Na zajtrajšok nemyslím - 13. Kapitola - Celkom príjemná nuda

1.    Kapitola – Celkom príjemná nuda

 Ako sa dalo čakať, Shane nestrávil noc sám. Celý čas mu robila spoločnosť Lara, ale neskoro ráno od neho odišla a on nemal čo robiť celý deň. Nudil sa. Chvíľu sedel v izbe, chytil do ruky akúsi knihu, čo mala poskytnúť hosťovi trochu zábavy, ale na Shana tak nezapôsobila. Komu by sa chcelo čítať o svete, ktorý sa tak diametrálne zmenil? Problémy postáv sa mu zdali malicherné, ich rozhovory príliš kvetnaté, prostredie plné jazdiacich áut, funkčných elektrických prístrojov nereálne, ani na komunikáciu hrdinov cez počítač či telefón si z vlastného života spomínal len matne. Chcelo by to knihu z iného storočia, ktorá by sa skôr podobala súčasnosti, chvíľku sa medzi knihami hrabal, ale takú nenašiel. Zato na svoje prekvapenie našiel zachovalú bibliu, ktorá ho rovnako ako väčšinu hostí nezaujala. Celkom mu to k tomu miestu, kde sa kniha kníh nachádzala, nesedelo. Napriek tomu ho jeden citát zaujal: Lepšie je utiekať sa k Pánovi, ako sa spoliehať na človeka. Aj keď s prvou časťou výroku sa nevedel stotožniť, s tou druhou musel súhlasiť. V jeho živote naozaj nebolo veľa ľudí, na ktorých sa by sa mohol spoľahnúť. A s tým jediným, ktorý pri ňom roky stál, si prestával rozumieť. A keďže mu to bolo ľúto, nahlas zahrešil.

Rozladene, že si nejaká blbá kniha dovolila pripomenúť mu jeho realitu, ju zavrel a rozhodol sa izbu opustiť. Sám v nej naozaj nemal čo robiť. Tak sa obliekol a zišiel dole, kde sa najskôr v jedálni výdatne naobedoval vediac, že najbližšie týždne sa k takým jedlám nedostane. Neskôr si v salóne zahral šach, popritom sa s hotelovými hosťami rozprával. Zaujímal sa odkiaľ sú, na dôvody cesty, o ich životy. Ľudia a ich reálne osudy ho bavili viac ako fiktívne postavy z kníh a častokrát ich rozprávanie bolo veľmi poučné. Všeličo sa pritom dozvedel, potom informácie o prípadnom nebezpečenstve predával menej zhovorčivému Harrymu. Shane to mal rád, keďže tiež veľa cestoval, mapa jeho sveta sa počúvaním príbehov iných rozširovala a stávala podrobnejšia. Bavilo ho to.

Celkovo to bol fajn deň, plný oddychu. Prišiel mu vhod a dokonale si ho užíval. Neprítomnosť Harryho mu neprekážala, predpokladal, že išiel za Benom. Občas si spomenul na dievča z večera a očami ju hľadal, ale nemal to šťastie. Neobsluhovala a ani ju nestretol na chodbách. Potom si spomenul, aký pokyn dostala po incidente s rozbitými pohármi. Ale nestála mu za to, aby sa v lejaku kvôli nej presunul do niekoľko sto metrov vzdialenej stajne, a teda zmoknúť. Až tak veľmi ju netúžil vidieť. A možno sa ukáže sama večer. Ani nevedel, prečo ju vyzerá, asi to bola len zvedavosť, aj to len slabá, ktorá mu vnukla tú myšlienku znova ju uvidieť. Možno len chcel vedieť, či je v poriadku.

Shane v príjemnej záhaľke zotrval až do večere, kedy sa Harry konečne vrátil, avšak bol vo veľmi zvláštnej nálade. Pri jedle bol zamyslený, na Shanove vtipy vôbec nereagoval, väčšinou sa pozeral do taniera, občas hodil po synovcovi pohľad, akoby urobil niečo zlé. Príjemný pocit z nič nerobenia, ktorý mal takmer celý deň, sa zo Shana rýchlo vytratil. Ani náhodou netušil, čo sa strýkovi u priateľa stalo, ale bol presvedčený, že niečo v tom určite muselo byť.

Na rovinu sa na to uja opýtal: „Ak sa má Ben a jeho rodina dobre, tak čo sa ti, preboha, stalo? Nevyzeráš,, že by si mal po ich návšteve extra dobrú náladu.“

Harry na toto podpichnutie nereagoval najlepšie: „Práve ty sa pýtaj! Tvojimi náladami a výmyslami mi neustále strpčuješ život.“

„Čo som takého povedal? Však len chcem vedieť, či sa u Bena naozaj nič nestalo. Tak prepáč, že sa zaujímam.“

„Ty sa zaujímaš iba o seba!“

Shane sa musel dvakrát nadýchnuť, vydýchnuť, kým si dovolil niečo odpovedať. Nemal úplnú pravdu, mal záujem o ľudí, ktorí im boli blízki. Akurát to len často neukazoval. Vychovával ho chlap, tak čo sa ten istý chlap čuduje, že je uzavretý?

Nechcel si kaziť fajn deň hádkou, preto sa rozhodol radšej sľúbiť: „Tak, ako ti zlepším náladu? Nemusím dnes ísť do salóna, ak chceš. Aj tak by mi asi po včerajšku nešla karta.“

Harry sa úprimne potešil: „Konečne dobrý nápad! Aspoň ráno budeme môcť vyraziť na svitaní. Už neprší.“

„A môžem ísť skontrolovať kone a povedať do stajne, aby ich na ráno nachystali.“

„Fú, aký si dnes šľachetný, normálne ťa nespoznávam!“ povedal opäť sarkastickým tónom Harry, „ak by si bol taký zlatý, skontroloval by si, či tomu jazdeckému urobili hrivu a chvost? Povedal som tam nejakej babe, aby mu spravila vrkôčiky.“

Shane len oči prevrátil, jednak sa mu nepáčil tón, s akým sa s ním Harry rozprával a jednak z duše nenávidel akékoľvek ozdoby podobného charakteru na koňoch. V jeho očiach bol kôň hrdé nádherné majestátne zviera aj bez týchto ľudských hlúpostí.

„Dobre. Ak by to nebolo v poriadku, dám ti vedieť. A daj ma zobudiť aspoň pol hodinu pred odchodom, nech neodídem s prázdnym žalúdkom ako minule.“

Teraz prevrátil oči zase ujo a hodil zlostne vidličku do taniera až zazvonila na celú miestnosť, a tým zaujala niekoľko hostí, lebo si spomenul, ako musel naposledy ťahať z postele synovca, ktorý bol napriek novému dňu ešte poriadne pod parou a vysvetľovať jeho milenke v podobnom stave, že on za jej služby platiť veru nebude.

„Zmizni mi radšej z očí a snaž sa byť ráno použiteľný,“ drsne zakončil.

Shane vstal od nie celkom dojedeného taniera, pretože ho prešla chuť. Celý príjemný deň razom bol zabudnutý a ponorka, čo vládla medzi mužmi, znovu ovládla ich životy.

Nahnevaný, že ujo zase neocenil jeho ústretovosť, a smutný, že sa už vôbec nevedia poriadne rozprávať, vošiel do slabo osvetlenej stajne. Svietili v nej len dve olejové lampy, ktoré jednoznačne ukazovali, kde sa pracovníci práve nachádzajú. S ohňom v priestoroch plných dreva, sena a slamy bolo treba narábať opatrne, aby sa z neho nestal zlý pán. Požiare v časoch, keď ich hasili ľudia len svojpomocne, zvyčajne dokonali dielo, ktoré začali.

Shane na sekundu zastal vo dverách, kým si jeho oči zvykli na svetelné podmienky, a zároveň vdýchol vôňu koní, sena, ovsa do svojich nozdier. Nikdy nerozumel, ako môže niekomu kôň smrdieť. Tešil sa na cudzie, rovnako ako na vlastné. Prechádzal popri boxoch, pri každom sa pristavil, hladil ich pohľadom, ale aj rukou, ak boli bližšie a mali o prejav jeho sympatií záujem. Po chvíli zabudol na pocity, s ktorými na toto miesto prišiel.

Potom si povedal, že ide skontrolovať Kinga, ktorému sa Harry ani nechcel naučiť meno. Bral ho iba ako tovar. Od oddychujúceho a zároveň strážiaceho pomocníka si požičal lampáš a podišiel ku žrebcovi. Aby sa ho nezľakol, zakvačil osvetlenie na vzdialenejší trám. King ho spoznal, spokojne zaerdžal a dovolil mu vojsť dovnútra. Shane ho pohladil, ruka ostala čistá a bez chlpov, teda o jeho kožuch bolo dobre postarané. Hriva bola upravená tak, ako prikázal Harry, aj chvost vyzeral dobre. Skontroloval i kopytá a spokojne skonštatoval, že o koňa bolo naozaj dobre postarané.

Shanovi prišlo ľúto, že ho budú musieť čoskoro odovzdať. Keby bolo na ňom, tak by si ho nechal. Veľmi sa mu páčil, dobre na neho reagoval, bol poslušný. Sympatie asi boli obojstranné. Ale biznis je biznis a Shane vedel, že by mu ho Harry nikdy nedovolil nechať. Vyjadril sa, že jeho cena je premrštená. Podľa Harryho nebola. Taký inteligentný kôň mal pre neho vyššiu cenu.

Shane sa žrebcovi pošepky prihovoril, pohladil ho a oprel čelo o jeho hlavu, v tej polohe chvíľu zostali a užívali si obaja svoju prítomnosť. Shane cítil, ako mu bije tepna žrebca pod rukou a prúdi teplo z jeho kože. Voňal krásne.

Z objatia ho prekvapila hra tieňov, ktoré sa roztancovali a pritom slabli.

„Hej, tu som! Ešte to neodnášajte!“ zakričal, keď za sebou zavrel vráta od boxu, pritom si všimol ženskú postavu, ktorá prekvapene zastala pár metrov od neho. Musela ho v boxe prehliadnuť. Lampáš, ktorý si vypýtal od pomocníka, visel voľne pri nohe a spôsobil, že si Shane vôbec nebol istý, ako vyzerá tvár tej, ktorá ho držala. Bola zahalená v neposednom šere.

Mladému to nedalo, chcel vedieť, či je to dievča z včerajšieho večera, preto vykročil smerom za svetlom a zároveň hovoril: „Neviem, kto ho robil, ale musím povedať, že odviedol vynikajúcu prácu. King by mohol ísť rovno na aukciu.“

„Ďakujem,“ povedal nežný ženský hlas.

„Keby ste boli taká dobrá, mohli by ste mu prihodiť na noc ešte trochu ovsa?“ opýtal sa už takmer pri žene, práve v momente, keď vedel prečítať jej tvár. Bola to ona. Vyzerala poriadne unavene.

Tá sklopila oči, vrátila mu lampáš, povedala: „Samozrejme.“ A rýchlym krokom odišla dozadu k vysokej vani, ktorú používali ako nádobu na ovos. Nabrala za vedro pichľavých zŕn a pomalším krokom sa vrátila k Shanovi. Cestou si vedro prehodila z previazanej ruky do zdravej. Tentoraz mala kapucňu na hlave, akoby sa chcela pred niečím chrániť.

„Dajte mi to,“ podal Shane, a keď vedro nechcela pustiť, vytrhol jej vedro z ruky, až niekoľko zŕn spadlo na dlážku a zašušťalo. Zároveň jej vnútil lampáš do ruky.

Vysvetlil slovami: „Sám mu to dám, nech vie, že je to odo mňa.“

V tej chvíli si dievčina uvedomila, že prekvapivé galantné gesto bolo niečo úplne iné. Shanovi nešlo o to, aby jej pomohol, ale aby si naklonil koňa. Z nejakého dôvodu sa jej to dotklo.

Až keď vysypal obsah vedra nádoby na to určenej v boxe, si uvedomil, že hoci chcel byť slušný a pomôcť jej, zámienka asi vyznela zle. Chcel to napraviť rozhovorom.

„Vidíte, ešte bol hladný,“ povedal, aby prerušil nepríjemné ticho medzi ním a kráskou, ktorá mu pritom s nadvihnutou rukou svietila do boxu. Znova uvidel jej tvár, tentoraz lepšie a zo strany, kde nemala tetovanie. V tej chvíli mu pripomenula niekoho, akurát si nevedel vybaviť koho. Videl ju už niekde?

Shane pohrabal vo vrecku, chcel vnútil dievčaťu mincu. Žrádlo bolo v cene ustajnenia, aj základná hygiena koní, ale pri dobre odvedenej práci, často dostávali koniari nejakú drobnosť navyše. No ona podávaný peniaz zobrať nechcela.

„To netreba.“

On však ku nej podišiel, chytil ju za ruku, na ktorej nemala roztrhaný a po celom dni v stajni špinavý kus látky, otvoril jej dlaň a vložil jej peniaz priamo doprostred. Vidiac, že na tom hosť trvá, a túžiac po tom, aby čím skôr zo stajne zmizol, odmenu prijala.

„Ďakujem,“ takmer zašepkala. Slzy sa jej hrnuli do očí. Jej ženská pýcha bola poriadne zranená.

Shan si to nevšimol. Prekážalo mu, že sa vyjadruje tak stroho. Chcel znova počuť jej pekný hlas.

„Potrebovali by sme ráno tamtie dva kone,“ ukázal na dvojicu ťažných, „zapriahnuť do voza približne na piatu ráno. Bude to možné?“

Pozeral skúmavo do tváre dievčaťu, ktoré neustále odvracalo zrak. Lampáš už bol zase pri jej nohách, takže veľa toho nevidel, ale aj tak ho zaujali krásne vykrojené pery, drobná brada, výrazné lícne kosti, ktoré naznačovali podvýživu. V nedávnej dobe musela trpieť hladom.

„Samozrejme, poviem pomocníkovi,“ ochotne povedala až tri slová a ešte ochotnejšie sa od neho vzdialila. Takmer musel za ňou utekať až ku dverám, kde driemal v polosede koniar. Tam mu tlmočila žiadosť hosťa a rýchlo zmizla naspäť v stajni. Okolo Shana takmer prebehla.

Shane ju nasledoval prekvapeným pohľadom a povedal si, že je naozaj nejaká čudná.

XXX

            V prítmí stajne si Dajra sadla na kopu sena a zložila hlavu do dlaní. Povedala si, že bodaj by ich, vlastne len Shana, nebola stretla. Choval sa hrozne, povýšenecky, drzo. Všetko, čo povedal, urobil, sa jej nepáčilo. Sama nechápala, prečo sa rozplakala. Sny, predstavy, akási nádej, že niekde existujú dokonalí muži sa v posledných hodinách rozplynuli. Potom pripustila, že samozrejme, že nie sú, tak ako nie sú ani ideálne ženy. Ale aj tak niekto má chýb viac ako iný. A na Shanovi ich videla dosť.

´Prestaň, hlupaňa! Čo si čakala? Nerev, nestojí ti za to,´ vynadala si. Utrela slzy a dorobila svoju robotu tak rýchlo, ako sa dalo. Nanešťastie cestou do podkrovnej izby stretla Rocca, ktorý mal neskrývanú radosť z jej viditeľnej únavy, a s úsmevom jej zvestoval, že má rannú službu. Myslel si, že ako jej tým ublíži. Darja sa však potešila, pretože hoci sa aj v stajni snažila, celý deň bola v strachu, aby ju niektorý z koní nekopol. Oni jej neistotu určite cítili, pri nej nervózne odfrkovali. Akurát len ten veľký tmavohnedý jazdecký trpezlivo znášal jej nie celkom odbornú opateru.

Zapáchajúce nočníky boli podstatne mierumilovnejšie.

Keď vošla do izby, teda Eva sedela na posteli a fajčila svoju večernú cigaru.

„Prežila si,“ skonštatovala zachrípnutým hlasom.

„Našťastie,“ potvrdila Dajra. „Ale som viac unavená, ako keby som tu behala celý deň.“

„Dnes sa o tom hovorilo, ako veľmi si nahnevala Rocca. Málokedy dá žene mužskú robotu.“

„Nech si hovoria,“ odvrhla Darja. Nechal ju tam a to bolo pre ňu podstatné. Navyše vedela, že ďalší deň zase niekto iný pritiahne pozornosť osadenstva hotela a na jej neférovú aféru sa zabudne.

„Ja som sa ťa zastala. Neverím, že si to urobila nachváľ.“

„Ďakujem. Toto som dnes dostala, budeš mať na cigary,“ podala jej Shanovu mincu. Teta Eva bola milo prekvapená. Darja zase rada, že sa jej zbavila. Nechcela od neho nič. Podvedome sa dotkla koženého remienka, čo mala na krku, a uvažovala, či aj toho by sa nemala zbaviť. Možno áno, ale nie dnes. Príliš dlho ju sprevádzal životom, aby ho bola schopná zahodiť. Na to už síl nemala. Prežil s ňou roky, stal sa jej súčasťou, spomienkou na to, že existujú aj dobrí ľudia. Ak by sa jej zbavila, tak by už ľuďom vôbec neverila, a to si nebola celkom istá, či je pravda. Stále chcela veriť, že v každom je kus dobra. Aj v tejto starej žene, nech už je aká je, nech si už v živote prežila to, čo musela. Zastala sa jej, hoci ju poriadne nepozná.

S povzdychom už prezlečená Darja natiahla starý budík na pol piatu. Stále ju ešte boleli oči od plaču, samé sa jej zatvárali. Nevládala ani rozprávať.

„Dostala som rannú, dobrú noc, teta.“

„Zase? Takže patróna hnev neprešiel? Dievča, dievča, neurobila si dobre, že si zaklopala na tieto dvere. Máš príliš dobré srdce, skôr či neskôr sa ti ho pokúsia zlomiť.“

Darja to už ledva počula. Pred očami mala Shana, ktorý jej dával mincu. Keby len vedel, ako sa snažila o toho koňa postarať! Čistila ho, upravovala najlepšie ako vedela. Však ju aj pochválil a to by jej bolo úplne stačilo. Nie kvôli odmene to robila, ale z vďaky. Urobila by pre nich dvoch snáď všetko, len aby im pomohla.

No spôsob, ako dostala ten peniaz bolel. Už neľutovala svoju zbabelosť. Tak to malo byť. Oni mali svoju cestu, svoj život. Zmenili sa a ona si uvedomila, hoci sama bývala občas osamotený nomád blúdiaci svetom, že by nechcela žiť ich kočovným životom.