wilhelm s rozoklaným chvostom

Slnečný deň naplnený spevom vtákov. Neurčité obrysy niečoho veľkého možno rozoznať obďaleč. Pristúpme bližšie! 

V jasnom svetle sa pomaly odhaľujú jednotlivé detaily nejakej bytosti. Spočíva mierne schúlená, otočená chrbtom. Celé telo jej kmitá v rýchlom rytme nepravidelných nádychov, akoby strnulé v bolestnom kŕči, až neprirodzene ohnuté v páse. Čo to tak môže byť? Stále zreteľnejšie dolieha od bytosti tiché kvílenie a zvuky stonania. Ochabnuté svalstvo pokryté tenkými čiernymi chlpami visí na vystupujúcich kostiach ako zdrap vyťahaného šatu. Holé miesta na tele, zriedkavo sa vyskytujúce, sú začervenané žiarom slnka. Lesknú sa potom a zašlou špinou nalepeného prachu. Bytosť spočíva na studenom kameni v nepohodlnom sede. Jednou rukou sa vytrvalo, priam s túžobnou chlipnosťou, hladí v rozkroku a druhou opakom prstov so zavretou dlaňou škriabe po lícach. Zdá sa, že má len málo pochopenia pre svoje okolie. Nevšímavo, uzamknutá hlboko vo svojom vnútornom svete, oddáva sa vlastnej slabosti ducha. Chrbtová kosť nepekne napína kožu pri každom nádychu. V dolnej časti tela prechádza do hrubého chvosta, ktorý je na konci rozoklaný do niekoľkých dlhých výrastkov. Tie sa nepokojne chvejú v akomsi telesnom napätí. Zrazu sa bytosť prudko strhne, nastaví tvár miestu odkiaľ vychádza nežiaduci ruch a prestane vo svojej činnosti. Postojme radšej! 

Čiernym šupinatým nosom dychtivo nasáva vzduch akoby chcela poodhaliť, čo sa vôkol deje. Pritom nekontrolovateľne nadvihuje jednu stranu popraskanej hornej pery. Zaslinila si ľavé stehno, čomu však vôbec nevenovala pozornosť. Niekoľko zubov spodnej čeľuste prerastá až do výšky studených a smutných očí. Vždy keď sa pozabudne a chce zavrieť ústa, prenikajú tieto kostené výrastky do rozdrásanej pokožky viečok. Kvapky krvi kalia bielka očí a znemožňujú jasný pohľad. Na končeku jazyka sadá žltá hustá pena, z ktorej občas upadne trochu na zem. Večne pootvorené ústa nevydávajú nikdy žiaden hlások. V bezprostrednej blízkosti sa z nich šíri neznesiteľný zápach hniloby a rozkladu, ktorý sám vypovedá o stave tela, možno i duše. No fuj!

Tá bytosť zrazu spozoruje ženu. Ťažkopádne sa pozviecha a silno prehnutá v páse, opierajúc o tri údy, sa šuchne v ústrety žene, ktorú dôverne pozná. Jednu z rúk nedokáže narovnať a tak ju len bezvládne drží pritisnutú k hrudi. Pociťuje miernu radosť, pretože sa mu naskytá jedna z mála príležitostí vymaniť sa z područia vlastného iluzórneho sveta. Vyčerpaná neustálym prúdom myšlienok, obťažkaná bremenom nekontrolovateľne vracajúcich sa bolestných spomienok, vetrí chvíľu pokoja a mieru. Svoju závislosť sama pred sebou obhajuje citom oddanej lásky, čo však už nijak nezakryje, sú silné záchvaty žiarlivosti vždy, keď na to príde. Len pomaly krivká táto bytosť, pevne zomknutá do seba samej. Je to wilhelm s rozoklaným chvostom. Žena o jeho prítomnosti nevie, málokedy ho vyhľadáva a tak sa wilhelm náhli, aby využil príhodnú chvíľku radosti a ukázal sa. Ľúbezná žena obďaleč zľahka kráča voľne zvažujúcou sa cestičkou nevedno kam. Rozmarne pokyvuje rukami do rytmu chôdze, kde-tu sa pristaví pri levanduľových záhonoch, čo lemujú jej kroky. S neskrývanou rozkošou končekmi prstov pridržiava kvety, aby sa mohla zhlboka potešiť ich vôňou, nabažiť jasnými farbami. Cez plece má prehodenú ľahkú plátenú tašku s vyšitým vzorom anjelika. Bez knihy totiž ani na krok! Slobodná s pocitom vnútorného naplnenia a radosti z prítomného okamžiku sa oddáva ceste, o ktorej ani nepremýšľa. Nepotrebuje vedieť, kam vedie, kde končí, čo na nej čaká. Všetko je pripravené, zariadené, práve tak, ako dobre navrhnutá divadelná hra, v ktorej hlavná postava môže improvizovať, aby dala priechod svojmu talentu, ale hlavné body sú vždy vopred dané a nemožno sa im vyhnúť. Inak by hra skončila a začalo by peklo. No uvážme!

Konečne je žena na dosah, a tak sa wilhelm zvalí, priam akoby sa potkol a padol do jej náručia, aby odpočíval. Chce sa ponoriť celý do jej lona, hltavo lapá sviežu vôňu vlasov, tlačí svoje telo proti jej krehkej hrudi. Aby neutiekla, lebo nad ňou nemá vôbec žiadnu moc, jemne jej ovinie konce svojho chvosta okolo krku a zápästia pravej ruky. Dodáva mu to pocit istoty, ktorý nutne potrebuje, aby sa uvoľnil, s úprimnou jemnosťou priťahujúc slučky. Nahovára si, že jej tak možno dodá ešte i energiu, ktorej má vďaka svojmu bohatému vnútornému životu nadostač. Nikdy nebude strádať v jeho prítomnosti. Čo činí predsa nemôže byť zlé a argumentuje vlastnými prehnanými predstava o tom, aký čistý a dokonalý pôvod v sebe nesie. Sám mu totiž verí, i keď dávno strnul v pasci vlastných fantastických túžob. Náhradu za nedostatok sebalásky si vymaňuje na tejto žene. Chce, priam spupne chce a zdivočelo zapovie všetko, čo jeho vôli kladie prekážky. Vždy, keď sa od neho vyžaduje pokora, utieka sa hlboko do seba. V meditatívnom stave zapudí vedomie, ktoré ponúka zrovna len samé príkorie a nedostatok. Pokročilá slepota ducha dávno zatratila akýkoľvek zmysel. Postaví pred seba vymyslenú palácovú stráž, ktorá ho chráni pred všetkým, čo nedokáže zniesť. Dajme si pozor!

Ale teraz je všetko v poriadku. Vysáva útroby ženy, aby prežil ešte aspoň chvíľku. Slastne prižmúri oči. Síce je jeho život otrocký, no prehnané lipnutie ho príležitostne uspokojuje sladšie ako zlatavý nektár. Často, keď je tá bytosť sama, cíti na tele chlad. Nie pôsobením vetra, či mrazu studené sú jeho údy, chladne priamo z vnútra. Preto teraz mŕtvolne bledé ruky prikladá na odhalené časti tela ženy. Snaží sa preniknúť na chrbát, brucho, stehná, ktoré sálajú až opojne blaženým ľudským teplom a navyše predstavujú zdroj jemného vzrušujúceho chvenia. Iného, aké si dokáže sám navodiť v príležitostných chvíľkach telesnej potreby. Tenké dlhé výrastky svojho chvosta neustále nebadane napína žene vôkol krku a zápästí, aby sa nemohla vymaniť z jeho blízkosti. Takto si vynahradí to, čo nedokáže učiniť svojou charizmou. Keď sa žena po chvíľke rozhodne odísť, lebo sa nabažila nečakaného stretnutia a musí ísť ďalej po svojej ceste, neudrží ju, ani keby sa jej omotal vôkol nôh celý. A tak wilhelm, opäť ponechaný nekonečnej samote, v očakávaní len vzdychá a v duchu preklína svoje slabé Ja.