Nevera

Prvé čo zbadal po príchode domov, boli pohodené topánky a spadnutý kabát na zemi. Bolo to zvláštne, pretože žena si vždy dala záležať na typ-top poriadku. Hrdlo sa mu stiahlo a na chrbte pocítil zimomriavky. Pomaly a hlavne potichu kráčal bytom.
Začul zo spálne šramot. Pevnejšie zovrel v rukách mokrý dáždnik, ktorý ešte stále držal od vtedy čo sa vrátil domov a priložil ucho k dverám.

- Ty môj miláčik, ty moje zlatíčko daj mi pusinku. Nebooj, Peťo na obed domov nechodí.. takže zatiaľ máme chvíľku pre seba. Vieš že som sa hneď do teba zamilovala, ako mi ťa kámoška predstavila?

To už nevydržal a vtrhol do izby.
Ostal však zarazene stáť z dáždnikom vysoko zdvihnutým nad hlavu. Manželka z naširoko otvorenými očami pozerala raz na dažnik, raz na manžela.
Napokon sa neveriacky, až z obavou opýtala.

- Drahý a ty tu čo robíš?? Prečo nie si v práci, dúfam že sa ti niečo nestalo.

- Nie som v poriadku, ja som si len myslel.......

- čo?

Pozrel na vedľajšiu postel a jednou rokou podopierajúc sa o dáždnik, druhov ukazujúc na ňu sa spýtal.

- Čo tu robí?

Manželka, nežne zaklipkala očami ako to vedia len ženy.. a sladkým hlasom predniesla.

- Ach, nehnevaj sa, ja viem, že sa budeš hnevať..

- Nebudem, radšej mi odpovedz na otázku.

- Volá sa Edur a chudáčik nemá kam isť.. však si ho môžem nechať..? .. môžem..? Prečo sa smeješ?

- Tak dobre, dostala si ma. Nechaj si ho, budu tu však vládnuť prísne pravidlá. Nikdy, ale nikdy ho už nechcem vidieť ležať v mojej posteli!

- Samozrejme, dobre, ty si zlatíčko !!!

Zobrala šteniatko do náručia, zdvihla ho zároveň tváre a dala mu pusinku na čumáčik.

- No vidíš Edurko a svokra vravela, že nikdy nebude súhlasiť ............!


KoNieC