Ricordi per il futuro

ricordi per il futuro

Maličký bar v uličkách Monte-Carla zíval prázdnotou, len uplakaná tmavovláska sedela za stolom...
Zrak upierala na dno pohára. Mala chuť opiť sa, skoncovať so životom, utiecť niekam preč...vlastne, sama nevedela čo chce. Po chvíli k nej pricupkala maličká barmanka a tenkým hlasom sa jej pýta „prinesiem ešte jednu ?“ a ukázala na prázdny pohárik v ktorom bola predtým Fínska vodka . Neodpovedala. Len mlčky potriasla hlavou. Barmanka sa otočila na opätku a išla späť k pultu. Sklonila hlavu do dlaní a pred očami sa jej premietli tie chvíle. To ráno, keď slnko presvitalo cez okná, a svojimi lúčmi dráždilo tváre dvoch mladých ľudí. Ona pomaly otvorila oči s rozmazaným líčením a skoro zdesene sa rozhliadla po byte, v ktorom bola sotva pár krát. V tichosti vstala a zbierala svoje veci, ktoré boli rozhádzané po izbe. Chcela sa nenápadne vytratiť, no cvengot kľúčov vo vrecku bundy jej to nedovolil. Zobudil sa. Rozospaté hnedé oči sa jej zadívali priamo do tváre. Trošku nútene no hlavne v rozpakoch sa usmiala. Prečo chce teraz zbabelo ujsť? Veď na túto chvíľu čakala tak dlhú dobu. On si sadol na posteľ a zavolal ju k sebe. Nesmelo si sadla. Pohladil ju po vlasoch. „ Prečo, keď konečne prišla táto chvíľa, neviem čo mám spraviť?“ spýtala sa, no nečakala odpoveď. Chytil ju za ruku a oči uprel na jej pery. Cítila ako jej buši srdce. „prečo som taká nervózna? Veď v noci...“ vravela si pre seba. „Fernando...“ zašepkala a venovala mu jeden dlhý, jemný bozk.
Pri všetkých tých spomienkach jej prebehol mráz po chrbte a po líci stekali ďalšie slzy. Vstala od stola, nechala tam peniaze a odišla. Kráčala po tmavých uličkách, po mokrých vydláždených chodníkoch. Pršalo. Presne ako vtedy. Bolo to jednej jesene v Oviede. Tak ako dnes, po tvári jej stekali kvapky dažďa, oblečenie mala premočené do poslednej nitky no cítila dotyk Fernandovej ruky ktorý jej práve teraz chýbal. Rukou prechádzala po studenom kamennom múre. Oprela sa a pohľadom zablúdila kdesi k nebu. „Prečo?“ bezmocne vykríkla a klesla do kolien. Plakala. Nemohla zastaviť prúd slz ktorý sa jej nepretržite valil z očí. Nedokázala sa vyrovnať s dojmom, že práve ona je vinník. Ona je tá pre ktorú zomrel. Zomrel za jej sny. Keby nebola fanaticky zamilovaná do rýchlosti, mohol práve teraz kráčať s ňou. Už mesiac sa utápa v tejto agónii. Niekedy na ňu prichádzali hodiny dlhej, mučivo neodbytnej zádumčivosti a vtedy sa zdalo, že sa jej voľakto tichučko posmieva. Bola ako v koži zločinca čo odpúšťa hriechy spravodlivému, a to jej trhalo srdce. Akoby nemala už dosť, týchto krvavých spomienok na budúcnosť. V hlave jej znel dunivý hlas, ktorý dookola opakoval „ vzdaj to! Si vinná, vinná, vinná. Len ty za to môžeš. Myslíš že ho bavilo zomierať za sny iných? Tak to konečne vzdaj“ dookola a dookola, stále počula len to isté...
Trasúcou rukou odomykala dvere bytu. Z police sa na ňu usmievala jeho fotka a pri nej ležal snubný prstienok. Zabuchla dvere. Ľahla si na posteľ. Obzrela sa. Miesto vedľa nej bolo prázdne. „Nieje tam. Tak to konečne pochop. Je preč a nikdy sa nevráti.“ Počula znovu ten arogantný hlas vo svojej hlave. Cítila hroznú ťažobu na hrudi. Bolo to svedomie? Tak strašne ju užieral pocit viny? ... zamyslela sa. Pred očami sa jej odohrala znovu tá scéna. Už asi tisíci krát. Z hmly sa vynorila silueta auta. Prenikavo čierna Impreza sa zaligotala na slnku. Usmiala sa na neho. Nastupovala pokojne, priam až ľahostajne. Nerobila to predsa prvý krát. No. Po prvý krát po tej nehode. Mala sotva sedemnásť rokov, keď jej motokára vyletela z trate a v plnej rýchlosti zaparkovala vo zvodidlách. Od tej doby, niežeby nechcela, ale nemohla si sadnúť za volant.
Pravá noha v predkolení stratila cit. Lenže Fernando vedel, ako strašne miluje rýchlosť. Preto ju so zaviazanými očami postavil pred túto imprezu. Keď jej rozviazal šatku, do ucha jej pošepkal „toto je iba pre teba, anjelik“ keď toto povedal, zmocnil sa jej akýsi neopísateľný pocit šťastia. To ešte netušila, čo sa stane o pár minút. Nastúpila. Fernando sedel vedľa nej, s rukou položenou na jej stehne. Pár krát presvišťala po z okruhu. Ladne rezala zákruty. Vo chvíli keď sa na ňu povrel, ani len netušila že tento úsmev bol posledný. Predsa on to cítil. Pár sekúnd pred tým, než sa auto zvrtlo do hodín, narazilo do zvodidiel vytvorených z pneumatík, následne vyletelo do vzduchu a späť na trať sa zvalilo s veľkým rachotom na strechu, ju pobozkal a ticho zašepkal „milujem ťa“. Vo chvíli všetko stíchlo. Strhla sa. Ležala znovu vo svojej spálni. Celá spotená vstala z postele a postavila s k oknu. Pršalo. Ešte stále. Kvapky bubnovali na parapetu. Ukľudňovalo ju to. Rozhliadla sa po byte. To ohlušujúce ticho. Krv v žilách jej priam vrela, cítila že každú chvíľu vybuchne. Už zvierala v ruke kľúče od auta, lebo iba rýchlosť ju mohla vyslobodiť. Keď tu jej preblesklo hlavou „ dve havárie mi stačili!“ povedala rázne. Pomalým, roztraseným krokom kráčala k balkónu. Postavila sa na zábradlie a rukou sa chytila múru. „ Mi dispiace, scusa. rimanere per sempre nel mio cuore” mrmlala si pre seba. Už len posledný nádych a výdych a pustila sa. Oči mala zavreté počas celého pádu. Letela voľne. Dal jej krídla. Dopadla na zem. Jej telo ostalo nehybne ležať na chodníku...