Votrelec v rodine

Votrelec v rodine  

Alena sedela ako na ihlách. Nie ihly, ale tenké vlákna plyšového poťahu sa zapichovali do jej kože pri najnepatrnejšom pohybe. Zástavky sa vliekli, jedna ťahala druhú s bolestnou namáhavosťou proti ich spoločnej neochote. Odpoveď už tri hodiny meškala. V dlaniach obracala mobil, dotykmi znovu a znovu rozsvecovala displej. Ale ten zostával naďalej kruto nemý.
„Nepíše, ani nevolá. Bojím sa. Toto mi nikdy nerobievala. Ako mám vedieť, či je v poriadku?“
„Nezačínaj s tým zase. Nič sa jej nastalo. Akurát na teba nemá čas. Komu by sa chcelo stále odpisovať na tvoje kontrolné správy. Si jej dcéra, nie matka. Pochop to už konečne a daj jej pokoj.  Už aj mňa s tým začínaš otravovať.“
„Asi máš pravdu. Určite má nejakú konferenciu. Ale keď ja si nemôžem pomôcť.... niekedy mávam taký pocit...
Toto by jej asi radšej nemala hovoriť, ľudia sa pri odhaľovaní vnútra vždy zatvária tak čudne, akoby  ani neboli z rovnakého mäsa a kostí. Akoby už naozaj nebolo nič okrem vzduchu, čo môžu mať dvaja spoločné.
„vieš, niekedy mávam taký pocit, že sa stane niečo zlé.
„Nekuvikaj prosím ťa.
„ja viem. Ale, je to silnejšie ako ja. Jednoducho zrazu cítim, najčastejšie keď mi niekto zavolá, ešte predtým, ako zdvihnem telefón, že mi povie niečo čo nechcem počuť. Teraz sa mi zdá, že sa jej stane niečo zlé. Najhoršie je, že neviem čo. Naozaj si nemôžem pomôcť. Chápeš?
Nechápala. Možno sa chcela zatváriť, že rozumie, ale dnes sa jej to zdalo zbytočné. Každý máme svoje starosti a predtuchy, načo mrhať sily a iným vyvracať tie ich. Koniec koncov, nič sa nedeje len tak.. a ktovie, možno sa niekto baví sarkastickým varovaním vopred.
Premohla sa a objala ustarostené plecia, ktoré sa pod jej náhlym dotykom strhli a podlomili ako krídla vyplašeného vtáka.
„Prepáč.“ Prepálil ju pár rozšírených zreničiek. Alenine pery sa zachveli. „Neboj sa všetko dobre dopadne.“
„Snáď. Už musím.“ Vybehla z električky so signálom nevystupovať za pätami. Zo zástavky jej ešte raz zamávala na pozdrav, otočila sa a rukou zablúdila do náprsného vrecka, kde nosievala mobil.

....................................................................................................................................................................

Cestou k bráne presviedčala samu seba o neopodstatnenosti svojich obáv. Už s ľahšou mysľou vylovila z vrecka zväzok štrkotajúcich kľúčov a odomkla.
„Ahoj, ozvena jej hlasu sa odrážala od sklených stien schodiska. „Som doma.“
Nadýchla sa. Nefritové ticho. Začal sa jej zmocňovať iba pred chvíľou zahnaný nepokoj. Šplhal sa jej po stehnách a zanechával za sebou pásy páliacej husej kože. „Mami, som doma.“
„Nemusíš kričať. Počujem ťa. Hučal mi tu digestor. Zlož si vec a poď sa najesť.“
Nepokoj sa odplazil do kúta, jeho dlhé, dravé pazúry pripravené zaútočiť na bezbrannú korisť, ktorá zatiaľ vidličkou obkresľovala jemnú vzorku na tanieri.
„Keď skončíš, musím ti niečo povedať.“
Znehybnela. Nepokoj nadvihol okraj koberca. Pohľadom zapátrala po matkinej podlhovastej tvári utopenej v tmavých kruhoch prebdených nocí. Nepokoj jej mrazivými, krutými dotykmi brázdi po šiji.
„Nie. Chcem to vedieť už teraz. Prosím Ťa, povedz mi čo sa deje. Vyzeráš strašne. Strašne zničene.
Kŕč jej stiahne obe zápästia.
„Už to dlhšie nevydržím.“

„Mám rakovinu.“
A nekonečné ticho zaplaví miestnosť. Vpíja sa do stien, plazí po podlahe a rozhrýza ušné bubienky. Ohluchla. Zomrela. Stratila sa vo večnosti. V tme a zabudnutí. A teraz sa vrátila späť. Nič nevníma a necíti. Vznáša sa nad svojím telom a všetko jej pripadá cudzie. Jej vlastné ruky sú bezmocné, vzdialené a drobné. Nezadržateľný vzlyk, čo sa jej vydral z hrdla ,by zboril múry Jericha a echom ich znovu postavil.
„Čože?“ vypraví so seba skleným hlasom. „Ako to vieš? To vyšetrenie. To vyšetrenie, na ktorom si dnes ráno bola!
„Mhm.“ Vidí, ako sa jej nechce pozrieť do očí. Radšej si žmolí si prsty a narovnáva mastnú kuchynskú utierku. „Ešte niečo. Doktorka hovorila, že to môže byť zo stresu. A v poslednej dobe som ho vďaka tebe mala celkom dosť.“
Nepokoj vyrazí spod koberca. Rozbesnený a šialený, už sa neskrýva za tiene nábytku, ale nemilosrdne útočí. Druhý krát behom večera jej trhá svet na márne kúsky, ktoré viac nikto nezloží späť. Matka sa jej pred očami rozpadá. Triešti ako neutíchajúci príboj cínových slz stekajúcich po lícach. Všetky nádeje, čo do nej prirodzene vkladala vädnú.
Spomenie si keď ju ako malú, mama vyťahovala z vane zatočenú do mokrého uteráka. Na parenicu. Od radosti (a zimy) drkotala zubami. Vtedy si prvý raz predstavila, že tu s ňou nebude naveky.  A drkotala zubami od strachu. Od toho dňa sa s ňou zväzujúca predtucha vliekla ako znamenie neradostného konca. Zjavovala sa vždy, keď tápala a strácala pevnú pôdu pod nohami.
Matka sa stále opierala o kuchynskú linku, oči, ktoré sa jej v tlmenom svetle vlhko leskli si zbežne utierala čistým okrajom handry.
Alena vstala. Potrebovala, ešte posledný krát cítiť jej blízkosť. Musela ju objať. Najtuhšie ako dokázala. Posledným objatím z posledných síl. Aby mohla odísť.

Zavrela za sebou dvere. Byt bol snáď vyprahnutejší a pustejší ako ona sama. Votrelec sa usadil v rodine. V obývačke bežal naprázdno televízor. Vypla ho. Otca nevidela. Ľudia sú kurvy. A on tá najväčšia z nich. Bolesť ostatných ich vôbec nezaujíma. Predtým ako vybehla hore schodmi, si zavesila zelenú plátennú tašku na plece. Cínové slzy jej v kryštálikoch zasychali na tvári.
Zobudila sa so slaným vankúšom. Celú noc ju chladil na spánkoch.

....................................................................................................................................................................

Dni sa prelievali v biele večery a mŕtve rána. Plynuli v nenarušiteľnom rytme potláčaného strachu, narážok a paralýzy nepochopenia. Nezniesla by súcitné pohľady ani lepkavú ohľaduplnosť. Radšej si ďalej stavala svoj obranný val z ticha. A topila sa. Poznala sa, nikdy by sa nedokázala odpraviť z tohto sveta. Ale každé tempo navyše, dtriace  pod hladinou plaveckého bazéna jej pľúca ju približovalo bližšie k maminmu vyliečeniu.
Večer pred kontrolou ležala na posteli. Čepeľ orezávača sa trblietala v svite žiariviek. Červené M na jej dlani po kvapkách padalo na parkety.

Potrebovala veriť. Aspoň niečomu.