Sveter

„Poobede asi idem do mesta.
„Nepočkáš do piatku, išiel by som s tebou?“
„Načo? Chcem si iba pozrieť jeden sveter. No ... nepozeraj sa na mňa tak, viem čo máš za lubom. A radšej na to ani nemysli. Niečo si mi sľúbil.
Dievča sa zasmeje a roztržito zamrví na jeho kolenách. Prstom krúži po namrznutom okne električky. Chodníky sa zarosili striebrom a z neba crčalo olovo.
Otočí sa, nevychádzajúc zo zamyslenia a oprie si hlavu o studené sklo.
„Vieš nad čím práve rozmýšľam? Prečo nezačne snežiť. Kto je na toto hnusné počasie zvedavý?“ Tvár sa jej pri predstave vlhkého chladu, čo tak rád otupuje končeky prstov zvraští zanieteným odporom.
„Nemôže snežiť stále. Niektoré chvíle by stratili svoj význam. Vieš ... Keď som ti minulý rok hádzal prvý krát štrk do okna, tiež snežilo. Snežilo, a mne sa strašne triasli kolená....
-Ach bože. Už zase.-
...a ty si mi neotvárala. Mrzol som tam dve hodiny. Asi som si mal zobrať väčší.“
„Máš pravdu, ani dážď nie je až taký zlý. Vidíme sa zajtra, že?
„Hej. Na zastávke.
„O pol siedmej?“
„Tak ako vždy.“
Skôr zo zvyku sa mu pritisne na čelo.
„Maj sa.“ Do vozňa neúprosne vtrhne mrazivý závan zvonka. Zakýva jej .Dievča vystúpi, stiahne si kapucňu hlbšie a vypľúva vetru do tváre tmavé rozlietané vlasy. Rýchly krok sa ťahá za ňou ako týždne nevenčený psík.
-Načo by som čakala do piatku? Keď viem čo chcem, už dnes.-

...............................................................................................................................................................

Mrholí. Ulice sa hladko lesknú vo svetle večerných lámp a po obrubníkoch skáču vrany. Akurát ich nevidieť. Iba občas ich striebristé zobáky vykuknú z tmy. Zablištia sa ako krátke čepele, a zmiznú vo odrazoch modrastých kaluží.
Večer v meste býva  najkrajší. Dýcha voľnosťou, milosrdne maskuje, čo ostrosť dňa neschová. Každá chvíľa má šancu stať sa nezabudnuteľnou a trvať večne.

Ako čakanie na električku. Ale to uniká zákonom času, pokiaľ mi pamäť siaha, teda už od nepamäti.

On stojí na zastávke. Presne ako vždy. Dnes ešte presnejšie. Bezdomovec opretý o lavičku, sa tvári akoby mu chcel povedať niečo mimoriadne dôležité. Chytá sa za hlavu, a neartikulované zvuky šíriace sa z jeho úst naberajú na kadencii. Ustúpi. Na podobných bláznov nemá náladu. Jeho krok ani zďaleka nepripomína roztopašné šteňa. S gráciou ťažného koňa a živelnosťou humanoida prestupuje z nohy na nohu. Malý balíček schováva pred vlhkosťou úzkostlivo pod bundou. Občas ho vyberie, nenápadne skontroluje, či sa mu nepokrčili rohy a s materskou starostlivosťou ho vsunie späť. Náznaky neohrabanosti sa vytrácajú z jeho pohybov. Pretože je večer. Dýcha voľnosťou a milosrdne maskuje, čo ostrosť dňa neschová.

Aj čas sa zmiloval. Dievča vybehne z dverí jedenástky. Zadychčaná sa naňho usmeje, oči jej v šere svietia ako sivé riečne perly a celá sa mu zdá akási krajšia. Keď zacíti šušťanie baliaceho papiera, zasmeje sa. Bez toho, aby dodávala niečo o tom, ako neznáša darčeky a prázdny materializmus. Bez toho, aby si dnešný večer chcel rozmyslieť. Možno je tá voľnosť nákazlivá.
Vrany to vedia. Preto im iba ostré zobáky vykúkajú z tmy.

................................................................................................................................................................
„Nepôjdeme sa najesť?“ Nečaká na odpoveď a otvára dvere na najbližšej reštaurácii.- Aká náhoda, že ideme akurát okolo.- Zamračí sa, ale vojde. Lampy,  nad štvorcovými stolíkmi, vyzerajú ako biele taniere zavesené na kábli. Celá miestnosť pôsobí skôr stiesnene ako útulne, napriek tomu že je prázdna. Až na starého čašníka, ktorý sa v nej už asi narodil, s krkom neodlíšiteľným od goliera zašednutej košele sa v rohu skláňa nad miskou polievky dňa dôchodcovský pár.
„Jeden stôl pred dvoch“. Cíti, že niečo nie je v poriadku. Pátra po nápovede na jej tvári, ale tápe a zostáva stratený. Čašník sa ani nepohne. „Jeden stôl pre dvoch prosím.“
„Asi ťa nepočul. Poď, môžeme ísť aj inde.“
„Nie, teraz predsa neodídeme.“ Chytí ju za ruku.  „Hálo, mohli by sme dostať jeden stôl pre dvoch. Prosím.“
Starý pán sa strhne. Z ruky mu vypadne pedantne vyleštený štamprlík a rozbije sa na zemi. So starosvetskou nonšalantnosťou sa ostrým zvukom nenechá vyrušiť a príde k nim.

„Samozrejme. Pomôžem slečne z kabáta?.“ Slečna, hoci presvedčená, že by sa rovnako dobre obslúžila aj sama, pristupuje na hru a rozopína sa kosticové gombíky.
„Ďakujem Vám veľmi pekne.“  Podáva ho do nastavených rúk a gaštanové vlasy jej mäkko padajú na očká na svetri. Zachytávajú sa na krvavo červenej priadzi a zelektrizované sa odrážajú spať.
„Máte krásny pulóver . Vašej pleti naozaj pristane.
„Páči sa Vám? Nový. Mám ho od včera.
On zbledne. Trikrát stlačí balíček na svojej hrudi. Nebola jediná, kto nakupoval.
„ Pán si kabát neodloží?“
„ Pán zabudol, že musí preparkovať. A vonku je dnes príliš chladno.“