Vianočné spomienky

Tak ako každé Vianoce sa cítila neznesiteľne sama. Zabudnutá niekde tam na tej najzadnejšej poličke, zapadnutá vrstvou prachu, v šatách čo už dávno vyšli z módy a v škatuli od topánok. Už ani neplakala tak ako kedysi v tento čas. Človek si zvykne na všetko. Koľké Vianoce vlastne takto trávi? Sedemnáste? Nie, osemnáste! Áno, už osemnásť rokov leží na jednom mieste úplne sama.
Pamätá si presne na svoje prvé Vianoce. Vtedy bola krásna v bielych šatočkách a čiernymi žiariacimi vlasmi. Sedela pod veľkou ozdobenou jedličkou plná očakávaní čo sa bude diať. A potom ju zbadala. Malé dievčatko s rozžiarenými modrými očkami, ktoré radostne bežalo k nej.
-„Budeme najlepšie kamarátky“ povedalo jej vtedy a ona sa cítila tak nádherne.
Trvalo to celý rok. Na ďalšie Vianoce prišla ďalšia bábika, na nasledujúce opäť nová a ona pomaly zapadala prachom. Nakoniec ju dali do škatule a odložili nabok. Doteraz nechápala prečo ju nevyhodili, tak ako to videla pri iných hračkách.
Ponorená sama v tme a v svojich úvahách ani nepocítila pohyb škatule. Zrazu jej do očí udrelo prenikavé svetlo. Nad jej doterajším domovom sa skláňalo dievčatko s modrými očami presne také ako si ho pamätala.
-„Ale veď to nie je možné“ pomyslela si.
Za dievčatkom sa objavila ďalšia hlava. Niečie ruky sa k nej natiahli, vybrali zo škatule a pouhládzali šatočky.
-„Anabel, toto je Sára. Bola to moja prvá bábika, ktorú som dostala keď som bola v tvojom veku. Nikdy som sa s ňou nedokázala rozlúčiť. Bola to moja priateľka.“
-„Mami? A prečo si ju potom zavrela do škatule?“ spýtala sa Anabel.
-„No lebo som dostala nové bábiky miláčik“ Dievčatko sa pozrelo na Sáru.
-„Ja by som ju nedala do škatule. Priatelia sa len tak neodkladajú, keď prídu nový.“