Poslanie

Jodi si unavene sadla na pohovku do obývačky. Bolo niečo pred treťou, otec bol ešte v práci. Jej návšteva na policajnej stanici trvala dlhšie, než predpokladala.
„Nie sme si istí, že chceli zabiť vašu sestru. Možno ste to mali byť vy.“ Na lícach sa jej vytvorili dva potôčiky. Zabiť? Preboha, kto by chcel Eve zabiť? Alebo ju?
„Ale nemáme dostatok dôkazov, aby sme mohli začať riadne vyšetrovanie. No, mali by ste si dávať pozor.“ Tak zneli Navarove slová. Dávať si pozor? Ale koho má podozrievať?
Rozbolela ju hlava. Bolo to na jeden deň príliš veľa informácií. Z kuchyne si vzala tabletku a zapila ju pohárom vody.
„Ahoj, kde je mama?“ Zjavil sa medzi dverami jej otec.
„Neviem. Len pred chvíľou som prišla“ Očividne ho to prekvapilo.
„Kde si bola?“
„Na polícii. A vraj chcú hovoriť aj s tebou a mamou.“ Nadvihol obočie a zamračil sa na ňu.
„Čo chceli?“ Jodi mykla plecom.
„Iba sa pýtali na ten deň.“ Ani nevedela prečo mu nepovedala o ich podozreniach. Ale aj tak sa to od nich dozvie, takže to bolo prakticky jedno.

Nechala na seba dopadať prúd horúcej vody, zatvorila oči a namydlila si vlasy a telo. Potom zo seba spláchla šampón a mydlo. Ešte chvíľu zostala stáť pod sprchou, keď sa zrazu záves na sprche zavlnil a hneď na to začula tiché buchnutie. Akoby niekto narazil do skrinky. Zastavila vodu a odhrnula záves. Poobzerala sa po kúpeľni a pohľad jej padol na uteráky na zemi. V hlave jej zaznelo ´akoby niekto narazil do skrinky s uterákmi´.
Rýchlo vyšla zo sprchy, uteráky dala na miesto a jeden z nich si ovinula okolo seba. Pootvorila dvere do svojej izby a nakukla dnu.
„Je tu niekto?“ Nič. Ticho. Otvorila dvere dokorán a vstúpila dnu. Jej izba bola prázdna. Prešla cez miestnosť, pozrela na chodbu, ale ani tam nikto nebol.
„Začína mi šibať.“ Podráždene si zamrmlala a energicky si začala uterákom sušiť vlasy. Obliekla sa a v hlave jej znela jediná otázka. Je možné, že Evelin niekto zabil?

Len čo Jodi vstúpila v pondelok ráno na pôdu školy, vedela, že už nič nebude ako pred tým. Všetkých 1500 študentov sa rozdelilo do troch skupín: tí, čo jej až prehnane pateticky prejavovali súcit; ľudia, ktorí ju totálne ignorovali; a nakoniec skrytí paraziti, čo čakali na pravú chvíľu, aby zaútočili na oslabnutú korisť. A neskôr si príležitosť našli.
Ľudia sa jej uhýbali na chodbách, nikto jej nepozrel do očí, profesori k nej boli až príliš zhovievaví a jej priatelia sa snažili neustálym rozprávaním vtipných príbehov predísť tomu dlho očakávanému trápnemu tichu, pri ktorom sa vyžadovalo, aby povedali niečo empatické.
Ale Jodi od nich nič nečakala. Nechcela, aby o tom hovorili a tento ich postoj, jej celkom vyhovoval. Ak si odmyslela nekonečné súcitné pohľady, išlo to celkom dobre a nestalo sa nič mimoriadne...až do poslednej hodiny. Asi desať minút po začiatku biológie, jej prišla sms-ka. Od Keitha. Stálo v nej, že ju čaká pred školou pri jej aute. Má ísť za ním.
S hraným plačom sa ospravedlnila profesorke, že jej nie je dobre a tá ju okamžite poslala domov. Hm...všetko zlé je na niečo dobré. Síce v jej prípade trochu morbídne, ale až desivo reálne.
Keitha našla stáť opretého o jej auto, s nervóznym výrazom na tvári.
„Ahoj.“ Pozdravila ho, len čo sa odlepil od kapoty auta.
„Zavolali ma na políciu. Vypytovali sa ma na Eve. Aký sme mali vzťah, čo som robil v ten večer, keď do vás nabúrali.“ Vôbec nevyzeral byť vo svojej koži a Jodi sa mu ani nečudovala...ak mu povedali to čo jej.
„Aj ja som tam bola.“
„Povedali mi, že to možno nebola nehoda. Že ju možno niekto zabil.“ Ako mohla teraz zistiť, s tým faktom sa ešte stále ťažko vyrovnávala.
„Viem. Mne povedali to isté.“
„Ale veď to je absurdné....nemožné. Bola to nehoda, určite! Kto by ju chcel zabiť?!“ Keith sa na ňu spýtavo zahľadel. „Čo si o tom myslíš ty? Bola si tam!“
„Ja neviem Keith, naozaj. Zdá sa to byť nemožné, ale zrejme nie až tak. Ja som nevidela vôbec nič, ani neviem aké auto to bolo. Čo znamená, že to mohol byť prakticky ktokoľvek...“
Keith odchádzal ešte zmätenejší, ako bol pred tým, ale Jodi na tom nebola o nič lepšie. Pomaly jej začalo dochádzať, že to nemusí byť také nepravdepodobné. Ale myšlienka na to, že to mohla byť vražda, ju ubíjala viac, než si dokázala pripustiť. Pred týmto ju nikto nevaroval. To, že Eve zomrie, vedela už pár dní pred tým, než sa to stalo. Doktori jej nedávali takmer žiadnu šancu na prežitie...čakali to. Lenže na toto nebola pripravená. Niektorí ľudia vycítia, kedy sa stane niečo zlé, kedy nastane zmena...ona nie. Vždy sa k nej prikradne zozadu a silno ju udrie do hlavy. Ale to už je neskoro.

Jodi si stále v hlave preberala dôkazy o tom, že Evina smrť nebola náhoda. A čím dlhšie nad tým premýšľala, tým viac tomu začínala veriť. A tým viac túžila zistiť kto ju zabil a dostať toho bastarda do chládku.
Vyšetrovanie stále prebiehalo, no život sa pomaly začínal dostávať do zabehaných koľají. Jodi prekvapovalo, ako rýchlo sa jej otec dal znova dohromady, akoby na to bol celkom zabudol. A po mesiaci strávenom v zatemnenej spálni sa aj jej mama začala správať aspoň trochu normálne. Aj keď si bola Jodi istá, že už nikdy nebude taká ako pred tým. Jeden mesiac po Evelininej smrti počas ktorého sa jej rodičia zotavovali z bolesti nad stratou dcéry, ale počas ktorého sa Jodi stávali stále čudnejšie veci. Hlasy, zvuky, tiene a premiestené veci... Išla sa z toho zblázniť. Už nevedela, či je naozaj blázon alebo je to iba dočasná reakcia na sestrinu smrť.
„Zlatko...zlatko!“ Och, je nepríjemné, ak na večeri s otcovým spoločníkom úplne vypnete a potom sa vás niekto niečo pýta.
„Áno, mami?“ Nasadila falošný úsmev a snažila sa netváriť príliš zmätene. Ani nedokázala popísať, aká bola prekvapená, keď otec oznámil, že budú mať hostí. Podľa jej mienky mama nebola ešte pripravená na nejakú zmysluplnú spoločenskú konverzáciu. Otec ju však vyviedol z omylu a ako sa zdalo, mama sa prekonávala.
„Alyson sa ťa pýtala, čo je nové v škole.“ Vyslala oslnivá úsmev smerom k manželke otcovho spoločníka.
„Och...nič zaujímavé, všetko po starom pani Feltonová.“
„Jodi, koľkokrát som ti hovorila, že nie som žiadna pani Feltonová ale Alyson.“
„Tak dobre...Alyson.“ Zase jeden strojený úsmev. Všetko sa zdalo byť v poriadku, ale z ničoho nič, sa Jodi obtrel niekto o rameno. Po tele jej naskočili zimomriavky. Prudko sa otočila a zmeravene civela do prázdna.
„Jodi, stalo sa niečo?“ Otec na ňu hľadel, mama ju prepaľovala pohľadom a Feltonovci si vymenili neisté pohľady. Možno tiež pochybovali o tom, že by tu mali v tejto chvíli byť.
„Nie, oci. Ja len...“, snažila sa vymyslieť nejakú dôveryhodnú lož, „zdalo sa mi, že počujem zvoniť telefón.“ Ospravedlňujúco sa usmiala, ale vo vnútri sa celá triasla. Už zase! Nikdy to neskončí? Čo sa to deje? Prečo cíti dotyky na svojom tele, prečo počuje hlasy a zvuky?!

Keď návšteva odišla, Jodi sa utiahla do svojej izby a unavene si ľahla na posteľ. Nezaujato civela na biely strop, keď sa ozvalo zaklopanie a následne na to vošiel jej otec.
„Jodi, si v poriadku?“ Posadila sa na posteli a strojene sa zamračila. Vedela presne na čo naráža, ale nechcela to dať najavo.
„Čo tým myslíš?“ Jej otec sa oprel o dvere a skúmavo si ju prezeral.
„Vieš, v poslednej dobe sa správaš čudne. Stále sa pýtaš, či sme neboli v tvojej izbe, či sme ti nepremiestnili veci. Nezdá sa mi to byť normálne.“ Veď jej tiež nie! Ale čo má povedať? Vieš, oci, niekedy počujem také čudné hlasy, ale nerob si starosti...to prejde. Jasné! Hneď by skončila v nejakej psychiatrickej liečebni.
„V poslednom čase stále strácam veci. Dokonca som nevedela nájsť ani knihu z matiky...“ Dodala nevinný úsmev a otec jej to zožral aj s navijakom. Iba pokrčil plecami, otočil sa a Jodi za ním s úľavou zatvorila dvere. Potom sa o ne čelom oprela sa nahlas si vzdychla. Nabudúce bude radšej ticho a o záhadných zmiznutiach jej vecí ani nepípne. Otočila sa späť s úmyslom vrátiť sa k civeniu do stropu a keď uvidela, že jej posteľ je obsadená, tlmene vykríkla.