Domov - časť 1

Zobudili ma posledné lúče poštekliac ma na tvári. Cesta mala trvať ešte asi hodinu, vraveli hodiny.

Okrem toho, že ma opustila všetka pojašenosť a to prázdno vyvážila štipka sarkazmu, deprimujúci bol aj pohľad na kvietky v mojich rukách. Sú to jediné kvety, ktoré nimi za posledné mesiace prešli a nepatrili na mamin hrob. Žiaľ, kytica žiarivých krások od priateľov, ktorých som musela opustiť spolu so svetom, ku ktorému som patrila ako patrí soľnička ku koreničke, neprežili diaľku, ktorú som s nimi túžila prekonať. Darmo som ich pohľadom kriesila. Kým ja som spala, ony usnuli naveky.

Superrýchly vlak sa hnal v melódii omamného ohraničenia vlastnej, už aj z letu otupenej mysle. Jediné, čomu sa moje oko okrem sledovania oblohy venovalo, bol strápňujúci pohľad na otca. Malý, sotva šesťročný chlapec sa na ňom zabával. S hlavou ovisnutou dozadu s dokorán otvorenými ústami podriemkaval. Okrem toho existoval ešte druhý dôvod, aby sa na ňom chlapec uchechtával, a ukazoval tak štrbavý úsmev. Bol tak trochu atrakciou, koniec koncov podobne ako ja. Môj otec je Kanaďan, nie Japonec.

Znovu som odvrátila tvár smerom von. Šedý baldachýn sám popri kmitajúcom sa okolitom svete stál a ľutoval, čo pod sebou videl. Kvapkou po kvapke bubnoval na okienko kvapôčkami dažďu.

Vo zvyčajnom rozpoložení by som k nemu nebola taká krutá, ale čosi vo mne sa prieči už len vzduchu, ktorý som bola prinútená dýchať. A čo je vôbec v tomto špinavom, krutom svete férové?

Často som zvykla cestovať vlakom, kedysi. No podobné nástupište som jakživ nezažila! Národu sa tu hmýrilo viac, než sa u nás v mestečku práve teraz pravdepodobne ukladá na spánok.

Japonci, Japonky aj malé japonské deti všade okolo mňa na preplnenom nástupišti a ja som chytala migrénu. Odrezali mi výhľad čo i len na krok predo mnou, nedajbože, aby ma otec nedržal pevne za predlaktie a neťahal za sebou. Ak by sme sa mali hľadať, a to by sme mohli byť od seba hádam len dva metre, je skoro isté, že by sme okolo seba blúdili a nenašli sa.

Šťastná, že sme nasadli do taxíku, som získala skoro meter kubický pre seba a moju batožinu.

Postupom času, v tomto prípade mi to došlo veľmi rýchlo, (na rýchlosť táto krajina asi vymyslela patent), som pochopila, že si na nedostatok priestoru privyknem, či sa mi to páči alebo nie. Veci sa tu scvrkujú do mini rozmerov a ešte väčšmi vo mne umocňujú pocit kobyly. Aby som to vysvetlila, vezmite si, že som od taxikára bola vyššia o dobrú pol hlavy, môj otec dokonca o dve (a práve tomuto faktu pripisujem aj preukázanú davovú orientáciu).

Keď kufre pristáli vedľa mňa na chodníku, akosi som stále podvedome nedokázala uveriť, že to, pred čím stojíme nie je náhodne stojaca pripitá búdka – oceňovala som svoju vnímavosť, že som si vôbec uvedomila, že tá malá zamurovaná škára medzi dvoma samostatnými škatuľovými budovami má dvere! Akosi som avšak nevenovala pozornosť niečomu tak zanedbateľnému a cudziemu, až do momentu, kým nevysvitlo, že je to vraj funkčný obytný dom vyhovujúci nákladom, ktoré doň vkladáme a požiadavkám, ktoré vyžadujeme. Ešte nikdy som si nepredstavila nič podobné. Zhrozila som sa. Až neskôr som sa dozvedela, že nájom je tu závratne vysoký.

Otec znovu ohuroval svojou japončinou a ja som nedokázala posúdiť, či mu je naozaj reálne rozumieť, alebo sa ten druhý muž tvári zhovievavo len z úcty a súcitu. Je pravda, že to bola práve Krajina vychádzajúceho slnka, kde sa naši zoznámili, ale či už vtedy vedel japonsky, alebo len neskôr niečo pochytil od mamy, to bola pre mňa záhada, po ktorej odhalení moje srdce v tom momente priam neskákalo. Ja som sa popri tom radšej po očku rozhliadala ulicou a v hlave som spisovala zoznam vecí, ktoré nenávidím. Zvaliť sa tak už do postele a prespať celý ten rok!

Z búdky – seriózne, nazývajme tento luxus tak – vyšla prenajímateľka, a kým sa otec pre zmenu dohováral s ňou, ja som sa trápne usmiala a venovala sa svojím piatim kufrom. Musela som ich jeden po druhom otáčať užšou stranou do dverí, aby som ich dokázala doteperiť dnu.

Zadýchaná som dvihla hlavu od podlahy, aby som sa prizrela na tú krásu, čo ma mala ohúriť.

„Náš nový domov. Tak, čo na to hovoríš?“ spýtal sa ma otec a ja som si na oplátku kládla otázku, či sa pýta naozaj, alebo si zo mňa len uťahuje.

„No... Viem, prečo sú všade namontované zasúvacie dvere.“ Z jasného dôvodu, akýkoľvek iný druh by sa nemal kam otvárať.

Ak sa jedna časť môjho ja nazdávala, že prvý pohľad na búdku mohol zavádzať, určite dá druhá časť nečakala, že to tak naozaj bude. Je pravda, že je môj otec pomerne vysoký, ale zatiaľ som nevidela, aby sa musel pri prechode z jednej miestnosti do druhej zohýbať. Zas až taký vysoký nie je. Teda nebol. Tu som nadpriemerne vysoká aj ja so svojimi stošesťdesiatimi štyrmi centimetrami. A to už je čo povedať.

„Toto bude tvoja izba,“ zavolal ma pozrieť sa na do druhej a poslednej miestnosti. Skutočne som bola zvedavá, aké prekvapenie ma čaká tam.

„A kam pôjdu kufre?“ A to bola ďalšia žalostná pravda, pri ktorej len sústrastne pokrčil plecami, a s ktorou sa nedalo nič robiť, len brať čo je a pre vlastné dobro sa snažiť všetky ich tam naozaj natankovať. Mission impossible.

Moja izba sa nakoniec predsa až po strop zaplnila kuframi, naskladala som ich na seba tak, aby som si nechala voľný priestor k dverám a malému, zatiaľ zatiahnutému okienku. Čosi mi vŕtalo v hlave, niečo chýbalo a môj mozog bol tak šokovaný z doterajšieho, že sa rozhodol, že ma nateraz nebude zaťažovať ďalšími detailmi.

Zhlboka som sa nadýchla. Dám tu tomu pár dní, utešovala som sa. Len pár dní, veď v konečnom dôsledku, mama bola Japonka.

Veľkolepým gestom som odtiahla záves, aby som sa pozrela na posledné lúče slnka, než zapadne, keď sa mi z opačnej strany naskytol pohľad do obývačky našej susedky. Odtrhla oči od televíznej obrazovky, ktoré na nej dosiaľ bez prestania spočívali, hoci do seba paličkami súkala akési rezance.

Opätovala som jej úsmev a nazad zatiahla. Kypelo vo mne všeličo, ale radosť to určite nebola.

Stále som zhlboka dýchala, keď som sa prehrabovala vo svojej taške pátrajúc po prázdnom liste papiera a pere. Chcem posteľ – áno, tá mi tu nesedela, žiadna totiž nie je po ruke, nadýchaný vankúš, svojich priateľov, najlepšiu kamošku z detstva Lili, aby som sa jej mohla posťažovať, a keby to bolo možné, tak aj pohľad z okna. Výhľad na predhorie, ktoré mi prišlo bežné, no zrazu sa mi za ním cnie. A svoju mamu, tú však už nedostanem.

Pri pomyslení na to, že donedávna som všetko z toho mala, mi zostalo ešte viac na nič. Mama mi chýbala, chýba a bude chýbať.  Chcela a naozaj som sa snažila, prijať správu o tom, že bolo jej želaním, aby som navštívila jej rodnú krajinu, prijať s akýmsi pocitom, že tu nájdem veľa vecí, čo mi môj smútok pomôžu prekonať. V istom momente ma dokonca príjemne rozrušila predstava, koľko sa toho o mame budem môcť ešte dozvedieť pomocou vecí, miest, či ľudí, čo mala rada, ale zatiaľ to skôr nevychádzalo ako vychádzalo. Začínalo mi byť nad slnko jasnejšie, budem osamelejšia viac než inokedy.

Jediné, na čo som sa zmohla, bolo roztrasenou rukou načmárať: Japonsko je preľudnené. Stanica až nemožne. Nenávidím to. Lezie mi to na nervy. Ďalší bod som venovala tomu, ako na nich s otcom pri pohľade reagovali domáci. Nenávidím, keď na mňa čumia! Tam som bola jasná aziatka, tu som beloška s trošičku zošikmenými očami. Tak nech sa svet rozhodne! Nemôžem donekonečna začínať od rovnakého začiatku vždy inej úlohe cudzinky. Neviem poriadne  po japonsky. Je to trápne. Narážka na to, ako odo mňa každý automaticky očakáva, že to tak bude. Taxikár, pani domáca,... Kufre sa nevojdú cez dvere! Napísala som ešte niekoľko upozorňujúcich výkričníkov na znázornenie svojich emócií. Trpím tu klaustrofóbiou. Nemám žiaden výhľad z jediného okna v celkom dome.

Po krátkom uvažovaní som svoj list nespokojností uzavrela vetou: Chcem ísť domov. Bolo to výstižné a posledné, na čo mi vystačili sily predtým, ako som sa už nedokázala udržovať na uzde a rozplakala sa.

Keď mi otec do izby preniesol matrac, už som neplakala, ale určite na si na mne musel všimnúť, že som preskočená. A keď preskočená a ja, tak to bolo vážne.

Tváril sa však, že si to nevšimol, možno hovoril trochu jemnejšie, snažil sa ma nerozrušiť, to bolo jasné. Akoby som bola tak trochu psychopatka. Pravdepodobne si myslí, že keď mi dopraje čas, bude to lepšie. No namiesto toho sa mi zaspávalo len veľmi ťažko.

Cez papierové steny, ktoré som sa už teraz rozhodla, že ich hneď ráno pripíšem do svojho zoznamu, bolo počuť úplne všetko. Akoby to malo byť naschvál, zdalo sa, že tá susedka odvedľa je ešte aj trošku nahluchlá a zábavný program, ktorý sledovala bežal nezvyčajne hlasno.

Na krátky okamih ma zamrzelo, že môj otec spí vedľa na  ružovej karimatke z dôb mojej základnej školy, a to v miestnosti, ktorá zastupovala kuchyňu, obývačku a všetky ostatné miestnosti.

Správne rozmýšľate, žiadna vlastná kúpeľňa. Namiesto toho nás však teší spoločná s nahluchlou starenkou. To bude zábavná komunikácia. Ďalší čierny bod.

Hodiny, čo som pozerala len tak do nízkeho stropu. A čím dlhšie, tým väčšie klbko nervov zo mňa bolo. Pomaly ale isto prestávalo účinkovať fráza: Zajtra to vyriešim. Zajtrajšok nevyrieši vôbec nič, to je nad slnko jasné.

„Náš nový domov,“ napodobila som otca pohybujúcimi sa perami a nakyslím úsmevom, keď sem vošli a ja som sa nádejala, že to nemusí byť až také zlé. „Vraj domov. Domov? Kde je? Tu?“ pýtala som sa znechutene samej seba predtým, než som zaspala. Aj by som sa prehodila na opačnú stranu, keby sa nebojím, že na mňa niečo spadne. Mohol to byť len jeden z mojich kufrov, pretože inak boli steny prázdne. Ďalší mínus bod, žiadne umelecké cítenie, napadlo mi a predsa som nakoniec od únavy usnula.

 

Do konca týždňa sme mali čo robiť, aby sme povybavovali všetky papiere a formality. Veľa z toho otec zvládol už telefonicky dopredu – vďaka, príbuzní! – inak by som vystála nie jednu, ale aspoň štyri či päť dier do podlahy. A navyše ma znervózňovala pokojnosť nie len úradníkov, ale aj ostanej časti japonského národa, keď postupne stáli rady s nami. Ďalšia vec, ktorá sa vymyká mojej logike, ktorá ma nútila vzdychať, prešľapovať z nohy na nohu, obzerať všetky prázdne sivasté steny, či silou mojej mysle posúvať ručičky na hodinách. Nebola dosť silná.

Nuda.

Toto je na scvoknutie. Na bobríka trpezlivosti. Alebo minimálne dvoch.

Práve som lámala svoj osobný rekord v Angry Birds, sedela som vonku na chodbe a neunúvala som sa stíšiť zvuky, okrem mňa tam behala už len upratovačka – boli sme poslední. Otec dnu ešte niečo vybavoval, a keď zistil, že ma už nebude treba, ušetril ma ďalšieho mučenia. Bolo to pre mňa mučenie.

Totiž po tak dlhom čase čakania, v tento deň sme mali obzvlášť smolu, ako som už hovorila, boli sme poslední a ešte im raz, okolo obedu, vypadol na niečo vyše hodiny systém, za čo sa nám všemožne ospravedlňovali a ostatní boli stále rovnako chápaví... som mala ešte strúhať úsmevy?

Ale tá pani, tej naozaj nemám čo vyčítať. Mali už pol hodinu po záverečnej, keď nás ešte nechala vojsť a začala s našimi žiadosťami. Teraz bolo znovu o niečo neskôr a ona vyšla po ešte dáke papiere na vyplnenie. Vzdychla som si, a kým ich prefotené stihla predostrieť otcovi, posunkom som mu naznačila, že ho počkám na vzduchu.

Pozbierala som si svojich pár krámov, mobil, občianka, pas, víza, potvrdenie o prijatie do školy, všetko bolo v taške a presunula som sa k východu.

A tu sa mi predostrela ďalšia tvár tunajších ulíc v centre mesta. Som tu tri dni aj s cestou, žijem v periférnej časti centra a bez toho, aby to otec kedykoľvek vyslovil, som vedela, že mám viac menej zakázané potĺkať sa niekde sama, nedajbože po zotmení.

Slnko zapadalo a vo mne sa naštartoval akýsi výstražný signál, ktorý som potlačila myšlienkou, že som už vážne chorá.

„Čoho sa bojím?“ povedala som si sama pre seba a sledovala som, ako sa rad za radom rozsvecujú pouličné lampy.

Prvý ráz, čo som tvárou v tvár čelila  takejto ulici. Muži v oblekoch a kufríkmi v rukách, čo práve skončili v práci, ženy všetky so značkovými kabelkami,  to mi udrelo do oka už na prvý vzdialený pohľad.

Spolu s nimi sa miešali desiatky v mojom veku. Dostalo sa mi do uší, že práve dnes sa im končí školský rok. Na jar.

Len kúsok odo mňa ma minula dvojica dievčat náhliaca sa na opačnú stranu ulice v rovnakej uniforme, akú mi otec zavesil na rúčku kufru vyloženého navrchu. Akože môj šatník, keby niekto nepochopil. Aj mne to chvíľu trvalo, než som pochopila, že biela blúzka a šedá károvaná sukňa majú pred vecami v kufri prednosť. V predchádzajúcej škole neboli žiadne uniformy a ja som mohla nosiť, čo som chcela. Zdalo sa mi to, alebo z nich v podstate nič okrem pyžama a teplákov nebudem potrebovať? A čo tých mojich 5 kufrov?

Z rovnakého smeru okolo mňa bez povšimnutia prešlo ešte niekoľko žiakov z mojej budúcej školy. A ja som ich len mlčky so zvedavosťou pozorovala z diaľky.

Vzdychla som si. Spomenula som si, že som zabudla kúpiť si prezuvky. Dva voľné víkendové dni a budem ich potrebovať. Uvažovala som nad mnohými vecami, väčšinou sa týkali školy a toho, že sa zaradím k nim. Možno to budú moji spolužiaci.

Prešla som sa ešte kúsok ďalej a potom späť. Ktovie, koľko to bude otcovi ešte trvať? Po západe slnka je vonku v tomto období ešte celkom mrazivo. Po tele mi naskakovali zimomriavky. Snažila som sa ich zahnať trením a dýchnutím si do dlaní.

Spoza chrbtu sa pomedzi šum dopravy a večernej špičky chodcov ozvala akási trma-vrma.

Ani som sa nespamätala a uvedomila som si, že som sa ocitla na zemi. Veci z tašky sa mi rozleteli naokolo – moja chyba, mala som ju zapnúť. Cez nohavice som pocítila chlad. Voda z cesty presakovala a vytvárala na kolenách mokré fľaky.

Vzhliadla som nad seba.

Čiernovlasý chlapec vedľa mňa sa trochu vyjavene, trochu v šoku, znovu zviechal na nohy. Uprene na mňa pozeral, kým sa spoza rohu budovy s krikom nevyrútila hŕstka chlapov – títo na rozdiel od všetkých naokolo nevyzerali ako úradníci.

Rozbehol sa opačným smerom a stratil sa v uličke. Nemo som sledovala, ako okolo mňa prebehli so železnými tyčami v rukách a chlapcovi v pätách si razili cestu ľuďmi uskakujúcimi nabok.

Zažmurkala som. Čo to bolo?

„Si v poriadku?“

Pozrela som za hlasom. Skláňala sa ku mne znepokojená tvár. Vlasy mal vpredu zastrihnuté po uši, rovnomerne dopadajúce po oboch stranách absolútne súmernej tváre plnej obáv.

„A-áno,“ rozhliadla som sa okolo seba, aby som pozbierala svoje veci a túžila zatúžila, aby som odkiaľsi z päty vytiahli zvyšky svojej zaprášenej, dlho odstrkovanej a dávno zabudnutej japončiny.

Priznajme si to, nikdy som z nej neexcelovala a je to dlho, čo mala dôvod sa čo len pokúsiť spomenúť si na mamine hodiny, ale teraz by sa mi to hodilo.

Kvoknúc si ku mne mi začal zhŕňať obsah tašky.

„Máš rozbité koleno,“ upozornil ma a mňa prekvapilo, že som si to, zrejme zo šoku, neuvedomila sama.

„Pravda,“ prebrala som sa z tranzu. „To nič nie je,“ hodila som rukou a prijala pomoc pri vstávaní. „Ďaku...“

„Date-kun!“

Chlapca, čo ma podopieral, so šibalským tónom ktosi oslovil. Obaja sme sa otočili a mne sa naskytol po prvý raz pohľad na ňu. Dievča na pohľad to najroztomilejšie a naj „kawai“ s mnohými íčkami na konci.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa ma anjelsky nevinne. „Akoby ťa niečo zrazilo!“ pozrela na mňa skúmavo.

Ani jeden sme jej neodpovedali.

„Tak trochu,“ priznala som napokon.

Znovu sa na mňa usmiala. Vlastne sa stále usmievala. A keď sa neusmievala, tak sa tvárila zmätene a ustráchano.

Striedavo pozerala na Dateho a na mňa, až si zrazu akoby práve spomenula na niečo nevyhnutné podotknúť, samozrejme tou najroztomilejšou a najpriateľskejšou možnou verziou.

„Kaoru,“ predstavila sa mi. Bolo to hneď druhú meno, čo mi behom menej ako minúty stihla prezradiť a ja som tušila, že odo mňa očakáva to isté, no ja som namiesto toho odvetila iba: „Teší ma.“

Chvíľu so mnou ešte postáli, kým Date nepozrel na hodinky.

„Si tu sama? Odprevadíme ťa niekam?“

„Nie je treba, vďaka. Pokúsim sa už s inkým sa nezraziť.“

„Určite?“

Prikývla som.

Kaoru mi zakývala, Date mi na rozlúčku kývol hlavou a vydali sa svojou cestou. Vlastne to vyzeralo, že to Date šiel svojou cestou a Kaoru za ním cupkala.

Otec vyšiel spokojný s vybavenými už aj poslednými povinnosťami, keď zrazu pohľadom klesol a oheň bol na streche.

„Som v poriadku,“ uistila som ho, než stihol spustiť svoje vypočúvanie „Potom ti to vysvetlím,“ sľubovala som.

Nasledovala som otca opačným smerom k priechodu. Svietila červená a ja som sa obzrela, či ich ešte uvidím. Dateho nebolo nikde, len Kaoru-chan som zazrela s ohrnutou perou, ako nabrúsene dupala jednou nohou. Potom sa zvrtla a vytratila sa mi aj ona.