Démon šťastia

Koniec októbra, možno posledné teplé slnečné ráno. Sedím v parku na lavičke. Celý štvrtok mám voľno a ani zajtra nemusím ísť do práce. Niečo mi vraví, že by som sa mal cítiť šťastný. Nečaká ma dnes žiaden stres ani povinnosti. Všetko som si odbil včera. Príšerne ma sužovali obavy, či to zvládnem. A zvládol som! Pocit úspechu a úľavy sa však nedostavil, zato ťažká únava áno. Ešte teraz vo mne doznieva všetko to úmorné, nikdy nekončiace, každodenné lopotenie. Preto tu tak sedím a dýcham. Cítim sa akoby nič nemalo potenciál naplniť ma dostatočne, nič nepotrebujem, nič ma nevábi. Stoicizmus? Kdeže! Z toho už opadalo všetko lístie, ktoré prudko vyrašilo po pár knižkách. Som pokojný, ale dobre mi nie je. Mal by som byť šťastný, pretože okolnosti k tomu podnecujú, ale akoby som sa k tomu nútil. 

Možno svoje šťastie len nespoznávam. Možno práve ono teraz zo mňa píše. Ale prečo by si ono potom takto príjemne hovelo v samote a prázdnote? Prečo by sa trýznilo výčitkami o nenaplnení? Prečo by si k sebe nežne tislo svoje obľúbené pózy, frázy a fantázie? Prečo by sa tak nekriticky upriamovalo na seba? Prečo by sa opojne ponáralo do hlbokého sebaklamu a mučenícky pritom zadržiavalo dych? Prečo by zrovna moje šťastie bolo také … také divné? A vôbec, kto by svoje šťastné chvíle poznal, keby sa takto záludne vymikali norme? Nie je to ono šťastie pestovaný démon akýsi? Akési chlípne ústa, oči a uši čo chcú viac a nútia človeka neposedieť, stále pobehovať sem i tam okolo prítomnosti? Chcem a chcem a chcem ešte. A tak som si umanul, že chcem šťastie, všetko šťastie, viac než unesiem, aby mi tie oči oslepilo, zapchalo tie ústa a uši. Možno preto sa mi zdá, že by som mal byť stále šťastný. Otrok chtíča ešte aj pocitu šťastia v živote musí dosahovať viac, než ku šťastiu vôbec treba. 

Cítim sa akoby nič nemalo potenciál naplniť ma dostatočne, nič nepotrebujem, nič ma nevábi. Áno. Môj démon šťastia sa svetu neodovzdáva, on sa ním kŕmi. Stačí ho nechať o hlade.