Prečo (Vám) píšem ...

Na Liter som sa prvýkrát prihlásila, pretože som chcela ohodnotiť básničky Dead-Head-a. Práve na zraze u Gabkina bolo zhodou okolností prvé výročie môjho výskytu na tomto serveri. Hm a ďalšou zhodou okolností bude pražský zraz práve na rok presne od pridania prvého môjho pokusu na Literi - básničky, ktorej slová prišli ku mne, keď mi bolo tak skvele a zamilovane na Happyfest-e na Streleckom ostrove.

Neskôr sa mi ako z hmly začali vynárať s pamäte spomienky, že som viac-menej písala vždy. Doteraz ma udivuje, že som si túto časť svojej osobnosti tak nejako dlhé roky ani nepripúšťala. Vyrástla som v umeleckej rodine. Oco i mama sú akademickí maliari, prakticky skoro celý život na voľnej nohe. Brat vyštudoval tu samú vysokú školu ako rodičia, ale už získal titul Mgr. Art. , bratranec je tiež Mgr. Art., jeden strýko sa dlhé roky živil grafickou úpravou obálok, kníh, platní a pod. a druhý fotografovaním, teraz navyše učí na VŠ. Sama som sa preto dlho považovala skôr za pasívneho prijímateľa umenia, prípadne za múzu, alebo inšpiráciu pre iných, než za aktívneho tvorcu umenia. A keď som už niečo tvorila, mala som pocit, že kopírujem brata, alebo spolužiakov a pod.

Ale ako sa zdá, fakty okolo mňa hovoria niečo iné, prakticky od kedy viem písať, tak tu a tam som niekde niečo písala. A kresliť som vedela ešte skôr takže čmáram si len tak, keď sa mi chce, ešte dlhšie ako píšem.

Hneď po uverejnení prvej básničky na Liter, som našla svoje pokusy zo stredoškolských čias - teda gymnázia a pridala ich sem. Niektoré som po čase z Literu vymazala.
Minule som sa doma zase hrabala v starých papieroch a zošitoch a našla som text nikdy nedokončeného románu písaný ešte kostrbatou rukou prváčika, pravdepodobne vytvoreného cez prázdniny medzi prvou a druhou ... o chlapcovi čo mal doma psa a kobylku, ktorá porodila žriebätko, a žil doma hlavne s mamou, pretože oco pracoval v nejakom inom meste a domov prichádzal len na víkendy ... Pamätám si to ako dnes, že som si na mape našla dve ukrajinské mestá, jedno, v ktorom, akože ten chlapec žil a druhé, v ktorom mu akože pracoval otec.

Na druhom stupni ZŠ sa dokonca nejaký môj sloh dostal i na literárnu súťaž a jeden čas, keď sa nás ako každý rok učitelia pýtali, čím chceme byť (teda ako kto/čo pracovať) tak som hovorila, že chcem byť spisovateľkou. To mi v tom období stúpla do hlavy ta literárna súťaž. Inak, čím som chcela byť sa tak nejako časom obmieňalo - zverolekárkou, spisovateľkou, lesníčkou, prírodovedkyňou ako bola Joy Adamsonová - dodnes mám slabosť pre veľké mačkovité šelmy a vlkov - a jeden čas som snívala, že budem natáčať prírodopisné filmy.

Vďaka kamarátovi, ktorý bol synom dlhoročne spriatelenej rodiny mojich rodičov a navyše bratov spolužiak zo ZŠ, som sa cca 14-15 ročná dostala do skupiny ľudí - ktorá si hovorila Umelecké mycélium - a stretávali sa v starom košickom Klube architektov. Obzvlášť si pamätám z tých čias jeden večer - keď tam bola módna prehliadka šiat z vrecoviny a potom pár ľudí čítalo svoje básne, a jedna poetka tam pri čítaní svojej básne popíjala biele víno a potom pohár rozbila o stenu. V tejto skupine ľudí som sa prvýkrát stretla i s myšlienkami buddhizmu ...
Inak ten kamarát, čo ma do tohto umeleckého podhubia priviedol, je dnes režisérom prevažne dokumentárnych filmov, napr. jeho film "66 sezón" sa dostal i na festival do Karlových Varov. Tento človek mal vplyv i na výber gymnázia, na ktoré som po ZŠ hlásila.

Na gymnáziu som sa dostala do triedy, kde nás bolo vyše 40. Veľmi pestrá paleta záujmov a pováh. Predsa len najviac neplechy navystrájali silná trojka - Martin, Oleg a Andrej. Pokiaľ viem, všetci traja žijú taktiež v Prahe - režisér, riaditeľ jednej menšej telekomunikačnej spoločnosti a právnik. A najmä títo traja blázni ma na strednej škole inšpirovali k pokusom písať básničky. A oni zase písali i básničky o mne. Ďalším zdrojom inšpirácie boli moje postrehy z túlania sa, keďže v tom prelomovom roku ´89 som sa stretla i s trampingom.

Po strednej škole som začala študovať informatiku, na pokusy písať si básničky a pod. sa moc nepamätám, ale nedávno mi jeden človek, čo ma pozná tak od ´95 roku vravel, že veď on to o mne už vie dávno. Takže asi som písala. Viac si pamätám, že najmenej dva vzťahy začali tým, že okrem iného mi dotyčné osoby písali básničky.

U nás doma sa za skrytého básnika vždy považoval môj ocko. Myslím, že niektoré jeho výroky by mohli pokojne konkurovať Aťanovi a Gabkinovi. Ale zatiaľ ich nikde neuverejnil. Je totiž takou zvláštnou kombináciou umelca-básnika-introverta.

Čo sa týka iných útvarov než básničky, niekoľkokrát v živote som sa pokúšala písať si denník. Nikdy som to dlhodobo nevydržala. Mám niekoľko cancákov, ale vlastných popisov jednotlivých akcií je tam málo. Ale predsa len, keď si v nich listujem, usmievam sa.
Teraz si na blogu píšem čosi, čomu hovorím občasník, ale nie je to úplne ono.

Myslím, že za ten rok, čo sa vyskytujem na Litery (a už nie len tam), som sa vcelku pekne rozpísala. Dokonca i relatívne zlepšila. Osobne nie vždy považujem za najlepšie svoje kúsky, tie, ktorým dáte najviac tipov, ale hneď i priznávam, že vaše tipy a komentáre mi robia dobre a som Vám za ne vďačná. Podľa mňa najlepšie kúsky sú tie, keď nie ja sa snažím písať, ale zrazu príde ku mne vlna slov a viem, že je to ono a viem, že to musím, čo najskôr zapísať, inak sa ta vlna stratí ... takže už napr. pár mesiacov nechodím spať bez zošitu a pera vedľa postele.
Už som zažila, že som sa básničkou vypisovala z aktuálneho problému. A potom mám básničky, ktorými sa pokúšam predať nejakú svoju skúsenosť, myšlienkový objav a pod, kde mám pocit, že Vám to chcem podať/povedať ... že i Vám by to mohlo pomôcť. Vcelku dobre to vystihuje napr. komentár od Aťana:

Mně se líbí tvá lidskost v básni. Rýmy jsou možná naivní, ale obsah tedy rozhodně ne. Někdo se vyžívá v neobvyklých slovních spojeních na úkor obsahu, u tebe je to naopak - něco chceš sdělit, a ostatní "umělci" ať si trhnou. :-))

Tak ako asi väčšine z Vás, relatívne najlepšie mi to píše, keď mi je smutno, alebo keď mám toho veľa v práci. Ale myslím, že už sa mi podarilo napísať aj pár relatívne optimistických a predsa dobrých pokusov.

Tuším to bolo v lete ´96, keď som sa zúčastnila Tábora dubového draka, kde som sa prvýkrát stretla s bubnovaním, keltskou mytológiou, šamanizmom a knižkou vtedy dostupnou iba v angličtine Ženy, ktoré behali s vlkmi. Odkedy som prvýkrát čítala o La Lobe - mám sen. Chcela by som sa stať "vyprávačkou príbehov" – príbehov – ktoré by pomáhali ľuďom. Myslím, že to, že som sa objavila na Literi je ďalším krokom priblíženia sa k tomuto snu. A v poslednom čase si navyše uvedomujem, že príbehy sa dajú vyprávať nie len slovom, ale i spevom, tancom a možno i hraním. Uvidím, čo mi čas a vývoj prinesie.

Takže asi tak.
Píšem, keď prídu vlny slov;
píšem, keď mám pretlak emócií;
píšem, keď ma niečo "nakopne" a mám pocit, že by to mohlo pomôcť i niekomu z Vás.

P.S. Na čo si zatiaľ neviem celkom dať odpoveď je otázka: Prečo píšem prevažne česky, keď to nie je môj rodný jazyk?