho.

Nemám kam, ani ako újsť. Tak sa aspoň ukryjem! Inštinkt.

Chvíľu som sa ešte díval. Akonáhle zhrdzavený mechanizmus v zámku pomaly a piskľavo prvý krát zavŕzgal, zaradil som spiatočku a rýchlo sa ukryl pod stôl. Jeho bočná a zadná stena boli z dosák siahajúcich až po zem. Oprel som sa a zdravú nohu pokrčil v kolene. Pritlačil si ju o bradu.

Kľučka dovŕzgala. Dvere sa otvorili, zapišťali panty. Žiadne volanie môjho mena. To nie je záchrana.

Vstúpilo to. Jasne bolo počuť pomalý krok. Za ním druhý. Potom tretí. Kto alebo čo to je? Pre strach som ani nedýchal. Štvrtý krok bol už tak blízko, že bolo počuť zašušťanie a prasknutie jedného z črepov, ktorý pri dopade vázy odletel ďalej. Potom nasledovala pauza a posledný, finálny krok. Ten bol už tesne vedľa stola, kde som čakal ukrytý ako kôpka nešťastného strachu. Akoby sa to rozhliadalo po mojej zničenej kancelárií. Doskou, o ktorú som sa opieral prešiel zvuk podobný, ako keby niekto nechtami škriabal o jej povrch. Nechty. Zarývajúce sa do dreva. Škrípanie. Pocit ako keď príliš silno zatlačíš a na chvíľu sa ti nechet oddelí od prsta. Hnusne to zabolí. Zvuk sa skombinuje s bolesťou. Vytvorí to odporný mix pocitov. Zimomriavky a triaška mi takmer privodili infarkt. Desivý zvuk sa zastavil presne na kraji dosky.

Mal by som to už vidieť, pomyslel som si. Malo by to byť kdesi tesne pri mojom zornom poli. Zavrel som oči.

Cítil som prítomnosť toho „niečoho“, ale nedokázal som zistiť, či je blízko, či sa vzďaľuje, alebo čo robí. Aj keď to už prestalo vydávať akékoľvek zvuky, je to stále tu. Alebo to bola iba moja fantázia? Predstava živená iba ňou by sa mohla len tak vypariť a ja som po celý čas vlastne v bezpečí.

Keď som nabral odvahu (celá večnosť), otvoril som oči. Všetko bolo tak ako pred tým. Nič zvláštne. Je to ešte tu? Neodišlo to? Počul som to prísť, ale nepočul odísť. Musí to tu byť. Pomaličky som sa odvážil vyplaziť spopod stola. Rozšíril som si naspäť svoj obzor na časť kancelárie od stola po dvere.

Nič tu nie je. Alebo áno? Dvere boli otvorené.

Odrazu sa zhora ozval rachot. Akoby sa čosi rúcalo. Zvrtol som sa. Švihlo to tesne popred moju tvár. Cítil som závan zvíreného vzduchu. Pozrel som hore. Nado mnou visela hompáľajúca sa tmavá postava. Nejasne som spozoroval povraz, ktorý vychádzal z kadiaľsi zo stropu. Obesenec. Ježiši Kriste, obesenec!!!

Zakričal som od ľaku. Otočil sa naspäť na brucho. Zaprel som sa zdravou nohou a rýchlo sa snažil dostať preč. Neviem kde som, ale toto predsa nie je moja kancelária. Prečo by sa v nej niekto chcel obesiť? Prečo by to robil zrovna tu? Tu kde sídlim ja, ako dobrý a mierumilovný človek, kde ma bol pozrieť môj šéf, tu ... zrovna tu. Obdariť strop a steny pohľadom na mŕtvolu s odpudzujúcim výrazom tváre tela visiaceho za krk o povraz, ktorý akýmsi zázrakom vychádza priamo zo stropu.

Približoval som sa ku dverám. Obesenca som stále kútikom zorného poľa videl.

Díval sa na moje utrpenie. Strach. Agóniu. Mal z toho pôžitok. Bavil sa na mne. Nie. To nie je ani prízrak. Je to niečo horšie. Prízraky sa nekochajú pohľadom na utrpenie. Nie sú hladné po tom. Alebo áno?

Pomáhal som si rukami. Odrážal sa a nedbal na bolesť, ktorá mi znova vystreľovala z nohy. Doplazil som sa ž ku dverám.

„Vrátim sa.“ zaznel šepot, veľmi silný a veľmi blízko. Zdalo sa mi to? Počul som to? Zastavil som sa.

Presne v tom momente - akoby ten moment bol impulzom, som opäť pocítil to, čo kedysi. Najprv veľmi slabo, ale silnelo to. Iskrivé a horúce čosi. Začalo sa to od nôh rozlievať postupne vyššie a ovládať ma. Už som to raz zažil, už to tu raz bolo. Zvláštna energia. Vtedy, keď som ležal na gauči. Vtedy, keď mi nevyšiel pokus o samovraždu. Prebudila sa.

Nezdalo sa mi to!

Znova ma začala ovládať. Dostávať sa do mňa. A v momentoch, keď som mal najviac bojovať o život, som tak bol iba hosťom vo vlastnom tele. Vedel som, že aj keď sú dvere otvorené, prejsť cez ne nebude v mojich silách. Energia mi to nedovolí. To je ono? To je to, čo sa má stať? Mám vykrvácať alebo umrieť na podchladenie, bez možnosti čokoľvek urobiť? Prečo práve teraz? Alebo ma začne ovládať a niečo spravím, čo nechcem?

Čo to je? Čo sa to so mnou deje? Čo sa to deje okolo mňa?

Čo sa to vôbec deje?

A vtom sa dvere zavreli tak extrémnou silou, až sa poškodila ich drevená výplň. Pochopil som. Energia, ktorá ma ovládala, nebola iba vo mne. Bola všade a ukázala svoje schopnosti. Stala sa pánom všetkého. Priestoru, môjho tela, prežitia a smrti. Hrejivé alebo až spaľujúco iskrivé. Robila si čo chcela. S inteligenciou ďaleko presahujúcou bežné chápanie a so silou naháňajúcou des prišla...

... vykonať pomstu?

... niečo iné?

... dá sa to vôbec pochopiť?

Pomaličky, to otočilo mojou hlavou a pozrel som za seba na obesenca.

Bol som to ja.

"Dobre sa pozeraj!" zazneli myšlienky, ktoré mi ktosi (čosi?) vložil do hlavy. Neboli moje.

- Nepodpíšem! – ozvalo sa zrazu. Hlavou mi prudko otočilo (nič z toho nebola moja vôľa) a takmer mi zlomilo väzy. Zrak mi padol na miesto, kde pred tým boli vchodové dvere. Stála tam posteľ a za ňou biela stena (žiadne dvere!). Na nej sediaci môj otec.
- Si adoptovaný. Vidno to. Nepodpíšem!!! Anita ten dom nepredá.
Búchal rukami o perinu z ktorej sa prášilo.
- Dajte mi pokoj! – pošepkal som a vtedy tá zvláštna energia dosiahla svoj vrchol. Vnútro ma pálilo tak, až som myslel, že zhorím. Stačilo už len malý kúsok a zabije ma.
- Nie si naša krv. Nepodpíšem!
Akosi som sa dostal k posledným útržkom vlastnej vôle nad mojím zúboženým a ustráchaným telom a vedomím. Chytil som si uši. Zatlačil. Nedalo sa to vydržať.
- UAAAAAAAAAAAAAAA ... daj mi pokoj!!! – zareval som na plné hrdlo a znova sa prestal ovládať. Znova to prevzalo kontrolu.

Horím!

Donútilo ma hnať sa k svojmu stolu. (Ja to nechcem!) Ruka o ktorú som sa zaprel sa šmykla. Vrazila do jeho bočnej dosky. Odsunula ho. Pohár položený hore sa prevrátil a na mňa sa vysypali ceruzky, perá, pravítko, guma, spinky a nožnice.

Ja to nechcem! Chcem ísť k dverám a von!

Nožnice.

"Skončíme to." slová sa zrazu objavili v mojej hlave, ako by mi ich tam niekto vstrekol inječknou striekačkou s kanilou.

Chcem ísť preč!

Vzal som ich do rúk. Robím to teraz ja? Alebo som stále ovládaný? Zahnal som sa. Chvíľu sa na ne díval zdola. Prudko, hlasito som vydýchol. Zvraštil čelo. Zavrel oči. A najsilnejšie ako sa mi len dalo si ich zabodol do brucha. Raz. Druhý krát. Tretí krát. Až po plastovú rúčku. Zapáčil. Otvoril. A zavrel.

Na rukách som cítil teplé mokro. Je po všetkom. Pokoj. Tma. Zo stropu nevisel žiaden obesenec, nebola tu žiadna posteľ. Dvere boli zavreté.

Tajomná energia sa začala sústrediť do brucha. Sťahovala sa z nôh, z rúk, z hlavy a všetka sa sústredila tam. Do bodu, z ktorého odchádzala z môjho tela. Spokojná, že vykonala to, na čo prišla, že splnila svoj účel.

MAREC – JÚN 2006
OKTÓBER 2018, KOŠICE