Na zajtrajšok nemyslím - 29. Kapitola -Zvítanie

Shana trochu rozhodilo, že na brehu, ani v jeho okolí, nevidel žiadne stopy po ľudskej činnosti. Nádejal sa, že ich možno len zmazal dážď, ktorý ich sprevádzal v malých prestávkach takmer celý deň. Naozaj sa snažil sledovať prírodu, trávu pod nohami, hľadal polámané steblá, no veľká časť z nich už bola zožltnutá a zľahnutá rôznymi smermi po prvých mrazoch spred pár dní. Dokonca ani na miestach, kde sa nachádzala rozbahnená zem so zvyškami kvôli vlhku odhnívajúceho trávnatého porastu, nevidel žiadne známky ľudskej prítomnosti, len pomerne veľké množstvo čerstvých zvieracích stôp.

Dlho nevedel, či idú dobre. Potom sa ukázalo, že jeho prvý predpoklad bol mylný. Dom sa ani na druhom konci veľkého priestranstva pri rieke nenachádzal. Bola to vlastne jedna rozľahlá lúka, ktorú vytvorila rieka v jednej obrovskej zákrute. Keď ju celú prešli popri rieke a nikde nič, začal upadať na duchu. Darja bola bledá ako tá najobyčajnejšia ovca. Vtedy si opäť musel položiť otázku, kde by si rozumne uvažujúci človek, postavil príbytok, a vydal sa tým smerom. Nebolo to pri rieke, ktorá sa mohla kedykoľvek vyliať.

Naozaj si vydýchol, až keď v diaľke z jeho pohľadu v lese zbadal slabý dym vznášajúci sa nad stromami. Ešte sa len šerilo. To bolo obrovské šťastie. Ak by sa niekde na pár minút zdržali, v tme by ho vôbec neuzrel, taký bol jemný. Evidentne vznikol horením dobre vysušeného dreva. Hádam nikdy nevidel dym tak rád. Zvyčajne sa im vo voľnej prírode pre istotu vyhýbal. No teraz sa vybral rovno za ním, dúfajúc, že ho rozložil človek, na ktorého pomoc sa spoliehal.

S novou dávkou energie popohnal koňa tým smerom. Ako sa terén pozvoľna dvíhal, pribúdali kríky, stromy, všetko nasvedčovalo tomu, že les si zabral územie až po skalnú stenu vzdialenú možno dve-tri míle od brehu rieky. No znovu prišlo prekvapenie. Konečne sa objavili aj ďalšie znaky prítomnosti človeka, najskôr od opadaného dreva očistená hora, potom pomerne čerstvé pníky, kopec pilín. Zrazu sa posledné stromy rozostúpili a objavila sa menšia čistina, na ktorej stála novučičká drevenica, z ktorej komína unikal už ledva viditeľný dym, ďalej klasické týpí pokryté kožou, ohrada pre zvieratá s pasúcimi sa dvomi dospelými koňmi a jedným žriebäťom a prístreškom na seno, ktorý z jednej časti svojou strechou a dovysoka postavenými bočnými stenami mal predstavovať niečo ako malú stajňu. Ďalej tam bolo niečo ako provizórna kôlňa a kostra ďalšej drevenej budovy pár desiatok stôp od tej prvej, ktorá naznačovala možných ďalších obyvateľov.

Mladému mužovi padol kameň zo srdca. Konečne boli tam, kde chcel byť. King zavetril kone, seno a možno ešte niečo lepšie, lebo bez toho, aby ho Shane k tomu donútil, zrýchlil krok k budovám. Prvé, čo si uvedomil, bolo, že mohol prísť až k domu, bez toho, aby si ich niekto všimol. Považoval to za veľkú bezpečnostnú chybu. Zaklopal na dvere, pretože nechcel vtrhnúť priamo dovnútra a spôsobiť tým nedorozumenie, či niekoho vystrašiť.

O chvíľu sa z vnútra ozval známy hlas varovným tónom: „Kto si a čo chceš!“

Možno, keby bol Shane v inej situácii, tak by si bol býval z človeka za dverami vystrelil. Odpovedal by mu napríklad - pocestný, červená čiapočka alebo hoci aj stará mama. Čokoľvek, čo by toho vo vnútri zaujalo a jeho samého pobavilo.

No v ten večer nemal síl na nič podobné, pretože za ním stál vyčerpaný kôň, na ňom sedeli dve zničené uzimené ľudské bytosti, jedna z toho v naozaj zlom stave.

„Shane,“ zakričal. Chcel, aby ho bolo počuť vo vnútri. Jeho hlas sa odrazil od skál s malým oneskorením.

Trvalo pár sekúnd, kým sa otvorili ťažké drevené dvere zabezpečené podľa zvuku závorou. V prítmí príbytku stál prekvapený Harry s puškou cez hrudník, ktorú pridŕžal jednou rukou. Nič nepovedal, len krútil hlavou, akoby neveril vlastným očiam, ktoré mal prižmúrené. Prezerali si muža, ktorý sa za rok poriadne zmenil a už vôbec nebol tým dieťaťom, o ktoré sa roky vzorne staral. Niečo schudol, zarástol, aj vlasy mal dlhšie, pohľad mu poriadne zvážnel, oči sa mu akoby zmenšili. Šibalské ohníky, ktoré si mohol dovoliť, kým bol pod ochrannými krídlami strýka, nehoreli. Naopak, zachytil v nich bolesť. To ho zarazilo.

Potom odložil pušku na jej miesto vedľa veraje dverí, v okamihu zabudnúc na hádky a hnev, roztiahol náruč a privítal v nej synovca.

„Vitaj!“ vyslovil, no počas objatia si stihol pozorne prezrieť náklad na Kingovi. Shane vôbec neváhal, rád sa nechal vyobjímať. Aj on nazrel do domu, ale v jeho prítmí toho veľa nevidel.

„Kde sa tu berieš?“ vydal zo seba nakoniec dojatý Harry. „Prepáč, teba som tu naozaj nečakal.“

Shane sa usmial. „Neplánoval som sem tak skoro prísť. Ale musel som. Zdalo sa mi to ako najlepšie riešenie.“ Ukázal za seba.

„Riešenie čoho?“

„To je dlhá história.“ Shane nevládal porozprávať celý príbeh o tom, ako sa zase stretol s Darjou. Priviazal koňa k nato určenému drevu na priečelí, potom zosadil chlapca z koňa.

Predstavil ho: „Toto je Remy, už nemá rodičov.“

Medzitým začal uvoľňovať laná, ktorými bola priviazaná Darja. Harry neváhal, prišiel mu pomôcť a potom vedno odniesli telo akejsi ženy bez spodnej časti oblečenia do domu. Vyzerala hrozne, nebolo kúska tela, kde by nebola opuchnutá. Položili ju na posteľ. Harrymu stačil jeden pohľad na fialovú nohu, aby pochopil, čo sa jej stalo.

„Had,“ skonštatoval. Znelo to rovnako, ako by chcel povedať, je s ňou amen.

Shane zosmutnel.

„Štrkáč, bohužiaľ. Videl som ho,“ súhlasil. „Ráno sa stalo,“ dodal.

Pri Darji sa objavila vysoká žena, ktorá sa dovtedy skrývala pred nezvanými hosťami vo vedľajšej izbe. Súcitne sa nad ňou sklonila a dotkla sa jej čela. „Chudera, má poriadne vysokú horúčku,“ povedala s nefalšovanými obavami.

Harry ju medzitým požiadal o niečo, čím by podložili zranenú. Uvedomoval si, že hlavu a hornú časť tela by mala mať čo najvyššie.

„Prežije to?“ opýtala sa výrazným žena Harryho, keď dokončila provizórnu opierku.

Harry pokrčil plecia. Nechcel ani pred ňou a ani pred dieťaťom, ktoré na jeho odpovedi viselo, vysloviť svoju domnienku. Asi by ich nepotešil. Asi aj rozrušil, a to nechcel.

Pozrel na Shana, ktorý takisto čakal na jeho ortieľ. Potom si však na niečo spomenul.

„Skoro som zabudol. Dovoľ mi, aby som ti predstavil, toto je Nia, moja... žena. Ešte sa nepoznáte. Toto je ten Shane.“

V inej situácii by sa bol Shane usmial na Harryho vyvolenú, podal jej ruku, prihovoril sa jej, ale teraz mu nebolo do reči, ani do iných priateľských gest. Dokonca ani pohľad na jej poriadne vydúvajúce sa brucho v ňom nič nevyvolalo. Myslel len a len na jedno: Darjinu záchranu.

Sucho odpovedal slušné: „Teší ma.“

Preniesol pohľad späť na Harryho, avšak pohľad do jeho očí v ňom zabíjal posledné nádeje. Radšej ho odvrátil. A vrátil sa k Darji.

„Nemohli by sme jej nejako uľaviť? Ranu som sa snažil pomerne rýchlo vyčistiť, no musel som už uvoľniť podviazanie a pustiť jed do tela. Však vidíš, noha jej už začala fialovieť.“

„Povedal by som, že je už poriadne fialová,“ poopravil ho Harry, pritom pokrútil hlavou. Potom chytil ženu za zápästie, no asi neuspel, pretože s nespokojným výrazom chytil Darju pod krkom. Tváril sa pritom veľmi sústredene.

Napokon povedal: „Má strašne slabý a pomalý tep. Prosím, drahá, dala by si jesť tomuto mládencovi? Ja idem ukázať tomuto márnotratnému synovi kone. Pochválim sa prírastkom.“

Shane hodil pohľad na Darju. Bola v hlbokom bezvedomí, hrudník sa dvíhal len občas a takmer nepatrne. Na posteli bolo pološero. Krb, v ktorom horel oheň, bol umiestnený v inom kúte miestnosti a na posteľ v hlavnej miestnosti nemal veľký svetelný dosah. Darja mala pokožku pokrytú s veľkými svetlými škvrnami orámovanými akoby červenými nitkami, ktoré pripomínali krvné riečiská, občas sa spájali, rozdeľovali, tvorili akúsi nepravidelnú sieť. Srdce muselo pumpovať krv aj do týchto „falošných“ ciev. Trápilo sa. Shane odvrátil od nej zrak a nasledoval poslušne Harryho. Tušil, že sa nejdú rozprávať o žriebäti, ktoré by len slepý pri príchode nevidel. Bolo už dosť veľké, mohlo mať aj tri mesiace.

„Vieš, že zomiera,“ povedal pri ohrade so zvieratami, čo Shane roky poznal a pohľad na ktoré ho potešil, tlmeným chlácholiacim hlasom Harry. Shanovi sa zdalo, že stojí pred chatou v lese pred desiatimi rokmi. „Jediné, ako by sme jej mohli uľahčiť, by bola guľka z milosti.“

Synovec súhlasne kývol hlavou. Samému už niečo také napadlo. Posledné možné riešenie. Ale bolo by to správne? Zázraky sa predsa môžu diať. Musia sa diať! Niekomu, niekde, z nejakého dôvodu. Tak prečo práve nie Darji? Tu? Teraz? Predsa už sa stali, počul o tom. Zatúžil po zázraku, len nevedel, poriadne koho má o to poprosiť, a ako tomu by mohol dopomôcť. Vyzeralo, že už nijak. Tak aspoň prosil celý svet.

Návrh zamietol. „Ja to nespravím,“ povedal. „Kým žije, dajme jej šancu!“

Harry chytil mladého sústrastne na plece a dohováral mu: „Shane, chlapče, nemá to zmysel. O pár hodín zomrie. Len sa trápi. Poviem ti, čo sa teraz v nej deje. Opuch znamená, že zlyhávajú obličky, opúcha jej mozog, ten sa nedokáže starať o telo, aj pľúca sa nalievajú vodou. Skúsil som jej tep, srdce melie z posledného. Nevládze. Pri horúčke by malo byť ako divé, jej takmer nepracuje. Mal... mal by si ju nechať ísť.“

Tentoraz Shane zavrtel hlavou odmietavo. Sťažka prehltol. „Nemôžem.“ Ústa sa mu vykrivili v bolestnej grimase. Oči zdvihol k nebu a zopakoval: „Prepáč, ja... ja fakt nemôžem.“

„Prečo?“ Harry nečakal rozumné vysvetlenie. Ani ho nedostal.

Shane sa neho oboril, akoby Harry spravil niečo zlé: „Že prečo? Vieš, kto to je?! Spoznal si ju vôbec!“

Harry sa zamyslel, ale telo ženy bolo také znetvorené, nos obrovský, širokánsky, pery ako kačka, oči len dve maličké čiarky medzi opuchnutými svalmi tváre. Aj keby nebola v bezvedomí, nemohla by sa cez ne pozerať. Ani pri všetkej svojej predstavivosti, ženu nespoznal.

„Nie, netuším. Kto to je?“

„Darja,“ so vzdychom vydal zo seba Shane. „Je to naša Darja.“

„Doriti!“ bolo jediné, čo z Harryho vyšlo. Až vtedy si uvedomil, že fľaky na sluche, ktoré vyzerali skôr ako zmes neforemných škvŕn, nie je špina, ale pôvodne pekné kvetinové tetovanie. Zrazu sa situácia otočila, aj jemu začalo záležať na jej prežití. Bola to predsa Darja.

„Doriti!“ zopakoval Shane, ktorému sa po nadávke trocha uľavilo. Obrátil sa chrbtom k Harrymu, nechcel, aby videl slzy, ktoré mu vyhŕkli. Bolo to čisté zúfalstvo. Celý ten čas, čo ju uštipnutú viezol za ujom, dúfal, že on to vyrieši. Pre neho bol najmúdrejší človek, akého poznal. Veľa vecí sa naučil pri potulkách v prírode aj medzi ľuďmi. Jeho úprimná reakcia ho vrátila naspäť na zem a dosť to bolelo.

„Pokoj,“ chlácholil ho Harry tým, že sa ho dotkol za plece. „Ak niekto kedy mal šancu uštipnutie prežiť, tak ona. Obaja vieme, že je bojovníčka. Upokoj sa, prosím ťa. Čo by sme tak mohli pre ňu urobiť?“ začal horúčkovito nahlas uvažovať. „Najskôr jej treba ranu poriadne vypáliť. Aj tie na nohách. Zápal ju oslabuje. Čo ďalej? V teple by nemala zostať. Opuch sa zmierňuje chladom. Dobre, že dnes pršalo. Voda ju neustále chladila a zmierňovala jej opuch. Dáme ju do týpí. Tam je skoro tak zima ako vonku. Dobre? Budeš ju utierať vodou, chladiť zápal. Chcelo by to niečo na odvodnenie. Poradím sa s Niou. Poď, prenesieme ju,“ navrhol Shanovi. Ten však stál ako soľný stĺp. „Hej, mladý, hýb sa, ak jej chceš pomôcť!“

Shanova slabá chvíľka odišla tak rýchlo, ako prišla. Povedal si, že Harry má pravdu. Pokiaľ srdce bije, stále je tu nádej. Preto dlho neváhal a pomohol preniesť umierajúce dievča z teplého domu do studeného stanu. Tam za Shanovej pomoci vypálili ešte tlejúcim drevom všetky viditeľné rany. Bola v hlbokom bezvedomí, ani sa pritom nemykla. Smrad z horeného mäsa bol takmer nedýchateľný.

„Ja som tu skončil, pošlem Niu. Ona určite vymyslí, čo ďalej. Je veľmi múdra. Pozná toľko vecí, že by si sa čudoval. Trochu ti tu vyvetrám,“ povedal a napravil kožu, ktorá tvorila otvor týpí tak, aby vytvorila otvor. Odtiaľ ešte povedal: „Som rád, že si ma našiel.“

„Aj ja som rád,“ súhlasil Shane. Všetka tá ťažoba, ktorú cítil posledné hodiny na svojich pleciach, zrazu bola o niečo ľahšia, keď ju nemusel znášať úplne sám.

Napravil kože a deky pod Darjou a sadol si k nej. V stane bola úplná tma. Chlad nemilosrdne prenikal dovnútra. Shane na seba hodil kožušinu a čakal. Nič iné sa nedalo robiť. Len čakať na Harryho ženu. Tak čakal. Mrzelo ho, že na Darju poriadne nevidí. Mohol len tušiť, ako vyzerá, mohol len dúfať, že stále žije. Ani to, či dýcha nepočul, lebo vonku sa rozfúkalo a hluk vetra mazal všetky menšie zvuky. Iba dotykom ruky na krčnú tepnu vedel zistiť, či je ešte stále s ním.

Po nejakom čase prišla do stanu so zapálenou pochodňou Nia a svetlo odhalilo, že Darja je ešte fialovejšia ako predtým. Shana až stislo pri srdci.

            „Priniesla som silný odvar z petržlenovej vňate, brezových listov a žihľavy. To by mohlo pomôcť na odvodnenie. Zobrala som ti aj soľ, dáš ju do vody a budeš ju zvonku umývať.“

            „Soľ?“ začudoval sa Shane. O všelijakých bylinkových odvaroch už počul, ale o soli ako základe vonkajšieho zábalu nie. Pozeral sa na to dosť skepticky. Už veľmi neveril, že by jej mohlo niečo mohlo pomôcť.

            „Čo sa tak čuduješ? Do čoho sa asi nakladá mäso, aby vyschlo a zakonzervovalo sa? Soľ jej aj v mori a tam sa dá plávať. Určite jej zvonka neublíži. Piť jej ju však nedávaj, to by ju zabilo,“ dodala.

            Shanovi sa Niine argumenty páčili, znelo to naozaj rozumne. Preto súhlasil: „Dobre, skúsme to.“

            Ukázala mu, ako to má robiť. Potom ešte zalovila v taške, ktorú so sebou priniesla a vybrala mu voňavú suchú nepoškodenú košeľu. Shane ju prijal, ale hanbil sa pred ňou vyzliekať. Ten dar, obyčajná košeľa, ho dojal. Nedokázal jej zaň ani poďakovať. Len ju držal v jednej ruke a v druhej v roztoku soli namočenú handru, ešte nevyžmýkanú, ktorej kvapky stekali na telo mladej ženy. Ale ona ich vôbec nevnímala. Shane si to však všimol a handru od tela odtiahol.

            „Ešte niečo,“ povedala Nia z otvoru stanu v žiari pochodne. Krásna nebola, ale Shane cítil, že jej môže veriť. Keby nebola tehotná, tak by vyzerala ako dobrá víla z rozprávky, keď povedala: „Teraz si pôjdem ľahnúť, prepáč, že ti s tým nepomôžem, ale ráno ťa prídem vystriedať.“

            Ráno. Shane jej bol za to vďačný, za krásnu predstavu, že ráno bude striedanie služieb ešte potrebné. To už bude 24 hodín od uhryznutia. Tých najkritickejších.

            „Ešte raz... ďakujem. Za všetko. Aj za to, že sa postaráte o Remyho, aj tým mi veľmi pomôžete,“ povedal a zároveň si uvedomil, ako rýchlo prebral zodpovednosť za chlapca na svoje plecia, ale prišlo mu to úplne prirodzené, keď Darja nemohla.

            „Je smutný, ale dobre sa najedol a teraz leží na lavici na kožušine. Harry ho spovedá, no dlho asi nebude, lebo sa mu oči zatvárajú.“

            „To je dobre, nech si oddýchne. Má za sebou hrozné dni.“

            Nia dodala: „Držím všetky palce, aby to zvládla. Harry mi o nej rozprával. Silná bola už ako dieťa.“

            „Bola, vlastne je,“ radšej sa rýchlo poopravil, nechcel pred Darjou hovoriť o nej v minulom čase. Čo ak ho počuje?

            Noc bola dlhá. Shane po lyžičkách dával svojej pacientke odvar, ale nie veľa, len toľko, aby obličky mali čo spracúvať. Bál sa, aby z toho neopuchla ešte viac, tak bylinným nápojom šetril. Logika mu vravela, že vody z jej tela sa treba radšej zbaviť, ako jej ho dodávať. Zároveň sa snažil udržať jej pokožku vďaka zábalom studenú. Celú noc nespal, utieral bezvládnu ženu kusmi látky. Teplú, poriadne slanú vodu nosil pred stan, kde chladla, kým ju zase nevymenil za teplejšiu. Nerátal, koľkokrát to urobil. Darja stále žila a to bolo to najpodstatnejšie.

            A žila aj nadránom, keď ho prišla vystriedať oddýchnutá Nia. Začínalo svitať, s ňou prišlo do stanu trochu svetla.

            „Daj, vystriedam ťa,“ ponúkla sa mu.

            „Netreba,“ zdráhal sa Shane.

            „Vôbec si nespal?“ opýtala sa Nia súdiac viac podľa unaveného hlasu, ako aj podľa Shanovho výzoru, pretože ten kvôli šeru vlastne ani nevidela. Fakľa už bola dávno vypálená. Zvyšok noci musel Shane presedieť s trápiacim sa telom po tme.

            „Nie,“ priznal sa. „Ale ešte vydržím, chcem byť pri nej, kým môžem,“ povedal. Párkrát sa mu v noci zdalo, že už ani nedýcha. Vtedy ju prosil, aby to nevzdávala, aby bojovala. Takmer celú noc jej niečom rozprával. O sebe, o zážitkoch z ciest, o hádke s Harrym, ale aj o tom, ako veľmi sa mu páči, a práve preto musí zabojovať. Vydieral ju tiež Remym. Niečo jeho mame sľúbila a mala by to splniť. Keď už naozaj nemal o čom rozprávať, tak jej hovoril obsahy kníh, ktoré prečítal, a čo si nepamätal, to dotvoril. A hoci by mal ešte veľa nápadov, o čom by sa dalo hovoriť, ráno už nevládal. Len sedel pri nej po tme, omýval ju a načúval jej dychu, ktorý zachytil len občas.

            „Ale, prosím ťa, rozprávaš, akoby zomierala. Mne sa zdá podstatne chladnejšia ako včera. Len si tu ľahni, keby sa jej stav prudko zhoršil, alebo zmenil, zobudím ťa. Dovoľ mi, pomôcť ti.“

            Shane sa nedal dvakrát presviedčať, ľahol si trochu bokom a len čo zavrel oči, tak zaspal. Na rozdiel od hlavy, ktorá si dlho nevedela nájsť pokoj a predvádzala mu sériu hrôzostrašných bezvýchodiskových snov, napríklad padal nekonečne dlho zo stromu, topil sa v rieke, bojoval s hadmi v jaskyni, aspoň telo trochu oddychovalo. Jediné, čo reálne vnímal, bolo, že zobudiť sa do reality sa bojí viac, ako bojovať so svojimi čiernymi morami.