Na zajtrajšok nemyslím -23. Kapitola Kamarátka osa-

Zima bola krutejšia, ako tá predchádzajúca. Síce o niečo menej častokrát snežilo, zato výdatnejšie, dva-tri metre snehu v závejoch ešte začiatkom apríla nebola žiadna rarita ani v nížinách. Avšak dní, kedy stupnica teplomera klesla pod mínus štyri stupne Faradaya pri slnečnom počasí, bolo podstatne viac. Čo sa farby snehu týka, aj tu nastala viditeľná zmena. Akoby z niektorých mrakov snežil podstatne čistejší ako po iné roky, takže keď človek do neho zaboril lopatu a vybral kryhu, tak sa dali jednotlivé vrstvy farebne rozlíšiť. Zdalo sa, že sa nebu konečne začínajú míňať sadze. Možno to bola náhoda, ale mohlo to byť aj znamenie, že sa čistí obloha a čisté, bezoblačné nebo v zime, mohlo predznamenať slnečnejšiu oblohu aj po ostatné mesiace v roku, a teda aj lepšiu úrodu.

Jar však sklamala. Prišla neskôr ako rok predtým. Priniesla so sebou aj zopár pekných dní, no potom znova prišlo obdobie vytrvalých dažďov, kedy sa nedá vyjsť pred dom, nieto ešte do poľa. Farmári sa vtedy len modlili, aby na roliach všetko, čo predtým stihli zasadiť, vysiať, nezhnilo. Nie všade boli ich modlitby vyslyšané.

Leto bolo najkrajšie za posledných desať, možno aj pätnásť rokov. Obdobie troch dní bez dažďa zažili ľudia dokonca viackrát. To, že potom týždeň, dva pršalo každý deň, z toho leta nepokazilo dojem, pretože tie dažde neboli celodenné. Skôr také príjemné, ktoré poobede, či na večer zaliali to, čo mali. Žiadne veľké škody nerobili. Bola to výrazná zmena k lepšiemu.

Keď krajinu zalialo jesenné slnko, farmári sa tešili z nadpriemernej úrody. Aj Shane mal radosť z toho, že prvý rok jeho samostatnosti prežil, že si zohnal po ťažkej zime napokon zopár zákaziek a vybavil ich k spokojnosti svojej aj klientov. S tým čo zarobil, však zaobchádzal veľmi zodpovedne vediac, že zima sa blíži.

Samota na potulkách krajinou mu však nevyhovovala. V noci nespával dobre, budieval sa na každý zvuk, a preto býval cez deň unavený. Ale vyhovovalo mu, že si robí všetko po svojom, s nikým sa nemusí o ničom dohadovať. No na rozhovory mal len Kinga. Nič proti nemu, King patril medzi vynikajúcich poslucháčov, ako väčšina inteligentných zvierat, ktoré sa dokážu prispôsobiť ľudskej nálade, ale nehovoril. Shane sa pokúsil najať pomocníka, ale ukázalo sa, že je ešte menej zodpovedný, ako býval on kedysi. Pretože sa na neho nedalo vôbec spoľahnúť, tak sa s ním po druhej ceste rozlúčil.

Na svojich potulkách svetom dúfal, že stretne Harryho, alebo aspoň bude o ňom niečo počuť. Všade sa na neho vypytoval, ale akoby sa po ňom zľahla zem. Po poslednej ceste si urobil zachádzku až do Taile k Benovi, aby zistil, či Harry žije. Až tam konečne získal správy o tom, že je stále na tomto svete a že sa má dobre. Dokonca omnoho lepšie, ako očakával. Bol za neho rád. Uvedomil si, že ich rozlúčenie malo na uja lepší vplyv ako na neho. Doprial mu to, ale zároveň mu z toho bolo smutno. Až po mesiacoch odlúčenia pochopil, čo všetko pre neho strýko robil a ako veľmi sa pre neho obetoval.

Ukázalo sa, že ísť do Taile nebol zlý nápad aj z iného dôvodu. Shane mal šťastie, okrem dobrých správ sa mu tam podarilo získať ďalšieho klienta, ktorý ho poslal s obrovským balíkom zase na sever. Keď to vybavil, chodil po okolitých mestách i osadách, zháňal si zákazky, aj iný typ roboty, ale akosi sa mu nedarilo. Práce na poli končili. Ľudia sa už vo veľkom pripravovali na zimu, zháňali iné veci, napríklad zásoby dreva a jedla.

Shane bol z toho smutný. Zdalo sa, že pre neho definitívne sezóna skončila a v podstate si len hľadal miesto na prezimovanie. Ale nebolo to vôbec také jednoduché, ako si predstavoval. Práve, keď sa presúval z jedného mesta do druhého, natrafil na podozrivú skupinku. Boli traja, jeden bol vodca, druhý robil kočiša zvláštnemu vozu, tretí na všetko dozeral odzadu. Už z diaľky vyzerali dobre ozbrojení. Keď sa skupina priblížila, bolo zrejmé, že sú to otrokári. Vo voze bola obrovská klietka plná ľudí. Shane mal najskôr obavy prechádzať okolo nich, ale inej cesty nebolo. Sám nechcel sa stať ich obeťou. Svoju pušku si položil pred seba na koňa a pomalým krokom sa blížil k nim, pričom sa tváril veľmi neprívetivo. Keď bola skupinka blízko, pozdravil ich dotknutím sa prstom klobúka. Skupinka sa na pokyn vodcu pri ňom zastavila. Na svoje vlastné prekvapenie rýchlo pochopil Shane dôvod. Poznali sa navzájom.

Ako prvý sa privravel Shane: „Pekný úlovok, Greg.“ Takto pochválil Shane obsah klietky, ktorý ho na rozdiel od sprievodu vôbec nezaujal. Tí dnu neboli hrozbou. Vlastne už ani tí mimo nej. Preto si prehodil pušku zase cez plece, popohnal Kinga k prvému jazdcovi a podal mu ruku.

„Ahoooj, dlho som ťa nevidel! Kde sa tu berieš?“ odpovedal jeden z poskokov samého Rocca, s ktorým Shane neraz sedel do rána a hral karty.

„Poznáš to, práca. Tak ako tá tvoja. Nikdy nevieš dopredu, kam ťa zaveje,“ povedal Shane, pričom si začal lepšie všímať Gregove obete, na ktoré sa pozeral z výšky koňa. V najbližšom rohu chrbtom k nemu sedela žena, v lone jej ležalo väčšie dieťa. Druhá žena sedela chrbtom k svojim spoluväzňom a tvárila sa, že spí. Hlavu mala opretú o klietku a svoje kolená. Okrem nich sa tam nachádzali ešte dvaja pomerne mladí muži, siláci, avšak poriadne zbití. Ich tváre hrali všetkými farbami. Obaja sedeli so skrčenými nohami, aby mala ženy s dieťaťom miesto.

„Čo bude s nimi?“ spýtal sa Shane, ktorý sa rozhodol obísť voz s klietkou a poriadne si prezrieť zajatcov.

„To, čo vždy. Možno si nejakého necháme, ale väčšinu predáme.“

Shane práve prechádzal poza klietku, keď mu od chlapca, padol zrak na prvú ženu, ktorá ho pri lepšom skúmaní zaujala, pretože nevyzerala na matku takého veľkého, možno aj desaťročného, dieťaťa. Zablatené dotrhané šaty, zaschnutá čierna krv na nich aj vo vlasoch boli neklamné znaky zápasu. Hlavu mala sklonenú, vlasy jej zakrývali väčšinu tváre, spod nich bolo vidieť len nos, ústa a bradu. Hladila spiaceho chlapca po hlave. Vyzerala žalostne. Zdalo sa, že si prítomnosť zvedavca ani nevšimla. Možno bola tak mimo, že nevedela ani o tom, že zastali. Pohyb ruky, ktorou prechádzala chlapcovi po vlasoch, bol automatický, príliš rovnomerný. Pôsobil nervózne.

Zato dvaja muži prosebne hľadeli na Shana. Jeden sa ho posunkom rúk snažil prosiť o pomoc. No netrúfli si nič povedať, aby ich palicami s kovovými hrotmi, od ktorých mali už zopár bodných zranení na telách, nepotrestali. Svojimi robustnými postavami zamedzovali lepšiemu výhľadu na ženu s dieťaťom.

Druhá, spiaca žena, sedela s hlavou opretou o kolená v zadnej časti klietky. Asi kládla najmenej odporu, lebo jej šaty a koža zostali takmer nepoškodené. Podľa stavu všetkých sa dalo predpokladať, že v klietke neboli prvý deň.

Shane sa vrátil k obchodníkovi s ľuďmi. Aj jeho lanárili k tejto profesii, ale on nemal žalúdok ničiť ľuďom životy, brať im slobodu, aj keď mal na to všetky predpoklady. Bol silný, šikovný, zhovorčivý, poznal rôzne hmaty na zneškodnenie človeka, vedel sa ľahko dostať k ľuďom, získať si ich dôveru a to všetko sa dá v tomto odbore dobre využiť.

No teraz nebol s situácii, kedy by chcel, či mohol týmto ľuďom pomôcť. Voz sprevádzajúci muži boli v poriadnej číselnej presile. Zabíjať kvôli neznámym ľuďom, ktorí boli takí naivní, že sa dali chytiť, sa mu nechcelo. Avšak toho malého chlapca mu bolo ľúto.

„Za to decko veľa nedostaneš,“ skonštatoval.

„Chcel som vlastne jeho mater, ale tá zgegla. Nekúpiš? Dobrú cenu by som ti dal.“

Shane sa zamyslel, určite by mu pomohol, ale išla zima a sám nemal dosť prostriedkov. „Načo by mi bol...,“ odmietol. „Však ho pusti len tak v najbližšom meste, niekto sa ho ujme. Takto ho ešte musíš živiť.“

Hoci si obchodník kamaráta pôvodne doberal, zatváril sa sklamane. Tušil, že o decko, ktoré mu zaberalo miesto v klietke pre výhodnejší úlovok, nebude mať Shane záujem. Ale niekto by ešte mohol mať, deti majú svoju cenu, no po tých starších už je výrazne menší dopyt. „Ja viem, ty by si chcel radšej nejakú babu, ale tieto sú pre Rocca, sklamem ťa. To vieš, o čerstvé mäsko je stále záujem.“

Shane sa mimovoľne pozrel na ženu s dieťaťom, ktorá mala teraz hlavu nepohodlne opretú o klietku, pretože zachytil jej prudký pohyb. V tej chvíli na ňu zaútočila osa, žena sa rukou ohnala, prudko otočila hlavou, na čo zareagovali vlasy a na chvíľu odhalili nezameniteľné tetovanie na spánku. Okamžite vedel, kto to je. Krvi by sa v ňom jeden nedorezal. Zo všetkých síl sa snažil nedať svoje rozrušenie najavo.

„Poznáš ma ako svoje gate,“ zasmial sa nasilu Shane, hoci mu vôbec nebolo do smiechu. „Za tú vzadu by si koľko chcel? Rocco sa vôbec nemusí dozvedieť, že si mi ju predal. Inú si zoženieš.“

Greg povedal premrštenú cenu.

Shane sa tváril, že o nej premýšľa.

„A tá druhá, tá s tým deckom nebude lacnejšia?“

Greg sa k nemu priateľsky nahol a potichu, aby sa do prípadného obchodu jeho spoločníci nezastareli, povedal: „Kdeže, tá nie je na predaj. Takmer rok ju naháňame všade možne. Tá má pre šéfa cenu zlata. Ale pri tej prvej by som ti, akože sa poznáme, mohol zľaviť. Čo keby som ju vymenil za tvojho koňa. Fakt je to krásavec.“

To Shane okamžite zavrhol. Svojho koňa, kvôli ktorému sa rozišiel so strýkom, príliš miloval, aby ho dal tomuto darebákovi. Navyše kvôli cudzej žene.

„Škoda, bratku, nedohodneme sa. King je môj skutočný priateľ a tí sa nepredávajú. Ale nevadí, zostanem bez dámskej spoločnosti. Rád som ťa stretol,“ povedal rovnako potichu Gregovi.

„Aj ja, aj ja. Tak niekedy v hoteli.“

„Určite. Tam vždy rád prídem,“ zaklamal Shane, ktorý od návštevy v zime do Sladkého sna už ani nepáchol. Jednak šetril, žil podstatne skromnejšie a jednak získal k tomuto hotelu odpor.

Podali si ruky, miniatúrna karavána sa pohla a Shane sledoval hrkotavý voz, z ktorého na neho hľadelo viacero očí. Len tie jedni, ktoré ho najviac zaujímali, nie.