59 drobných

Bol raz jeden človek. Taký ten nevýrazný, jeden z tucta. Pozvoľna unikal svetu, až sa mu raz nadobro stratil. A ja som na neho náhodou narazil. Na krátky moment sa mi jeho prítomnosť zablysla pred očami.

Ten človek stál na rohu rušnej ulice, trochu nesvoj, trochu zatiahnutý do seba. Mierne pozdvihnuté ramená zahaľovali jeho krk. Zdalo sa, že by sa do nich najradšej celý skryl, keby to bolo možné. Pohľadom nervózne poskakoval po okoloidúcich. Zo všetkého najviac si prial tam vôbec nebyť. Bohužiaľ, to nešlo. Teda čakal. Veď mu bolo povedané, aby počkal. To je sväté. Vždy bol nadpriemerne naivný a dôverčivý. Takmer nikdy nepodozrieval druhých z blbých nápadov, iba seba. A tak čakal. Lenže čas skoro neplynul, ako na potvoru, zrovna teraz. Celý život mal plno rečí, že sa všetko hrozne ženie a vo chvíli drobnej nepohody, je to zrazu pravý opak. 

Horúčava a pot ho zalievali stále viac. Vlhli mu strapaté vlasy, nedbalo roztrúsené na rôzne strany. Jeho dlhé kučery zaujímali všetky možné polohy, niekde ponechali priestor, aby sa zaleskla malá plôška redšieho porastu. Pot sa mu perlil na tvári. Hromadil sa vo vráskach ako jagavá voda v koryte rieky a postupne sa rinul malými pramienkami po tukových vrstvách brady až dole na krk, kde mizol dostratena za golierom zeleného trička. Tričko z umelého vlákna sa príšerne lepilo na kožu a nepríjemne škriabalo, ako čert. Obopínalo jeho vystupujúce bruško, za ktoré sa, aj keď skryte, šialene hanbil. Bolo známkou toho, že sa má v živote vlastne väčšinu času celkom dobre. No napriek tomu si často rád posťažuje, ba aj mierne zanadáva, keď sa v ňom toho časom nahromadí viac. V takých chvíľach intuitívne brucho stiahne, akoby tým prirodzene podložil oprávnenosť svojho rozhorčenia. Nikdy si nedokázal plne priznať, ako si nepretržitou sýtosťou vynahrádza nedostatok pozitívnych podnetov v iných sférach života. No tušil to. Vždy sa cítil previnilo, keď mu táto myšlienka prišla na um, ale vďaka svojej slabosti nebol nikdy schopný vzoprieť sa. Každú podobnú kyslú výčitku radšej zajedol ďalším, aj keď malým, sladkým sústom. Ten pocit príjemnej chuti je neskutočne omamný a podmanivý. Je to jeho jediná pravá radosť, ktorá mu ešte ostala, a po ktorej môže siahnuť v momentoch akútnej núdze. Mimovoľne, naprázdno zamľaskal, ani čo by si uvedomil. Zároveň si oboma rukami nepatrne povytiahol krátke nohavice, ktoré sa mu neustále samovoľne zošuchovali z prerasteného pupku. Nohaviciam už nešlo rozkázať. Dávno sa zmieril s tým, že jeho opasok už nikdy nedosiahne tak vysoko, ako by mu bolo príjemné. Výška posadenia opasku bola v priamej úmere s úrovňou jeho sebavedomia, čiže oboje šlo rokmi nezvratne dole. Vlastne sa v živote zmieril s ďaleko horšími vecami: so svojím vekom; so svojou submisívnou povahou; neschopnosťou presadiť sa, zrealizovať svoje sny a postupne i stratou záujmu o snívanie ako také.

Vložil ruku do vrecka hnedých nohavíc, ktoré hrdo a s nepredstieranou obľubou nosí už asi šiestu sezónu. Prstami začal prehadzovať mince, na ktoré tam náhodou natrafil. Prehrabával ich presne tak ako zhluk nejasných myšlienok v hlave. Chvíľu cinkali jedna o druhú, aby vzápätí náhle umĺkli a ponechali krátky priestor ľahkému citovému pohnutiu. Celý obnos nakoniec vytiahol rukou z vrecka a prepočítaval. Vyšlo mu 59 drobných. Zvláštna zhoda. Presne jeho vek. Čo je to 59 drobných v živote jedného človeka? Je to nič, a predsa príliš. Mince i tú myšlienku ešte na okamih poťažkal. Drobné vkladal naspäť do vrecka s úvahou, že pribúdajúci vek ho ťaží viac, než by bola schopná celá hora takých mincí.

Opäť si povytiahol nohavice a uvedomil si, že ho pobolievajú nohy. Ťažká, tupá, nejasná bolesť siahala až dolu ku členkom, kde mal zopnuté vychádzkové sandále. Až teraz si uvedomil, ako celý nesvoj prestupuje na mieste neschopný sa upokojiť. Nástojčivo ho to podnecuje k okamžitému odchodu. Ale musí čakať. Čaká. A čas stále akoby neplynul, stál, tak ako on tu stojí. Všimol si, že cudzie nohy nevedomky šliapu po jeho tieni. Zahľadel sa tam. Nie je si istý, či on vrhá ten tieň, alebo naopak, sám je svojím tieňom vrhaný. Každopádne ho ten akt bezohľadného pochodu vnútorne rušil. Páry akýchsi nôh dupú po jeho tieni. Dusí ho to, drví a dotýka sa veľmi osobne. No len tupo hľadí, akoby odzbrojený, neschopný niečo s tým urobiť. Neprestáva hypnotizovať tmavý pás na zemi, ktorý sa rysuje od jeho sandál a siaha kúsok opodiaľ. Kroky ľudí neutíchajú. Nakoniec sa mu zlejú v agresívny cval nájazdníkov, ktorí obkľúčili jeho krehkú dušu. Vyvolalo to v ňom pocit samoty. Stáva sa mu to celkom často. Nikoho nemá - nikto ho nemá. Je osamelý, keď čaká na rohu rušnej ulice. Je osamelý, keď ide s kolegom na pivo. Je osamelý, keď v lese pozoruje bezmedzné úsilie mravcov zveľadiť spoločný priestor. Je osamelý, keď cestuje vlakom. Je osamelý, keď susedovi rozpráva vtip. Je osamelý, keď v nedeľu popoludní mlčky obdivuje umenie v galérii. Je osamelý, keď večeria so svojou ženou. Je osamelý v radosti, i v bolesti. Je osamelý, i keď je sám. 

Na koho tu vlastne čaká? Na čo vlastne v živote čaká? Neviem. Bohužiaľ, stratil som ho v ruchu ulice. V náhly moment sa mi jeho prítomnosť navždy vytratila z očí.