-Brutálny masaker zvaný Nedokončená modlitba-

Anotace: Obsah tohto textu môže mať negatívny vplyv na psychiku mladých ľudí. Z dôvodu zobrazovania brutálneho násilia nie je vhodný pre osoby mladšie ako 18 rokov.

V kostole svätého Júda v Námestove sa odohrala krvavá dráma, ktorá navždy zmenila životy obyvateľov Oravy. Tiché šepoty modlitieb boli prerušené výkrikmi hrôzy, ktoré otriasli celým Československom. Mladý muž, poznačený temnotou vlastnej duše, premenil posvätné miesto na krvavú scénu.

Kriminálnik Ján Jenej, s očami chladnými ako ľad a úsmevom, ktorý mrazil v kostiach, sa stal nočnou morou pre obyvateľov Námestova. Jeho minulosť, poznačená zločinmi a násilím, bola len slabým odvarom toho, čo sa skrývalo v labyrinte jeho psychopatickej mysle. V každom jeho pohľade sa skrývala nekonečná prázdnota, túžba po moci a kontrole nad druhými.

Dnňa 26. február 1960 je dátum, ktorý sa navždy zapísal do čiernych dejín Oravy. Februárové slnko len ledva prenikalo do tmavých zákutí kostola svätého Júda. Zatiaľ čo v srdci 21-ročného Jána Jeneja sa rodia temné myšlienky.Mal v pláne ukradnúť peniaze z pokladničky, aby si zabezpečil svoje potreby.

Krátko po 16. hodine mladík smeruje do kostola. Pod kabátom ukrýva sekeru. Tú zobral z drogérie, v ktorej pracuje jeho švagor.Zrazu sa dvere kostola s rachotom rozleteli a dovnútra vtrhol Ján Jenej, akoby sám Lucifer otvoril brány pekla. Jeho tvár, skreslená šialenstvom, vrhala zlovestné tiene v tlmenom svetle sviečok.

V ruke zvieral sekeru, ktorá sa v matnom svetle leskla ako posol smrti. Jeho pohľad bol prázdny a plný šialenstva, akoby ho ovládal samotný satan. Zdvihol sekeru a s celou silou udrel po pokladničke, ktorú vylomil zo steny. Zvuk rozbitej pokladnice a rozptýlených mincí odznel kostolom ako pohrebný zvon pre zatratené duše.
Okamžite zobral peniaze a namieril si to k druhej pokladničke bez pocitu viny. V hlave mal len jedno: získať čo najviac peňazí, aby sa mohol opiť a zabudnúť na skurvenú realitu, ktorá ho obklopovala ako nekonečná nočná mora v tomto totalitnom režime.

Ján Jenej, s vrecúškom plným mincí, sa pomaly presunul k ďalšej pokladničke.Jeho ruky sa triasli, keď sa chystal udrieť,no práve vtedy sa ozval zvuk otvárajúcich sa dverí a do miestnosti vošla stará pani. V ruke držala ešte starší ruženec, ktorý sa javil ako jediný svetelný lúč v tejto temnej hodine.

Päťdesiatdva ročná Helena, matka jedného dieťaťa, ktorá zvykne pomáhať na fare,si kľakla do stredu kostola na svoje zvyčajné miesto a začala sa modliť. Jenej ju v tichosti pozoroval, ako jej pery šepkali tiché, no vášnivé prosby k nebesiam. Vzduchom sa niesli slová modlitby, ktoré odzrkadľovali jej neochvejnú vieru a nádej. Jej postava, osvetlená len slabým svetlom sviečok, vytvárala kontrast s temnotou, ktorá zaplavila kostol.

Jenej sa ako had priblížil ku starej pani nečujne a nenápadne, akoby bol sám tieňom. Každý jeho krok bol vypočítaný, aby nevydal ani zvuk, ani dych. V šere kostola sa blížil k starkej pani, ktorá nič netušiac kľačala a modlila sa k Bohu. Jej ruky sa držali ruženca a jej ústa šepkali modlitby, ktoré sa strácali v tichu kostola.
V tom momente, keď sa jej pery prestali hýbať a svetlo sviečky začalo blikať, vedel, že prišiel čas. Bol ako satan, ktorý sa vynára z hlbín pekiel, aby priniesol posolstvo z druhého sveta.

Napätie viselo vo vzduchu, husté ako hmla, ktorá sa krčila okolo kostola. Stará pani, ktorá sa celý život modlila za spásu, teraz čelila bytosti, ktorá bola poslom z pekla. Jenej s očami hlbokými ako vyschnutá studňa ju pozoroval stojací v jej tieni.

Bol pripravený udrieť, ale v tom okamihu sa stará pani otočila a jej oči sa stretli s jeho. Boli to oči plné porozumenia a súcitu, ale ani to nepomohlo. Jeho oči žiarili ako peklo a v ruke držal sekeru, ktorá sa teraz leskla ešte temnejšie než predtým.
Jenej sa vrhol na bezbrannú babičku s diabolskou silou, ktorá by dokázala vytrhnúť stromy zo zeme. Jeho sekera sa blysla v zúrivom tanci, zatiaľ čo sa po kostole rozliehal srdcervúci krik, ktorý by prebudil aj mŕtvych.
Stará žena, kľačiaca v strede kostola, padla k zemi s prázdnym pohľadom v zhasnutých očiach, akoby ju sama smrť prišla pozdraviť.
Krv z masakru zafŕkala kríž božieho syna, ktorý s ľútosťou a nemým žialom pozerál na mŕtvoolu a vraha. Na kríži rozkvitli krvavé ruže, ich tŕne však bodali hlbšie než tie živé.
Po masakre Jenej obeť chytil za vlasy a chladnokrvne ju odtiahol ku severnej strane kostola, tam si všimol, že stará žena ešte žije. Zovrel sekeru pevne do ruky a štyri krát ju buchol poriskom do čela, aby prestala chrčať. Jej financie ho nezaujmali, neprekažala mu ani krv a pokusil sa o sulož. Vyzliekol obeť do pol pása a začal sa sadisticky uspokojovať, ale v tom najlepšiom ho prerušil ďalši veriaci, ktorý prišiel do kostola pomodliť sa. Bol to nevinný muž, otec troch maloletých detí, o ktoré sa musel sám starať, pretože jeho manželka bola ťažko chorá.
Nevedomý muž si kľakol na zem a začal sa modliť. V ťažkých chvíľach, kedy potreboval silu, mu bol Námestovský kostol jedinou oporou.
V chráme, kde sa ticho premieňalo na šepot modlitby, a Jenej s ľadovým chladom v srdci vkradol k ďalšej obeti. V jeho duši sa skrýval temný vír, z ktorého sa šíril smrteľný chlad. Nenápadne ako had sa bližil na nevinnú dušu. V jeho ruke sa blyštilo ostrie sekery, sľubujúce krvavú hostinu. Bez váhania sa vrhol na nevinného človeka.
Prvý úder, mrazivý ako bozk satana, zasiahla til obete a ani on svoju modlitbu však nedokončil. Ďalší úder, tentoraz do tváre, znetvoril tvár obete na nepoznanie, akoby ju sám Satan švihol svojím ohnivým bičom. Prasknutie kosti sa ozvalo v tichom chráme ako krik mŕtvych volajúci z hlbín pekla. Sekera sa zaryla do jeho tela s hlbokým, smrteľným zranením. Muž padol k zemi s chrapľavým výkrikom a jeho život sa vytratil v kaluži krvi. Krv sa rozliala po kamennej dlažbe, maľujúc satanské vzory na chladný povrch kostola. Oči, kedysi plné života, teraz zhasli, prázdne a bezduché.
Bol to smrteľný úder nielen pre obeť, ale aj pre jeho manželku, ktorá, keď sa dozvedela o tragédii, zomrela v nemocnici. Zostali po nich tri syroty a Satan, ten temný pán podsvetia, s úsmevom sledoval Jenejove dielo.
V jeho čiernych očiach sa zračila pochvala a uznanie. Jenej sa stal jeho verným sluhom, nástrojom temnoty a hrôzy. V tom chráme v Námestove, sa odohrávalo zlo v najčistejšej forme. Jenej, zahalený v temnote šialenstva, sa stal katom nevinných duší, kŕmiac pekelný oheň svojimi hrôzostrašnými činmi.
Po zavraždení nevinného muža sa Jenej, zmocnený diabolskou silou, vydal sa k soche svätého Antona. Socha, ktorá kedysi symbolizovala dobro a ochranu, sa teraz stala nemým svedkom Jenejovho zločinu. Jenej s dušou chladnou ako hrob a srdcom čiernym ako noc, sa bez váhania vrhol na pokladničku pripevnenú k soche. Sekera v jeho ruke, prekliata satanovou mocou, sa zarezala do dreva s hrozivým praskotom, akoby sa ozýval rev pekelných plameňov.

Z pokladničky sa sypali mince a jeho chamtivosť poznala len jednu cenu - krv a utrpenie. V tom momente sa dvere kostola s vrzgotom otvorili a dovnútra vkročila mladá žena, plná nevinnosti a nádeje.
Vyzerala ako anjel v temnej miestnosti, jej nevinná tvár pôsobila ako oáza pokoja.

Prišla hľadať božské požehnanie pred maturitou, netušiac, že namiesto útechy ju čaká stretnutie s diabolským stelesnením zla.
Jenej sa s chuťou zahľadel na ženu pred sebou. Jej krása bola ohromujúca, no v jeho srdci sa skrýval temný zámer- scenár sa opakoval ako zlá modlitba. Žena si kľakla na zem a modlila sa.No v tom počula neaký ruch a pomalysa otočila, v očiach sa jej zračila nevinnosť a strach. Jenej sa uškrnul, v jeho zorniciach sa zaleskla diabolská iskra. V sekunde sa sekera blysla a znela rana. Ženin úsmev sa zmenil na grimasu bolesti a tvár sa jej zafarbila krvou ako kvety krvavej ruže.

Telo sa s tlmeným výkrikom zvalilo k zemi. Jenej kľačal nad ňou, jeho dych bol ťažký a chladný. Bez milosti ju dosekal znova a znova, každý jeho úder bola ozvena jeho chorobnej mysle. Keď ju konečne utíšil, odvliekol bezvládne telo do tmavého kúta kostola, kde už ležala ďalšia obeť, ticho svedčiaca o jeho krutosti.

Jenej sa na chvíľu zastavil, aby sa nadýchal ťažkého vzduchu plného smrti a zúfalstva. Žena, kedysi plná života, sa teraz stala len bezmocnou obeťou jeho zvrátených túžob. Polomŕtvu ženu začal vyzliekať a jej nehybné telo sa už nebúrilo. Zobral ženin nežný život a viackrat sa spravil, čím znesvätil to, čo kedysi bolo panneskou krásou. Keď ju sadisticky znasilnil v kalúži krvy tak dokončil svoje satanisticke dielo vykradnutím kostolných pokladničiek.

Kostol v Námestove sa stal javiskom hrôzostrašného masakru, aký by aj Dante opísal v najtemnejších kruhoch pekla. Krv stekala po kamennej dlažbe v potokoch, miešala sa so svätou vodou a zanechávala za sebou stopy hrôzy a skazy. Vrahová tvár, pokrytá krvou a šialenstvom, bola ako maska démona, ktorý sa s radosťou kŕmi utrpením nevinných. S úsmevom na perách, ktorý skrýval prázdnotu v duši, Jenej opustil chrám, zanechávajúc za sebou stopy hrôzy a skazy.

Po odchode vraha zostal v kostole iba tichý šepot vetra a zápach čerstvej krvi. Sviečky na oltári stále horeli, osvetľujúc hrôzostrašnú scénu.Telá nevinných obetí sa stali trpkým ovocím zločinu, ktorý zasiahol celý región. Ležali roztrúsené po miestnosti, ako tiché svedectvo o krutosti a násilí.

Keď Jenej prekročil brány kostola, krvavý potuloval sa po tmavých uliciach Námestova. Pocit viny ho vôbec netrápil. Naopak, cítil uspokojenie a morbídnu hrdosť na svoj hrozný čin a nasmeroval si to do baru.

Cestou do krčmi s úľavou vedľa kulturného domu zahodil zakrvavenú sekeru do hustého krovia. Jenej si vydýchol úľavou, akoby sa zbavil ťažkého bremena.Naopak, cítil uspokojenie a morbídnu hrdosť na svoj hrozný čin.

Zastavil sa pred krčmou, kde dvere boli dokorán otvorené a zvnútra sa ozýval hluk pijanov a spev. Jenej vošiel dnu a jeho krvavý vzhľad okamžite upútal pozornosť všetkých prítomných. Jenej sa prešiel k baru a objednal si pohár silného alkoholu. Jeho oči sa preleteli po miestnosti, zachytil pohľady zvedavých hostí.
"Čo sa ti stalo?" spýtal sa ho jeden z hostí s úžasom a znechutením.
Jenej sa usmial. “Bitka,” odpovedal stručne. “Muž mi chcel ukradnúť frajerku, tak som sa bránil .”
Chlapi v krčme sa rozosmiali. “Frajerku? Kto by takeho čerta chcel?” zvolal jeden z nich, a ostatní sa pridali do smiechu.
Jenej sa sarkasticky zasmial. “Len čarodejnica,” povedal. “A dnes pijeme všetci!”
Všetci sa pridali k oslavám, a Jenej začal objednávať chlapom. Chlastal za ukradnuté peniaze a vypil s každým. Niektorí vypili na jeho zdravie, iní ho odmietli, lebo ho poznali ako zloducha. Jeho krvavý vzhľad bol toho dôkazom. A tak sa v krčme rozhostil veselý spev a smiech, a Jenej si užil svoje víťazstvo
Jenej sa oprel o stôl a objednal si ďalšu fľašu vodky. Jeho oči blúdili po tvárach prítomných mužov, ktorí ho obzerali s nevôľou na jeho krvavý výzor.. Napriek tomu, že sa snažil pôsobiť sebavedome, cítil sa vnútri prázdny a osamelý.
„Tak čo, chlapi, pijeme ďalej!“ zvolal znovu, aby prekríčil hluk v krčme. Ale jeho návrh nebol prijatý s nadšením. Muži sa radšej venovali svojmu chlastu a rozprávaniu.
Jenej sa cítil čoraz viac podráždený. Začal hlasnejšie rozprávať, gestikulovať a nakoniec sa postavil na stôl. „Počúvajte ma všetci!“ zreval. „Dnes budeme piť až do rána! A kto nechce, môže vypadnúť do p.če!“
Jeho správanie vyvolalo v krčme napätie. Niektorí muži sa začali smiať, iní ho ignorovali a ďalší ho začali vyzývavo obzerať. Situácia sa rýchlo vyhrotila.
„Hej, ty ! Zlez odtiaľ!“ zvolal jeden z mužov, ktorý mal už niekoľko pohárov ruskej vodky v sebe.
Jenej sa naňho len uškrnul a urobil krok smerom k nemu. „A čo ak nechcem ty sedliak?“ opätoval výzvu.
Vzápätí vypukla v krčme bitka. Stoly sa prevrátili, poháre sa rozbili a vzduchom lietali fľaše. Jenej sa bránil ako lev, ale čoskoro bol premôžený. Viacerí muži sa naňho vrhli a bili ho päsťami a nohami.
Keď sa prach konečne usadil, Jenej ležal na zemi v kaluži krvi. Muži ho kopali ešte niekoľko okamihov, kým sa napokon rozhodli, že ho vyhodia von. Vytiahli ho na ulicu a hodili ho do blata.
Jenej ležal na zemi a ťažko dýchal. Cítil bolesť v celom tele, ale najviac ho bolelo srdce. Zrazu mu bolo všetko jedno. Všetci, ktorých poznal, ho opustili. Bol sám a opustený.
Keď sa trochu spamätal, pomaly sa postavil na nohy a oprel sa o chladnú stenu krčmy. Jeho úsmev bol skôr grimasa, plná bolesti a zloby na svet. Zhlboka sa nadýchol vlhkého nočného vzduchu, ktorý niesol so sebou pach starého dreva a zúfalstva. S ťažkými krokmi sa potácal preč, jeho tieň sa vlnil za ním ako smutný sprievodca. Pomaly mizol v tme, smerujúc z Námestova do Vrútok, ku svojmu strýkovi, v ktorom vždy našiel oporu, aj keď bol sám zloduchom.
Na druhý deň má miestny farár dohodnutú spoveď dvoch nervóznych snúbencov. Skoro ráno, pred svätou omšou, vchádzajú spoločne do tichého, polotemného kostola. So sviečkou v ruke prejdú iba pár krokov po chladnej dlažbe, keď ich náhle prerušia zdesené výkriky ľudí, ktorí na omšu prichádzajú zadným vchodom.
Kňaz vychádza zo spovednice a pomaly rozsvecuje tlmené svetlo. Jeho zrak sa zastaví na hrozivom obraze: na chladnej dlažbe kostola ležia tri polonahé telá, zmrzačené a zakrvavené. Rozbité pokladničky a roztrhané stránky z Biblie dopĺňajú túto desivú scénu.
Zdesený pohľad sa zaryl do očí prítomných, ktorí v nemom úžase upierali zrak na hrôzostrašný obraz. Ticho, prerušované len vzlykmi a šepotmi modlitby, sa rozprestrial kostolom. Zvesť o masakre sa rýchlo rozšírila a čoskoro sa okolo kostola zhromaždili stovky zdesených ľudí, ktorí sa tlačili k dverám, aby sa presvedčili vlastnými očami..
Dolapenie vraha však dlho netrvá. Krčmárka si živo spomína na muža s krvavými škvrnami na košeli, ktorý platil za pivo krvavými bankovkami.Pri dome kultúry policajti objavia zakrvavenú sekeru a hneď im je jasné, kto môže mať životy troch ľudí na svedomí.
Vraha zadržali u jeho strýka vo Vrútkach. Keď ho policajti v pútách priviedli späť na miesto činu, do Námestova, zdalo sa, že celá Orava sa obrátila proti nemu. Z ich úst sa rinuli zúrivé výkriky a hrozby.
Ich tváre boli skrútené nenávisťou, ruky sa zaťali v päste. Policajti vytvorili okolo Jeneja kruh, ale zdalo sa, že ich prítomnosť má len malý účinok.Dav ľudí ho chcel zlynčovať.
Psychológovia, ktorí sa zaoberali jeho prípadom, diagnostikovali u neho poruchu osobnosti. Jeho alkoholizmus bol len jedným z príznakov komplexnejších psychických problémov. Súčasní sociologovia sa zhodli na tom, že za jeho psychickým stavom mohol byť aj vplyv totalitného režimu a komunistickej ideológie, ktorá obyvateľom bránila k lepšej budúcnosti.
Vo vyšetrovacej väzbe bol Jenej arogantný a svoj čin za celý čas neoľutoval. To svedčilo o tom, že ide o človeka bez empatie a svedomia, bol tiež závislý na alkohole, mal sklony k sexuálnej deviácii a sadizmu. Vrah za vinníkov označil svojich rodičov, vraj od nich dostal vždy všetko, na čo si len pomyslel.
Tragédia v Námestove nebola len izolovaným prípadom. Bola odrazom spoločenských problémov totalitnej doby, keď sa mnohí mladí ľudia cítili stratení a bez perspektívy v komunistickom režime .Závislosť, kriminalita, nedostatok pracovných príležitostí – to všetko prispelo k tomu, že sa niektorí uchýlili k extrémnym riešeniam.
Príbeh Jána je varovným príkladom toho, kam môžu viesť zlé rozhodnutia. Jeho čin nás núti zamyslieť sa nad zodpovednosťou jednotlivca, ale aj nad spoločnosťou ako celku.
+++