Upír z povolania 1. kapitola

No to snáď nie je pravda! Ako môže v júni pršať? Jún má byť predsa svieži, voňavý, teplý, slniečko má liezť na nervy svojím otravným svietením do očí bez slnečných okuliarov a nie toto. Vlastne, ešte nebol úplne jún ale dvadsiateho deviateho mája.
Rozprestrela som jasný červený dáždnik a vykročila som z budovy mojej školy. Skúšky som úspešne zložila mesiac pred koncom letného semestra a teraz som si konečne dala zapísať poslednú známku. Veď už aj bolo na čase, keď by som zajtra mala odlietať.
Cesta na autobusovú zástavku mi trvala približne dvadsať minút, pričom ma stihli ošpliechať asi štyri autá a môj hnedý svetrík utrpel nevídanú ujmu. Keď som prišla, autobus už stál na svojom obvyklom mieste a ja som so znechutením prechádzala po množstve ľudí, ktorí sa tlačili dnu.
Postavila som sa na koniec a kým som prišla na rad, autobus už bol plný na prasknutie. Narvala som sa dnu, požiadala dvoch ľudí predo mnou, aby poslali moju isic kartu vodičovi. Kartu aj s lístkom sa mi dostala späť a dvere sa zatvorili, pričom takmer privreli moju kabelku. Stála som na schodíkoch a kŕčovito sa držala zábrany pred prvým sedadlom. No, ale aspoň som mala dobrý výhľad.
Cestou domov som musela prestupovať a hodinu čakať na ďalší autobus, takže kým som konečne dorazila k cieľu, boli dve hodiny popoludní. Odomkla som biele plastové dvere nášho poschodového domu a na chodbe som sa vyzula.
Babka, len čo začula aj ten najnepatrnejší zvuk, vybehla z kuchyne s utierkou v ruke.
„Ahoj, varila som zemiaky a pečené kura. Naložím ti?“ spýtala sa a ja som prikývla. Obyčajne som to neznášala. Ako keby som bola neschopná a nedokážem si sama naložiť jedlo na tanier. Ale dnes som bola úplne vyčerpaná a uzimená, takže som jej ponuku veľmi rada prijala.
Znova som sa pozrela cez okienko na dverách von a pokrútila som hlavou. Bláznivé počasie!
Z kuchyne som si vzala tanier plný chutného jedla a sadla si pred telku. Zapla som nejaký sitkom a pustila sa do jedenia. O pár minút neskôr, lebo som to spratala skutočne v rekordnom čase, som odniesla špinavý tanier do drezu.
Vedela som, že by som sa mala začať konečne baliť, no moja lenivosť prekračujeúca chápanie normálneho človeka, mi v tom bránila. Ešte asi hodinu som čumela do televízora, kým som vyšla na poschodie do mojej izby. Obrovský kufor som už mala nachystaný na zemi pred posteľou. Roztvorila som posuvné dvere na skrini a začala odtiaľ vyťahovať oblečenie. Na posteľ som si urobila pár úhľadných kôpok. Ponožky, spodné prádlo, tričká, mikiny, rifle, dve sukne.... Čo ešte?
„Och, no jasné...pyžamo!“ zamrmlala som a vytiahla pár tenučkých pyžamových nohavíc a nejaké tielka. Kamkoľvek som išla, či už to bolo na chatu, stanovačku alebo lyžiarsky výcvik ešte na strednej, vždy som si zabúdala doma práve tento kus oblečenia.
Zaplavila ma vlna hrdosti, že tento raz som nemala svoju obvyklú sklerotickú chvíľku.
Všetko som nadžgala do kufru a premýšľala nad tým, ako tam nasúkam ešte kozmetiku, topánky a nejakú tenšiu bundu, keby hrozili nečakané teplotné výkyvy.

„Už si pobalená?“ spýtala sa ma Nika a zúrivo miešala svoje kapučíno.
„Bože, už si ako moja mama,“ teatrálne som prevrátila očami. „Áno, som pobalená.“
Alena sa zasmiala a mrkla na mňa. „A dáždnik máš?“ Odpila si z viedenskej kávy, ktorú som mala objednanú aj ja. Rovnako som ju napodobnila a jej rýpanie som ignorovala.
Tie baby mi budú fakt chýbať. Viem, nejdem do Londýna na celý život, sú to len tri mesiace, no aj tak mi bude smutno. Veď, keď sa vrátim, začne sa nám škola a Alena chodí na výšku do Brna, čo znamená, že sa nevídame príliš často.
„Dievčatá, mali by sme ísť zapiť môj odchod,“ navrhla som a zaplatili sme. Z útulnej kaviarne sme sa presunuli do miestneho baru a pekne to tam roztočili, čo som hneď nasledujúce ráno ľutovala. Žalúdok som mala ako na vode a preklínala som, že som bola včera taká blbá a pila som tú vodku. Cestu na letisko som takmer celú prespala. Zobudila som sa, až keď sme z diaľnice odbáčali na Schwechat.
Na obrovskom letisku sme chvíľu tápali, ale nakoniec to dopadlo dobre. Vyzdvihla som si letenku, rodičia so mnou chvíľu počkali, kým som nemusela prejsť kontrolami.
Rozlúčka bola pre maminu zrejme emotívne dosť vyčerpávajúca. Tvárila sa, ako keby som sa už nikdy nemala vrátiť.
„Veď si budeme písať. Každý deň ti pošlem minimálne jeden mail, dobre?“ upokojovala som ju.
Ja neviem, správa sa, akoby som mala desať a nie devätnásť.
„Ale budeš si dávať na seba pozor, áno?!“ Vážne som nechcela prevrátiť očami, ale nedalo mi to.
„Už nie som malá.“
„Ja viem, len sa o teba bojím.“ Videla som, že už sa jej derú slzy do očí, a tak som sa rozhodla, že je najvyšší čas odísť. Narýchlo som objala otca, s bratom som si povedala ahoj ešte doma, zamávala som im a nechala som ich tam stáť.
Prešla som kontrolou a posadila sa do menšej haly, kde som ešte asi pol hodinu čakala. Cítila som sa dosť nesvoja. Bola som tam sama a musím priznať, že trochu vystrašená a nervózna. Veď do Londýna necestujem každý deň. A navyšše úplne sama.
Veľmi som sa na tieto prázdniny tešila, no teraz, keď skutočne o pár minút nastúpim do lietadla a o dve hodiny budem v krajine, v ktorej som nikdy pred tým nebola, začínala ma zrazu prepadávať ľahká panika. A okrem toho SAMA! Už som to spomínala? To človeka môže znervózniť.
Kým ja som sa oddávala mierne sebaľútostným myšlienkam, ostatní ľudia začali vstávať. Všimla som si, že dvere sa otovorili, a tak som sa pridala k davu. Nastúpili sme do autobusov, ktoré nás priviezli k lietadlu a vysokými schodami som kráčala hore. Čiernovlasá letušla sa na mňa milo usmiala, čo som jej ochotne opätovala a pozdravila ma.
Sadla som si na svoje miesto pri okienku a v duchu som si vzdychla. Vedľa mňa sa posadil nejaký postarší manželský pár, čo nebolo vôbec na obtiaž. Na obtiaž bol ten malý zasran, ktorý sedel za mnou a nepretržite mi kopal do stoličky. V blaženej nádeji, že keď vzlietneme, tak s tým prestane, som držala jazyk za zubymi, čo trvalo asi desať minút. Potom som sa naštvane otočila a vrhla som na toho fracka zúrivý pohľad. Otočila som sa k jeho mame, alebo som si aspoň myslela, že to je jeho mama, a pobúrene som sa na ňu zahľadela.
„Mohli by ste, prosím, povedať vážmu synovi, nech mi láskavo prestane kopať do sedadla?! Vám by asi tiež nebolo príjemné, keby ste si kvôli tomu zakaždým treskli hlavu o okno!“ vyhŕkla som jedným dychom a v chvate som sa otočila. Kopanie prestalo.
Chvíľu potom, čo sme vzlietli, nám začali letušky rozdávať balíčky s občerstvením. Nebola som veľmi hladná, tak som zjedla iba malý mafin a dopriala si pohár džúsu. Potom som si vytiahla Rozum a cit a počas dvoch hodín letu som sa prelúskala päťdesiatimi stranami.
Keď sme pristáli, v lietadle nastala solídna tlačenica, ako keby hrozilo, že ak do piatich minút neopustíme lietadlo, tak vybuchne. Ja som vystupovala medzi poslednými, keďže som nemala záujem nechať sa niekým primačknúť prípadne prísť o nejakú končatinu. Prešla som pasovou kontrolou, schmatla som môj obrovský kufor z tej veci, čo sa tak točí a ja neviem ako sa volá a prešla som veľkými zrkadlovými dverami. Mal ma tu niekto čakať. Lenže tam nikto nebol. Alebo lepšie povedané, ja som tam nikoho s mojím menom napísaným na obrovskom transparente nevidela. Ale za to som mala možnosť dívať sa na približne tisícku ďalších ľudí, ktorými s to tam len hemžilo. Dosť dôkladne ma vydesilo pomyslenie, že v tejto mase ľudí mám niekoho nájsť. A keď mi napadlo, čo by sa stalo, keby ten niekto neprišiel, zovrelo mi žalúdok a mala som neodolateľnú chuť rozrevať sa ako malé decko, ktoré sa stratilo rodičom.
V duchu som si dodávala odvahy a vravela si, že nie som nijaký usmrkanec. Adresu domu, kde som mala najbližších tri a pol mesiaca bývať, predsa mám. Ak by predsa len nikto neprišiel, vezmem si taxík a pôjdem tam sama.
Trochu ma to upokojilo...ale fakt iba trochu. Bezradne som stála v obrovskej hale a striehla pohľadom, či niekde nezazriem osobu, ktorá po mňa prišla. Dosť komplikované, keď som ani nevedela, či to bude muž alebo žena!
Myslím, že som tam stála zhruba desať minút, ktoré mne pripadali ako pol môjho života, keď som zrazu zbadala pár metrov pred sebou asi štyridsaťročnú ženu s polodlhými blond vlasmi, ktorá držala pred sebou papier veľkosti A4 a na ňom stálo EVA JAKUBOVÁ.
Ten rachot, keď mi spadol ten balvan zo srdca museli počuť aj na Slovensku. Rýchlo som sa postavila a svižnou chôdzou som k nej kráčala, pričom som za sebou ťahala môj 100 kilový kufríček.
Všimla si ma, keď som bola od nej už iba kúsok. Usmiala som sa a zamávala som jej.
"Ahoj, ja som Eva," predstavila som sa, samozrejme, v angličtine a podala som jej ruku.
"Ahoj - Madeleine ale všetci mi hovoria Mel. Prepáč, že meškám, ale v meste je strašná zápcha," povedala milým hlasom a ja som prikývla, že rozumiem. A fakt som jej rozumela - teda, čo sa týka angličtiny. Hovorila pomaly a zrozumiteľne, a tak mi nerobilo veľké problémy porozumieť. Vraj ubytováva študentov už niekoľko rokov, takže s tým má asi skúsenosti.
"To je v pohode," trošičku som zaklamala. Nebudem jej predsa vykladať, že som od strachu takmer ošedivela.
Mel sa mi šľachetne ponúkla, že mi pomôže s kufrom, no nechcela som riskovať, že by dostala pruh, tak som ju zdvorilo odmietla. Nebolo mojím cieľom hneď prvý deň ju zmrzačiť. Horko-ťažko som ho naložila do kufra jej červenej Hondy civic a uvelebila som sa na mieste spolujazdca. Najprv som sa pomýlila a takmer si sadla za volant. Keď som videla jej pobavený pohľad a počula otázku, či budem šoférovať, došlo mi to. Začervenala som sa a pokrútila som hlavou.
Mel hladko vyparkovala a predierala sa preplneným parkoviskom.
"Máš pekné auto," povedala som, keď sme vstúpili do centra mesta. Mel sa usmiala a ďalej dávala pozor na cestu. Ja som si prezerala ulice a domy, malé či veľké obchody a úplne ma to uchvacovalo. Ja bývam na dedine a takého veľké mesto bolo pre mňa niečo nové a vzrušujúce. A hlavne - páčilo sa mi to.
"Takže, čo študuješ, Eva?" vyslovila moje meno anglickým spôsobom. Odvrátila som sa od okienka a zadívala sa dopredu, pričom som mala hlavu naklonenú mierne k nej.
"Angličtinu a slovenčinu."
"Angličtinu?" prekvapene zvolala s úsmevom na ružových perách. "A myslíš si, že je ťažká?"
Uškrnula som sa. Takáto otázka sa dala čakať. "Miestami."
Kým sme sa viezli k domu, kde budem najbližších pár mesiacov bývať, stihla ma dosť poctivo vyspovedať. Keď sme konečne asi po pol hodine zastali pred typickým tehlovým anglickým domom s jedným poschodím, obe sme vystúpili z auta. Dotrepala som sa aj s kufrom dnu a Mel ma hneď zaviedla do mojej izby. Boli tam dve postele. Jedna rozbombardovaná s hŕbou oblečenia a druhá bola pekne ustlaná. Automaticky som prešla k tej druhej a kufor som postavila ku skrini. Mel mi potom poukazovala celý dom, až sme skončili v kuchyni, kde nám obom varila kávu. Keď postavila na stôl dva hrnčeky, vytiahla niečo z vrecka džínsov a položila do predo mňa.
"To je kľúč od domu. Každý má jeden. Keďže ubytovávam iba plnoletých ľudí, nie je potreba, aby ste sa hlásili ako na internáte, alebo aby som vás musela strážiť. A okrem toho, ani tu s vami nebudem bývať. Iba sem občas chodím na kontrolu, či to tu ešte stojí."
Prikýval som sa kľúč si strčila do vrecka.
"Koľko ľudí tu vlastne býva?" spýtala som sa.
"Aj s tebou osem. Hore sú štyri izby a v každej dve postele. Takže teraz sme už plní," povedala s miernym úsmevom. "Ale teraz sú všetci na vyučovaní. Ty začneš od pondelka, lebo cez víkendy, samozrejme, hodiny nie sú. Vyučovanie býva od ôsmej do jednej. Potom máš voľno a môžeš robiť, čo chceš," oboznámila ma a ja som iba zamyslene prikývla.
"A všetci, čo sú tu chodia do tej istej školy?"
"Áno, ale nie do toho istého kurzu. Rozdeľuje sa to podľa toho, na čo sa človek chce zamerať. A okrem toho, ostatní prišli skôr, takže už začali."
"Teda tam nebude nikto odtiaľto?" vyzvedala som. Je predsa vždy lepšie, ak by som tam niekoho poznala.
"Nie.“ Aha. No dobre, nezabijem sa pre to.