Domov bábik

„Ukáž mi ho ešte.“ Zaprosila Baša a ja som jej úplne znechutene musela ukázať malého strieborného anjelika na retiazke.
„On je taký zlatý!“ Zajačala mi do ucha, ako sa skláňala nad príveskom.
„Hej! Zníž decibely, lebo ohluchnem.“ Napomenula som ju a ďalej sme kráčali tmavými uličkami nášho sídliska. Od nás to bolo na zástavku len kúsok, tak som sa rozhodla, že Bašu odprevadím.
„Aj ja chcem taký darček. A hlavne ho chcem tiež od pekného blondiaka s krásnymi modrými očami. Ách....tak ti závidím.“ Usmiala som sa. V duchu aj navonok. Zistila som, že je príjemné, keď vám niekto závidí.
„Ale Laco nie je blondiak. On má hnedé vlasy.“ Podotkla som a Baša iba pokrčila plecami.
„Asi bude najlepšie vykašľať sa na neho. No videla si ako sa ku mne správal?! Vraj, že si nevie spomenúť....debil. Samozrejme, že ma pozná, aj keď iba z videnia. Neviem, čo tým sledoval.“ Rozčuľovala sa moja priateľka a ja som nad tým musela tiež popremýšľať a prišla som k záveru, že to tiež ani len netuším. Správal sa naozaj čudne.
„Neviem...naozaj. Keby som tak aspoň raz mohla nazrieť do mužskej hlavy, možno by som mala jasno.“
„Cha, keby-keby, boli by sme dávno v nebi. Oni vravia, že ženám nikto nerozumie, ale v skutočnosti je to naopak. Chlapom nikto nerozumie!“ Prikývla som, hoci som vedela, že Baša to v tej tme nemôže vidieť.
Dorazili sme na zástavku, no autobus tam ešte nebol, tak som sa rozhodla, že počkám s ňou. Sedenie na lavičke sme obe hneď zavrhli...jednak sme k tej lavičke nechceli primrznúť (veď bolo minimálne 5 stupňov pod nulou) a a už vôbec sme si neželali nepríjemné prechladnutie v intímnych partiách. Ja som sa oprela o stenu zástavky a Baša o stĺp pouličného osvetlenia, čo bolo hneď naproti.
„To je síce pravda, ale ak by sme im rozumeli, asi by to bola dosť nuda, nie?“ Zafilozofovala som a nohou som robila v čerstvo napadnutom snehu neidentifikovateľné obrazce. Je to celkom unikát, nájsť niekde v meste aspoň centimeter štvorcový neporušeného snehu...ale aj tak sa z neho čochvíľa stane šedo-hnedá brečka, ktorou budú bezohľadný vodiči značkovať okoloidúcich chodcov. Ešte že v noci nejazdí toľko áut.
„Hm...veď hej. A ozaj, nepýtala si sa náhodou na Tomáša?“ Šibla som po nej pohľadom a chvíľu jej skúmala tvár.
„Náhodou áno.“
„A čo povedal? Ako mu je?“ Chvíľu som zaváhala. Veľmi som sa na tú tému nechcela baviť, pretože som nechcela myslieť na Lacove slová...vraj „nevyzerá bohvieako“.
„Povedal, že ho hneď v ten deň operovali a podľa jeho slov nevyzerá bohvieako.“ Zopakovala som, čo mi povedal.
„Aha...a čo myslel tým, že nevyzerá bohvieako?“ Niekedy mám pocit, že okrem toho že máme podobný vkus, máme rady rovnakú hudbu a filmy, ešte aj rovnako premýšľame.
„Neviem. Nepýtala som sa.“
„Nepýtala si sa?“ Spýtala sa ma tónom, akoby som urobila nejakú fatálnu chybu alebo čo. Akoby som neurobila niečo, čo sa odo mňa samozrejme očakávalo.
„Nie.“
„Prečo?“
„A prečo som sa ho to mala opýtať?“ Odpovedala som jej na otázku otázkou, čo ja osobne neznášam.
„Jasné že pre to, aby si vedela všetky podrobnosti. A nie si vôbec zvedavá?“ Zahryzla som si do pery a zadívala sa na ňu.
„Som. Ale nechcem to vedieť.“
„Prečo?“ Odvrátila som od nej zrak. Vraj prečo....samozrejme, že som vedela prečo. Preto, lebo keby som sa dozvedela, že sa cíti zle, mala by som ešte väčšie nutkanie ísť za ním, ako do teraz. A to bolo vylúčené.
„Neviem.“ Povedala som nakoniec.
„Nevieš? Podľa mňa vieš, ale nechceš mi to povedať.“ Ona je bosorka?! Chvíľu na mňa iba pozerala, keď sme si zrazu obe všimli prichádzajúci autobus. To bol ten Bašin.
„Ešte sa o tom porozprávame.“ Povedala mi na rozlúčku a už zmizla za dverami prostriedku verejnej dopravy. Ja som sa otočila na päte a kráčala domov.

Zastrčila som kľúč do zámky a na chvíľu som sa zarazila. To sa mi len zdalo? Z vnútra som začula nejaké čudné zvuky...akoby vzdychy alebo čo. Pomaly som otočila kľúč v zámke a neochotne som otvorila dvere. Naozaj som sa bála, čoho sa stanem svedkom.
Tak som teda odtisla dvere a na to čo som uvidela, asi nezabudnem do konca života. Mama ležala na zemi na chodbe, vydávala čudné zvuky niečo medzi smiechom, plačom a vzdychaním. Skrútená do klbka objímala kvetináč s nejakou burinou, čo tam zasadila a stále opakovala, že je to jej najlepší kamarát. Roman sa jej ho pokúšal vziať nahnevaný, lebo podľa jeho slov, je on jej najlepší kamarát.
„Preboha!“ Vykĺzlo mi a obaja sa na mňa pozreli. Očividne si až teraz všimli, že som tu.
„Povedz mu! Povedz, že je to môj najlepší kamarát.“ Zaprosila mama a kvetináč si ešte viac pritisla k sebe, ak to vôbec bolo možné.
„Koľko ste toho vypili?“ Spýtala som sa, hoci ani od jedného som nečakala rozumnú odpoveď. Zabuchla som za sebou dvere, rýchlo zo seba zhodila topánky a vetrovku a vybrala som sa hľadať Laca. Cestou som preskočila zvíjajúcu sa mamu a pri pohľade do obývačky, som sa zdesila. Laco napoly sedel a napoly ležal v kresle a na stolíku bolo okrem prázdnej fľašky vína ešte fľaša od vodky a fernetu. Samozrejme, všetko prázdne.
„Laco!“ Zvolala som a modlila som sa, aby bol aspoň on triezvy. Otvoril jedno oko a keď ma pohľadom našiel, otvoril aj druhé.
„Čo ste tu preboha robili?!“ Nepotlačila som pohoršený tón v hlase.
„Pripili sme si na tvoju mamu, na môjho otca, na mňa, potom aj na teba, na Klaudiu, na Múmiu-na ten film, na Tomáša....na neho dva razy, aby sa uzdravil...“
„Už nepokračuj.“ Skočila som mu do reči. To sa mi snáď len sníva. A čo s nimi ako mám teraz robiť?! Domov ich poslať nemôžem, lebo určite ani jeden z nich nie je schopný sám chodiť, nie to ešte šoférovať. Tak toto mame ešte zrátam! A to si hovorí rodič? Veď sa správa ako puberťáčka.
Videla som, ako sa Lacovi zatvárajú oči.
„Hej, nespi!“ Zakričala som a trošku ,ale fakt iba nežne, som ho potľapkala po tvári.
„Vyzeráš byť najtriezvejší, tak mi s nimi pomôžeš.“ Na to som prišla podľa toho, že mi dokázal celkom súvislo odpovedať na moju otázku...ako som sa mýlila. Hneď ako sa postavil, som vedela, že sa ďaleko nedostane. Nebezpečne sa naklonil dopredu a len len, že som ho stihla hodiť späť do kresla.
Tak fajn, musím to nejako vyriešiť. Po značnom úsilí sa mi podarilo mame vytrhnúť z rúk kvetinu a prehovorila som ju, aby si išla ľahnúť. Videla som, ako sa jej zatvárajú oči, ale musela som jej sľúbiť, že jej ten prekliaty kvet postavím vedľa postele. Dovliekla som ju do spálne, hodila na posteľ a ani nie o minútu spala ako zabitá. Ani som sa neobťažovala s tým, že by som ju vyzliekla...veď načo aj. A okrem toho, zabralo by mi to veľa času.
Keď som mamu uložila spať, chvíľu som nevedela, čo robiť s tými dvomi. Dať Romana k mame, či do obývačky s Lacom? To som si nevedela celkom dobre predstaviť, lebo nemáme rozkladací gauč a dvaja by sa tam nezmestili. No a na zemi som ho nechať nechcela, tak som sa rozhodla.
Keďže ešte dokázal celkom dobre chodiť, nebolo až také ťažké dovliecť ho tam. Uložila som ho do postele, zakryla a chvíľu som tam nerozhodne stála. Nevedela som, či môžem ísť peč a len tak ich tam nechať, ale vyriešilo sa to samo. Roman podobne ako mama, zaspal hneď, ako si ľahol. Vlastne v tom stave by sa zrejme aj tak na nič nezmohol a niekde som čítala, že vraj alkohol znižuje potenciu. :-) Už som počula len spokojné odfukovanie.
A teraz ma čakal už iba Laco. Poslušne sedel v kresle a neprítomne hľadel do stropu. Priniesla som z mojej izby dva malé vankúšiky a paplón, ktorý vždy používa Baša, keď u nás prespáva.
„Ľahni si na gauč.“ Prikázala som mu a na počudovanie poslúchol. Hodila som po ňom paplón a dala som sa do upratovania fliaš a pohárov.
„Héj.“ Zaprotestoval Laco, keď na neho dopadli periny.
„To je za to, že ste sa tak sťali.“ Vysvetlila som mu príčinu môjho útoku a odniesla som fľaše aj poháre do kuchyne. Potom som sa ešte vrátila do obývačky, aby som zhasla.
„Prečo trestáš iba mňa? Veď aj oni sú na vine.“
„Lebo aspoň ty si mal mať rozum. Veď si videl, že už mali v sebe jedno víno, takže si ich mohol zabrzdiť. A teraz spi.“ Zavelila som a zhasla som svetlo. Ešte som počula nejaký šuchot a potom iba ticho.
Zavrela som sa do izby, prezliekla som sa do pyžama a potichu, aby som nezobudila Laca, som sa zakrádala do kúpeľne. Na obývačke ani na kuchyni totiž nemáme dvere, vyzerá to tak priestrannejšie.
Umyla som si zuby, opláchla si tvár a dala sa do únavného rituálu s odličovaním. Tampónom som si zotierala posledné stopy make-upu, keď sa zrazu otvorili dvere. Dosť som sa zľakla a škaredo som sa na príchodzieho zamračila.
„Prečo ešte nespíš?“ Spýtala som sa Laca a jednoducho sa nedalo nevšimnúť si, že je iba v tmavomodrých trenírkach. Ten šuchot, čo som počula, to sa asi vyzliekal, napadlo mi.
„Myslel som si, že je tu vécko.“ Neodpovedal mi na otázku, ale vysvetlil, prečo sem tak vpadol.
„To sú tie dvere vedľa.“ Správne som ho nasmerovala a čakala som, že odíde, no on tam stál a hľadel na mňa.
„Čo je?“ Spýtala som sa a obrátila som sa k nemu. Zrazu sa priblížil a ja som ucítila pach alkoholu.
„Nič.“ Odpovedal. Začala som sa cítiť nesvoja. A o chvíľu som aj zistila prečo. Nečakane sa na mňa vrhol, oprel ma o umývadlo a začal ma bozkávať. Chvíľu som bola tak mimo, že som sa ani nepohla, ale keď sa mi to všetko dostalo do mozgu, ihneď som konala. Odsotila som ho tak silno, že skončil v náprotivnej sprche, zrejme to odo mňa nečakal. A potom mi niečo napadlo. Pristúpila som k nemu, potočila kohútikom a pustila na neho studenú vodu. Zreval tak, až som mala strach, že zobudil polovicu paneláku.
„Čo robíš, kurva?!“
„Ak si sa nevedel schladiť ty sám, tak som to musela urobiť ja.“ Zastavila som vodu a Laco tam v tej sprche bezradne stál, celý mokrý a od tej ľadovej vody sa úplne triasol. Prišlo mi ho trochu ľúto, ale aspoň čiastočne vytriezvel. Vytiahla som ho zo sprchy a prehodila som mu cez chrbát osušku. Keď sa nič nedialo a on tam stále iba tak stál, načiahla som sa, že mu trochu pomôžem.
„Viem sa utrieť aj sám.“ Zavrčal a nešetrne mi ruku odsotil.
„Fajn!“ Povedala som naštvane a odišla preč. Človek mu chce pomôcť a takto to dopadne. Za dobrotu na žobrotu. Ľahla som si do postele, zhasla svetlo a o Laca som sa ďalej nestarala. Nech si robí čo chce.

Ráno som sa zobudila o deviatej a pochopiteľne som bola jediná, čo bola hore. Obliekla som sa a v kúpeľni som urobila rannú očistu. Hneď mi udreli do očí tmavomodré trenírky zavesené na posuvných dverách sprchy. Usmiala som sa.
Rozhodla som sa upratať ten svinčík, čo nechali v kuchyni. Cestou som sa na chvíľu zastavila pri obývačke a hľadela na spiaceho Laca. Celý bol zakrytý paplónom, trčala mu len hlava. Dúfam, že si na sebe nechal aspoň ten uterák.
Znova som sa uškrnula a dala sa do upratovania. Zrejme som pri umývaní riadu narobila dosť hluku, aj keď som sa ho snažila minimalizovať, lebo sa vo dverách objavil Laco...oblečený. Sadol si ku stolu a hlavu si podoprel rukami.
Bez slova som dala vodu do kanvice, vzala dva hrnčeky, do jedného som nasypala priadnu dávku kávy a do druhého kapučíno. Potom som to zaliala vriacou vodou a položila na stôl. Pred Laca kávu, sebe kapučíno...kávu moc nepijem.
„Ďakujem.“ Zamrmlal ale do očí sa mi nepozrel. Chvíľu bolo hrobové ticho, Laco prešiel k umývadlu, naplnil veľký pohár až po okraj vodou a všetko to na ex vypil. Potom sa zhlboka nadýchol a ja som len ťažko zakrývala smiech.
„Si smädný?“ Škaredo sa zamračil, ale nič som si z toho nerobila. Mať ja jeho bolesti hlavy, tiež by som sa netvárila nejako extra prívetivo.
„Hm...vieš, veľmi si včerajšok nepamätám, ale vybavuje sa mi nejaká sprcha a...no, chcel by som sa ti ospravedlniť. Bol som opitý, ani som nevedel, čo robím.“
„V pohode. Tá sprcha a to, ako ti bude dnes zle, mi ako pomsta úplne postačí. Takže sme si kvit.“ Prikývol, ale to už sa zobudila aj zvyšná časť osadenstva. Vyzerali fakt komicky, celý dokrčení so smiešnymi grimasami na tvári. Aj im som zaliala kávu a posadila som ich k stolu.
„Ďakujem, ty si poklad.“ Povedala mama. Usmiala som sa a keď sa Laco s Romanom dali ako-tak dokopy, odišli domov. Hneď ako sa za nimi zatvorili dvere, zahľadela som sa na mamu.
„No teda, to sa nehanbíš takto sa opiť?!“ Karhala som ju, ale iba mierne, lebo som videla, ako jej je zle.
„Za to môžu oni. Stále mi nalievali.“ Vykrúcala sa z toho, ako malé decko.
„A kto ti kázal, aby si to vypila?“ Spýtala som sa a prázdne hrnčeky od kávy som ukladala do drezu.
„No, nikto.“
„Tak vidíš.“
„Veľa si toho zo včerajšku nepamätám, ale môžeš mi vysvetliť, čo robí vedľa mojej postele tá kvetina?“ Nevinne sa spýtala a ja som sa rozosmiala.