Skutočné príbehy 10

10. Skutočné príbehy

Fragment s cestopisu „Zájazd do ZSSR“

   Bol apríl roku 1959.

Družobný vlak ktorý nás viezol k hraniciam bol mimoriadny a preto sme všade mimoriadne dlho stáli.

V Košiciach sme na odstavnej koľaji trčali päť hodín. Možno to bolo schválne len aby sme cez hranice prešli až večer po tme. Vlak prešiel popod drevenú, heslami a papierovými girlandami vyzdobenú slávobránu. Bolo to akoby sme cez nebeskú bránu vstupovali do vysnívaného komunistického raja. Vlak zastavil už v úplnej tme pri nejakých prízemných neosvetlených budovách. 

 Naraz sa rozsvietili lampy, všetky boli namierené na vlak. S tmy za lampami sa k vlaku s buchotom čižiem hnali vojaci ozbrojený samopalmi, obkľúčili celý vlak. Pripomínalo to westernový prepad vlaku. Ale nebol. Bola to normálna v Rusku obvyklá hraničná prehliadka.

Hrdinský Sovietsky ochranci hraníc pobehovali okolo vlaku. Dokonca liezli popod vagóny. Nakoniec sa sústredili na vnútro vagónov. Dupot ich čižiem otriasal celým vlakom. Všetko robili v behu. Nikto sa s nikým nebavil. Ako keby ľudí ani nevideli. Bolo to veľmi hrozivé a deprimujúce privítanie.

Aj do nášho kupé vbehol mladý sovietsky geroj zo šikmými očami. Na nás nepozrel, nepozdravil, len si prehodil samopal dozadu na chrbát a hodil sa na podlahu. Zablikal baterkou popod sedadla, (baterky už mali) vyskočil na krivé mongolské nohy ohnuté podľa chrbta koňa a bez slova vybehol von. Týmto to ešte neskončilo. O chvíľku pribehol druhý vojak toto bol rus blondiak. Aj tento urobil presne to isté ako jeho mongolský súdruh. Aj ten hneď zmizol von.

Keď vojaci skončili prehliadku vlaku, vytratili sa niekde do tmy. Lampy zhasli, všetko zahalila čierna sovietska tma. Zdalo sa nám, že to čo sme práve prežili bol len zlý neskutočný sen.

Takto vyzeralo naše prvé stretnutie s tvrdou sovietskou realitou.

Vlak sa pomaly akoby rozvážne pohol. Dovliekli sme sa na stanicu do Čopu. Tu sme z nášho rodného Československého vlaku museli vystúpiť.

 Neviem prečo vojaci tak dôkladne vlak prezerali, keď sme stejne museli z vlaku vystúpiť lebo v Rusku je iný rozchod koľajníc než u nás. Bola to asi nejaká psychologická príprava aby sme si uvedomili, že prichádzame do najslobodnejšej krajiny sveta. Tak ako sa spievalo v starom ruskom hudobnom filme Cirkus „...kde tak voľne dýše čeloviek...“

 Keď sme vyliezli z nášho vlaku, nahnali nás ako stádo oviec do veľkého vestibulu stanice. Okolo nás neustále pobehovali ozbrojený vojaci. Už som si začal myslieť, že začala vojna a stali sa s nás zajatci. Na všeobecný údiv zamkli za nami zvonka zasklené dvere reťazou prevlečenou cez madla dverí. Zvonka pred dverami ostal na stráži ozbrojený vojak. Možno sa nás báli, alebo si mysleli, že im niekde ujdeme. Boli sme zatvorený a strážený ako trestanci pred eskortou do Gulagu na ostrovy Kolimy. Boli päťdesiate roky, v tej dobe sme ešte o Gulagoch nič nevedeli.

Nad hlavami nám viseli príšerne nevkusné kryštálové lustre. Lustre samozrejme nesvietili. Ako som si všimol, v objímkach neboli žiarovky. Len na bočných stenách svietilo v lampách väčšinou bez tienidiel pár žiaroviek. Na stenách boli krikľavé sovietske mierové a družobné maľby a samozrejme plno hesiel napísaných azbukou. Vylúštil som len slová družba a mir.

Vpredu pri zamknutých dverách som počul nejaký krik. Nenápadne som sa tam presunul.

 Nejaká tučná pani tam vykrikovala na vojaka vonku, že chce isť na záchod. Asi bol hluchý, lebo sa nepohol ani sa neobzrel. Potom keď náhodou objavili záchod v jedných neoznačených dverách, nahrnuli sa tam skoro všetky ženy.

 Po viac ako hodine čakania, zahrkotala reťaz na dverách. Vošli dvaja Ruský továrišči v civilných šatách, boli to prvý civili ktorých sme v Rusku videli. Zo širokým bratským úsmevom nám začali rozdávať miestenky do vlaku. Jeden vyvolával z listiny naše skomolené mená, druhý každému osobne podal do ruky malý papierik s ručne naškrabaným číslom vagóna a číslom kupé. Bola to zároveň okato nenápadná kontrola či sme všetci.

Sovietsky vlak po celú tú dobu stál za oknami haly pred stanicou. Potom nás vypustili von a zrazu bolo veľmi naponáhlo a súrili nás do vlaku. Našiel som svoj vagón, svoje kupé a svoje miesto. Na posteli som našiel uterák drobné mydielko ako dve kocky cukru a farebný prospekt s nápisom Leningrad - Moskva v ruskom jazyku. V kupé boli so mnou ešte traja súdruženkovia niekde z juhu od maďarských hraníc. Rozprávali sa po maďarsky. Jeden bol nejaký dôležitý asi stranícky úradník, lebo druhý dvaja asi tiež úradníci s nejakého družstva, alebo štátneho majetku sa k nemu chovali veľmi podlízavo. Všetci traja sa správali ako sedliaci ktorý sa prvý krát dostali medzi trochu civilizovaných ľudí. No čo už. Rodinu ani spolucestujúcich vo vlaku si človek nemôže vybrať, sú mu pridelený vyššou mocou a náhodou. Vyliezol som na svoju hornú posteľ aby som súdruženkom neprekážal.

 Niečo po tretej sa vlak konečne pohol. Ustatý som si ľahol. Aj keď som bol hladný (večeru sme nedostali), hneď som zaspal.

Keď ma ráno zobudila ryčná hudba z vlakového rozhlasu, bolo už svetlo. Pozrel som von oknom. Vlak sa skoro krokom vliekol okolo biednych dreveníc na spadnutie, pokrytých slamou. Boli sme niekde na Ukrajine. Vedľa vlaku sa po rozbitej blativej ceste plnej kaluží viezol na plochom voze ťahanom vychudnutým koňom, typický bradatý sovietsky mužík. Bol oblečený do úžasne roztrhaných handár. S dier vatovej kabane mu vyliezala zhnednutá vata. Vlak sa pomaly šinul popri voze, takže som si prvého obyčajného sovietskeho človeka mohol poriadne prezrieť. Vozka ani kôň neprejavili ani najmenší záujem o vlak. Ani jeden nezdvihol hlavu aby sa pozreli na vlak plný priateľov sovietskeho zväzu. Vyzeralo to, že obaja spia. Nevyrušil ich ani vlak. Tento úbohý mužík sa ani trochu nepodobal na šťastného sovietskeho občana. Voz nakoniec zaostal za nami. My sme vo vlaku predsa len napredovali o trochu rýchlejším krokom ako driemajúci kôň.