Nezmením sa...

 Jej oči sa upierali na stôl, posiaty popolom z cigariet. „Ako môžeš takto žiť?“ Spýtala sa. Bála sa pozrieť po izbe plnej rozhádzaných kusov oblečenia, no nevyčítal som jej to. „Už ani neviem.“ Dni utekali ako Boltov stratený brat a onedlho sa z upraveného mladého muža stal ožran s mastnými vlasmi. Keby som sa poobzeral, iste by som našiel tú fľašku Božkovho rumu. Aj tak si táto situácia pýtala za jeden. „Keď som ťa spoznala pozeral si sa dopredu. Chcel si toho toľko dosiahnuť, no teraz len sedíš na zadku a chlasceš!“ Vážne ju trápi čo sa so mnou deje, alebo len hľadá spôsob, ako si obhájiť to, že so mnou už nechce byť. Nečudujem sa jej, no neverím ani že ma niekedy ozaj ľúbila. Ľudia majú tendenciu pridružiť sa jeden k druhému, keď sú osamelí. „Aký je zmysel toho všetkého? Snívať a pozerať sa smerom do budúcnosti, keď stačí len moment a všetko čo máš sa ti rozpadne.“ Odpovedám jej nezaujato. „Ja neviem! Len už niečo rob prosím ťa!“ Vyhrkli jej slzy. Zapaľujem si cigaretu. Sledovať ako sa trápi, zatiaľ čo obhajujem dieru v ktorej žijem mi prišlo ako nová forma mučenia. „Lenka...“ Neviem čo jej poviem. Že ju ľúbim? Že mi bude chýbať jej dokonalé nahé telo na ceste za láskou? Že pre mňa bola len vlhká vagína, zatiaľ čo som hľadal zmysel života v poviedkach? Je toho veľa a pocity sa miešajú. V podstate mi do hlavy udierajú protiklady všetkého čo momentálne cítim. Potiahnem si z cigarety, zatiaľ čo sledujem ako jej vlhké oči reagujú na oslovenie. Vážne teraz čaká čo jej poviem, no nemám nič. Prázdno. Tri bodky. „Nezmeníš ma...“ To dámy a páni, bolo to najlepšie čo ma napadlo. Začala plakať ešte viac a slzy, stekajúce po kvapkách jej lícom sa zmenili v drobné jazierka okolo očí. „Snažila som sa...“ Opakovala to stále dookola. „Ja viem...“ Odpovedám jej. „No ja budem stále hľadať smútok a nešťastie, lebo to ma inšpiruje.“ Potiahnem si ešte raz, kým sa mi v hlave poskladá ďalšia veta: „A ako som si mohol myslieť, že ma bude milovať niekto iný, keď nemilujem ani sám seba...?“