Domov bábik

„Prepáč, že meškám. Trochu som sa doma zdržala.“ Ospravedlňovala som sa a po behu mi srdce ešte stále srdce rýchlo bilo.
„To je v pohode. Pomaly som si na to už zvykol.“ Michal mi vlepil na pery letmý bozk a ja som sa iba previnilo usmiala. No čo som mohla povedať? Veď má pravdu. Som nenapraviteľne nedochvíľna.
„A tiež ti nesiem oneskorený vianočný darček.“ Strčila som mu do ruky malú krabičku a on sa naozaj zatváril prekvapene.
Ale myslím, že bolo celkom jasné, že to nenechám iba tak. Nechcem byť nikomu nič dlžná.
„To si nemusela.“ Pokrčila som plecami.
„Chcela som.“ Rozviazal mašličku, nadvihol veko a vzal do ruky vyrezávaný zapaľovač. Vedela som, že fajčí, tak som si myslela, že by to mohol byť celkom dobrý darček. A popravde, dalo mi celkom zabrať kým som našla taký, čo by sa mu mohol podľa mojej mienky páčiť.
„Ďakujem, je nádherný.“ Znova sa mi prisal na pery, no už nie tak neosobne.
„Rado sa stalo.“ Usmiala som sa. Bola som rada, že sa mu páči...hlavne po tej námahe, čo som na hľadanie vynaložila.
„Tak kam ideme?“ Spýtala som sa.
„Mohli by sme ísť do kina. Dávajú jeden film, čo som chcel vidieť.“ Nebola som proti, vlastne mi to bolo jedno.
„O.k.“ Odobrila som a vybrali sme sa smer kino.
Po kine sme išli ešte do baru, chvíľu sme len tak sedeli a rozprávali sa o všetkom možnom, až kým sa Mišovi nezrodila v hlave „úžasná“ myšlienka.
„Poď si zahrať biliard.“ Vypleštila som na neho oči.
„Blázniš? Ja to neviem hrať.“
„Nevadí. Naučím ťa to.“
„Nemyslím si, že je to dobrý nápad.“ Snažila som sa z toho vykrútiť. Neskoro. Mišo tam už hodil peniaze a začal na stôl umiestňovať farebné gule.
No zbohom, ak si pri tom ublížim, alebo ešte horšie ak ublížim niekomu inému, bude to jeho vina.
Nesmelo som vzala do ruky tágo a bezradne som sa postavila vedľa stola. Nevedela som, čo mám robiť. Michal sa dal teda do vysvetľovania, ako ho mám držať, kde mám mať druhú ruku a podobne. Ukazoval mi rôzne techniky, čo bolo podľa mňa úplne zbytočné, veď by som bola rada, keby som vedela aspoň jednu.
„A teraz to skús.“ Najprv som sa vôbec do guli netrafila, ale na druhýkrát sa mi to podarilo. Mal to biť rozstrel, ale moja biela guľa, sa k tým ostatným ledva doplazila.
„Musíš silnejšie.“ Prirazil tágom, rozstrelil a do dier padli dve gule.
„Takto.“ Dodal, keď ďalšie tri padli do dier. S otvorenými ústami som sledovala ako jedna guľa za druhou miznú v rohoch stola.
„Kde si sa naučil tak dobre hrať?“ Spýtala som sa a neprestajne som sledovala jeho hru.
„Kedysi som hrával súťažne. Hlavne snooker.“ Netušila som, čo to ten snooker je. Ale inak celkom super. Tak ja hrám s profesionálom, pri ktorom vyzerám ako úplné drevo. Ale keď tak nad tým uvažujem, ako drevo by som vyzerala pri hocikom, kto by to vedel aspoň trochu. Tak to mám asi zajedno.
„A teraz ty.“ Doslova ma prinútil postaviť sa k nemu a znova mi všetko starostlivo vysvetlil. A ja? Snažila som sa, naozaj! Ale proste mi to nešlo. Videla som na ňom, ako zadržiava smiech. Ale keď som katapultovala jednu guľu mimo stola a takmer ňou poslala na večný odpočinok jednu babu, čo sedela vedľa, jednoducho to nemohol zakryť. Zobral mi z ruky tágo, vraj že som s ním nebezpečná! Pch!
„Ja som ti hovorila, že to neviem hrať.“ Bránila som sa a márne som sa snažila nevšímať si jeho výbuchy smiechu.
„Ale to dievča vyzeralo fakt naštvane, keď sa musela uhnúť tvojej neriadenej strele.“
„Haha, naozaj úžasne vtipné! Veď som ju aj na jeden pozvala, tak čo. Mám to u nej vyžehlené. A okrem toho, všetko je to tvoja vina. Ty si ma do toho nútil, takže ja za nič nemôžem.“ Mišo zdvihol jedno obočie.
„Ale nebol som to ja, kto to do nej skoro napálil.“ Znova sa začal smiať. No bolo mi toto treba?
„Lenže keby si ma k tomu nedonútil, nič také by sa nestalo. A nesmej sa mi!“ Robila som urazenú. Alebo som trochu aj bola? Možno. Isté je len to, že neznášam, keď sa mi niekto vysmieva. A to čo robil on, tým až nápadne zaváňalo.
„Ale no tak, nehnevaj sa. Smejem sa iba pre to, že si bola tak strašne zlatá, keď si sa jej ospravedlňovala.“ Presadol si z náprotivnej strany vedľa mňa a dal si ruku na moje operadlo.
„Tak to určite.“ Zahundrala som a stále sa durdila. Ešte chvíľu si ma Mišo udobroval sladkými rečičkami a bozkami a musím povedať, že sa mu to celkom darilo. Práve mi hovoril nejaké romantické nezmysli, keď ma zrazu niekto oslovil.
„Ahoj Lucka.“ Prekvapene som sa otočila smerom, odkiaľ vychádzal hlas. A ešte viac prekvapená som bola, keď tam stál Laco s podozrivým úškrnom na tvári. Hneď ma napadlo, že sa niečo chystá. Asi som paranoidná.
„Čau.“ Trochu vyvedená z miery som ho odzdravila. Predsa len, to oslovenie bolo trochu čudné. Čakal som, že odíde a chcela som sa znova venovať Mišovi, ale on tam stále stál a pozeral na mňa.
„Áno?“ Nechápala som čo chce.
„No vieš, napadlo mi, že ti poviem, aký bol ten včerajšok super. Dúfam, že si to niekedy u vás doma zopakujeme.“
„Ak myslíš tú večeru, tak prečo nie. Ale to ostatné asi nie.“
„No, ako myslíš. Ahojte.“ Rozlúčil sa a sadol si k svojmu stolu. Chvíľu som na neho nechápavo pozerala. Čo to malo znamenať? To si chce zopakovať to, ako sa tam včera sťali alebo čo? Vôbec som netušila, o čo mu išlo.
Ale zistila som to hneď, ako som sa znova otočila k Mišovi. Vôbec sa netváril milo. Vlastne, tváril sa, že má chuť niekoho zabiť. A možno aj dvoch ľudí. Mňa a Laca.
Už som vedela, čo tým Laco sledoval. Ten parchant! Asi ani mne by sa nepáčilo, keby že Mišovi nejaká baba povie, že ten včerajšok bol super. U neho doma!
„Čo to malo znamenať? Čo ste včera u vás doma robili?“ Zavrčal a nebezpečne sa pri tom mračil. Takmer som sa začala báť. Všetko som mu dopodrobna vysvetlila. Že jeho otec chodí s mojou mamou, že ho v podstate neznášam a že sa tam včera spili pod obraz boží.
Chvíľu na mňa len tak ticho hľadel, až som si začínala myslieť, že mi ani slovo neverí. Ale potom ma nečakane objal.
„Prepáč. Ale vyznelo to čudne.“ Usmiala som sa.
„Ja viem. A tiež viem, že to urobil naschvál.“ Ale ja mu to len tak nedarujem. Zo mňa hlupaňu robiť nebude! Síce som netušila, čo spravím, ale určite to bude niečo, na čo nezabudne.

„No tak už choď.“ Krútila nado mnou hlavu Baša.
„Vieš čo? Ja som si to rozmyslela. Veď som tam ani nechcela ísť.“ Už som sa otáčala na odchod, ale zarazila ma kamarátkina ruka.
„Opováž. Nebuď zbabelá! Veď je to iba obyčajná priateľská návšteva. Iba chceš vedieť, ako mu je, nie? Alebo je v tom niečo viac?“ Zakrútila som hlavou.
„Pravdaže nie.“
„Tak teda prečo kvôli tomu robíš taký humbuk? O nič nejde.“ Myslím, že už vyzerala byť naštvaná.
„Tak dobre.“
„No konečne! Tak teda čauko a pozdravuj ho.“ Pomaly sa mi strácala z dohľadu a tak som vkročila do mestskej nemocnice. Nepríjemný pach na chodbách, mi pripomínal ambulanciu u zubára. Trochu som tam tápala, predsa len, je to veľká nemocnica.
Zastavila som na chodbe jednu sestričku, ktorá mi dopodrobna popísala cestu. Riadila som sa teda jej inštrukciami a o malú chvíľu som stála pred dverami do mužského oddelenia. Vošla som dnu, chvíľu som premýšľala, či si mám na seba dať návleky na nohy, ale nikto ich tam nemal. Nuž som vyrazila vpred, izba číslo 1, 2, 3 ...až napokon 9. Dvere boli zatvorené, čo sa mi zdalo čudné, lebo na všetkých ostatných izbách, to bolo presne na opak.
Uchopila som do ruky kľučku, keď som náhle zaváhala. Prečo sú tie dvere zatvorené? Čo ak tam je Saša a chcú byť sami? Ešte chvíľu som tam nerozhodne stála, až som sa náhle otočila na opätku môjho vianočného darčeku a kráčala preč. Ale v polovici chodby som sa znova obrátila a takto sa to zopakovalo ešte asi dva razy. No proste hrôza. Som musela vyzerať ako blázon.
Ale ja predsa nie som zbabelec! Nemôžem to brať tak vážne. A za skúšku nič nedám. Dnes už asi po stý raz som sa vydala znova smerom k izbe číslo 9 a takmer som sa zrazila s dievčaťom asi rovnakého veku. Gaštanové vlasy dlhé takmer až po zadok, tmavozelené oči, pekná pleť, no proste krásna baba. Takmer mi spadla sánka. Takže som nebola až tak na omyle, akurát že to nebola Saša. V tej chvíli som v duchu ďakovala, že som tam nevstúpila.
„Och prepáč.“ Ospravedlňovala sa mi.
„Hm...nič sa nestalo.“ Neochotne som povedala.
„Ideš sem?“ Spýtala sa, ale ja som nemala najmenšiu chuť vykecávať sa s ňou. Chcela som byť čo najskôr odtiaľ preč.
„Hm...“ Neurčito som zamrmlala.
„Počuj, nie si ty náhodou Lucia?“ Zdvihla som k nej prekvapený pohľad. Odkiaľ ma pozná? A vôbec, kto to je?
„Poznáme sa?“ Usmiala sa. Prečo sa usmiala? Čo to má všetko znamenať?
„Nie. Vlastne, ty ma nepoznáš ale ja teba hej, aspoň trochu. Som Ľubica, Tomášova sestra. Ideš za ním, nie?“ Trochu zmätene som zažmurkala.
„Áno, idem. Ale odkiaľ ma poznáš?“ Presne toto mi vŕtalo v hlave.
„Tomi mi o tebe dosť hovoril a ja som ho prinútila, aby mi ukázal na fotke, ako vyzeráš.“ Mykla plecami a ja som bola ešte viac zmätená. A okrem toho, viem si živo predstaviť, čo o mne asi tak hovoril. Že ubližujem druhým, že len tak hocikoho oblievam strikom a navyše, že som hádavá.
„Na akej fotke?“
„Na stránke vašej školy. Sú tam fotky každej triedy. Ale takmer som ťa nespoznala, lebo teraz vyzeráš úplne inak ako v prvom ročníku.“ No veď chvalabohu.
„Aha.“ Zmohla som sa iba na to. Nevedela som, čo mám povedať. Ľubica sa obzrela cez rameno, aj keď do izby nemohla vidieť.
„Sú tam ešte rodičia, ale už by sme mali ísť. Fakt neviem, čo tam toľko robia. Počkaj tu.“ Ani som sa nestihla spamätať a už jej nebolo. Stratila sa v izbe a dvere nechala otvorené. Keďže som stála iba asi o meter ďalej, počula som, ako Ľubica povedala: „Mami, už by sme mali ísť. Tomi tu má ďalšiu návštevu.“ Potom som začula šuchot.
„Koho?“ Spýtal sa Tomáš.
„Uvidíš. Ale budeš prekvapený.“ Hoci som to nevidela, ale bola by som odprisahala, že sa usmiala. Akoby som to cítila. A možno to bolo v spôsobe, ako to povedala.
Potom som počula ďalší šuchot a z rohu sa vynorila Ľubica a Tomášovi rodičia. Pozdravila som ich a priblížila som sa k otvoreným dverám. Nakukla som dnu a stretla sa s Tomášovým pohľadom.
„Ahoj.“ Trochu s obavami som ho pozdravila, predsa len bola tu dosť veľká možnosť, že ma odtiaľ vyrazí.
„Ahoj.“ Videla som na ňom, aký je prekvapený. Chvíľu sa nič nedialo, iba sedel na posteli a zízal na mňa. Ja som stále stála medzi dverami a nikto nič nepovedal.
„Môžem ísť dnu?“ Mykol sa, akoby sa prebral z nejakého sna. Potom sa mi pozrel do očí a zdal sa mi byť ešte prekvapenejší.
„Och, poď.“ Bol na izbe sám, tak som si sadla na voľnú posteľ vedľa tej jeho.
„Ako ti je?“ Zahľadela som sa na nohu v bielom obväze. Všimol si to a tiež sa tam pozrel.
„Noha bude v poriadku.“ Povedal akoby ho to ani netešilo.
„Ale veď to je super.“ Nemohla som zadržať úsmev. Tuším som bola nadšená viac ako on, pretože miesto odpovede mi len zahmkal.
A znova to nechutné ticho. On hľadel do náprotivnej steny a ja len tak do prázdna. Zhlboka som sa nadýchla. Musím to urobiť. Aj keď ja som tá posledná, ktorú by ste uvideli pokorne sa plaziť, rozhodla som sa premôcť svoju pýchu.
„Hm...ja, chcela by som sa ti ospravedlniť.“ Pozrel sa na mňa. „Za to, ako som sa správala. Nemala som na teba kričať a...to, čo si o nej myslíš, je tvoja vec. Nemala som sa do toho starať. Tak prepáč.“ Odvážila som sa mu pozrieť do očí a čakala som na verdikt. A to, že ma to ospravedlnenie stálo toľko síl, hádam ani nemusím hovoriť. Hlavne ak vezmeme do úvahy to, že som mala pravdu. Ale niekedy človek jednoducho musí urobiť kompromis.
„Nie je to len tvoja vina. Ja som sa správal ako korunovaný idiot.“ Usmiala som sa.
„Takže mier?“ Spýtala som sa a mala som pocit, že počuje tú nádej v hlase.
„Mier.“ Potvrdil a mne viditeľne odľahlo. Chcela som sa na posteli rukou oprieť, keď som zavadila o malú tašku. Takmer by som bola zabudla!
„Niečo som ti priniesla.“ Uškrnula som sa, vstala som a položila mu tašku na stehná. Nakukol dnu. Kúpila som mu všemožné druhy sladkostí, od lízatiek cez cukríky a napolitánky až po gumových hadíkov.
„Jéj, si zlatá. Ďakujem, ale to si nemusela.“ Viditeľne som ho potešila, ale viac som asi potešila seba, keď som videla, že je rád.
„Smiem?“
„Jasné.“ Trochu sa na posteli posunul a ja som si sadla na kraj tvárou k nemu. Chvíľu som trochu pátrala vo vrecku džínsov, ale nakoniec som našla, čo som hľadala.
„Mám pre teba prekvapenie.“ Usmiala som sa a zatvárila som sa tajomne...teda aspoň dúfam, že to tak vyzeralo.
„Okrem toho že si tu?“
„Áno, okrem toho.“ Vtisla som mu do ruky kľúčenku, na ktorej visela malá kopačka a futbalová lopta.
Čakala som, že bude mať radosť. Myslela som si, že sa mu to bude páčiť, ale zrejme som sa prerátala. Iba sa na to pozrel, žiadny náznak radosti, či aspoň nejaký chabý úsmev. Proste nič. Akoby ho zrazu niekto vypol. Zaplavila ma vlna sklamania.
„Nepáči sa ti to?“ Bola som trochu prekvapená, alebo skôr dosť prekvapená ale rozhodne nie príjemne.
„Nie, je to pekné, naozaj. Nemala si si robiť starosti.“
„To nestojí za reč.“ Niečo mi tu nesedelo. Nechápala som, prečo sa správa zrazu tak čudne.
„Čo ti je? Stalo sa niečo?“ Domáhala som sa vysvetlenia. Ale on pokrútil hlavou.
„Nie. Prečo by sa malo niečo stať?“
„Pretože sa správaš čudne.“ A on, že vraj sa nespráva čudne. Ja potom znova že ano, on že nie a mala som tušenie, že sa schyľuje k menšej výmene názorov, tak som to nechala tak.
„Ozaj, ešte si mi neodpovedal na otázku.“
„Na ktorú?“ Spýtal sa a pri tom prežúval gumového hada, čo som priniesla.
„No, že ako ti je.“
„Ale veď som ti už povedal.“ Zatváril sa nechápavo.
„Povedal si, že noha bude v poriadku. Ale ja som sa nepýtala na tvoju nohu.“ Pozrela som sa mu do očí a keďže som ešte stále sedela na jeho posteli, nebolo to až tak ďaleko.
„Ale veď mi je dobre. Vidíš, nie?“ Odpovedal trochu podráždene, čo mi hovorilo, že to tak určite nie je.
„Pozri sa, vidím na tebe, že sa niečo deje. Takže máš dve možnosti. Buď to budem z teba ťahať na silu, alebo mi to povieš hneď a ušetríme kopu času, ktorý môžeme stráviť inak.“ Nemyslím, že som ho tým vyhlásením potešila. Ani sa na mňa nepozrel. Hlavu mal sklopenú a nič nehovoril.
„Ak mi to povieš, možno ti budem vedieť pomôcť.“ Snažila som sa ho presvedčiť.
„Nemôžeš mi pomôcť.“
„Ako to môžeš vedieť?“ Nadvihla som obočie a on sa na mňa konečne pozrel.
„Už nikdy nebudem hrať futbal! A teraz keď to vieš, ako mi chceš pomôcť?“ Skríkol na mňa a znova odvrátil pohľad. Bolo mi ho tak ľúto! Vyzeral tak smutne, až mi to trhalo srdce. Nevedela som, čo povedať. Položila som mu ruku na jeho a trochu stisla.
Konečne na mňa pozrel. Obaja sme mlčali, ale myslím, že ani nebolo treba hovoriť. Doslova som mu čítala v očiach sklamanie a beznádej. Pohladila som ho po ruke a na chvíľu zaváhala, nevedela som, či smiem, ale nakoniec som ho predsa len objala. Objatie mi opätoval a ja som ho pohladila po vlasoch.
„Možno neviem zariadiť, aby si znova hral futbal, ale samého ťa v tom nenechám.“ Po tomto výroku si ma pritiahol ešte bližšie a aj s mojou maličkosťou sa oprel o pelasť postele. Po chvíli som sa obrátila, aby som ležala vedľa neho a nie na ňom. Predsa len, asi to pre neho nebolo dvakrát pohodlné.
V takejto polohe sme sa rozprávali, až kým som už nemusela ísť domov, lebo sa skončili návštevné hodiny.
„Odkiaľ si vôbec vedela, že ležím v tejto izbe?“
„Od Laca.“ Už som si obliekala vetrovku, šál a z vrecka vytiahla rukavice.
„Vy sa poznáte?“ Usmiala som sa.
„To je dlhá história. Poviem ti ju, keď prídem nabudúce.“ Zasvietili mu oči.
„Prídeš?“
„Mňa sa len tak ľahko nezbavíš.“ Zasmial sa, potom sme sa rozlúčili a nemocnicu som opúšťala so žiarivým úsmevom a dobrým pocitom, že už je všetko v poriadku.