Dnešok je ten deň! 20. kapitola - Harry

            Ozbrojená skupina jazdcov sa objavila pred obedom pred bránami farmy Pawlovského. Jeho zamestnanci boli informovaní, ako majú postupovať. Ich úlohou bolo spolupracovať, v sprievode dvoch z nich ich priviesť až k Pawlovskému, ktorý ich už dlhšie očakával. Skôr bol prekvapený, že im to tak dlho trvalo.

            Na verande svojho domu ich napriek situácii priateľsky privítal: „Dobrý deň, priatelia, môžem vedieť, aký je účel vašej návštevy?“

            Greg, prezývaný Doliezač, ktorý celú skupinku viedol, mu na to odpovedal: „Ja viem, že je zima, ľudia už toľko necestujú, ale verím, že aj ku vám sa už dostali správy o útoku na náš hotel a o únose dvoch osôb.“

            Pán Pawlovský nechcel klamať. Samozrejme, že o tom vedel, a z prvej ruky: „Áno, počul som. A čo máme my s tým?“

            Greg pokračoval: „To sa ešte uvidí. Verím, že nebudete mať nič proti tomu, aby sme to tu prehľadali. Ľudia z Taile hovoria, že ste prichýlili kováčovu rodinu. Možno tu schovávate aj jej muža.“

Tak znelo obvinenie. Keď sa Rocco zo šoku trochu spamätal, stalo sa to asi tri dni po únose jeho milenky, skonsolidoval svoje sily, najal ľudí a začal systematicky prehľadávať celý kraj, monitoroval všetky vozy, ľudí, ktorí sa objavili na cestách. V prvom rade hľadal Lucy a z toho, čo sa dozvedel, nemal pocit, že by tie dve akcie spolu súviseli. Jedna bola dobre zorganizovaná, druhú predviedli nejakí amatéri, ktorí sa takmer dali chytiť. Preto mu to tak dlho trvalo, v konečnom dôsledku mu bol kováč a jeho žena ukradnutí. Ale ak by ho náhodou našiel, cítil by malé zadosťučinenie.

            Pawlovský namietal: „Milenku vášho pána tu nemám, ani kováča. Máte moje slovo a nič nemusíte prehľadávať. A áno, v dedine majú pravdu, jeho rodina našla u mňa azyl. Ani vlas im tu neskrivíte, sú pod mojou ochranou.“

            Roccov poskok sa zachmúril, musel si urobiť svoju úlohu. Netrúfal si nesplniť príkaz svojho šéfa a obrátiť farmu naruby. Ak by to nespravil, Rocco by to z niektorého z mužov či už podobrotky alebo násilím vymámil. V tom sa na neho dalo spoľahnúť.

Časy v Sladkom sne boli mizerné. Zopár ľudí zomrelo alebo bolo dokaličených len preto, že sa na svojho šéfa škaredo pozreli. Obrazne. Ale občas to tak vyzeralo. Rocco zúril, pil, besnil, chľastal, takmer vôbec nejedol, vyhodil polovicu mužov, druhá by aj chcela odísť sama, ale netrúfala si. Potom si najal nových ľudí, tí mu liezli na nervy, lebo nič nevedeli robiť, ale aspoň neboli v jeho očiach príčinou nešťastia. Roccovi sa zo dňa na deň rozpadol sen o rodine a krásnej starobe. Správal sa ako malé decko, ktoré príde o jedinú hračku, bez ktorej nevie zaspať. Však ani nespal. Ak nebol úplne na mol, osobne chodil po kraji, hľadal ju. No k Pawlovskému radšej nešiel. Toho človeka nikdy nemal rád. Nie preto, že by nebol čestný, pracovitý, spravodlivý, teda mal vlastnosti, ktoré boli Roccovi úplne cudzie, no mal rád, keď spolupracoval s priamymi ľuďmi. Pri nich vždy vedel na čom je. No pri v blízkosti starého Poliaka sa vždy cítil hrozne. Radšej sa mu vyhýbal. V podstate toho muža obdivoval, chápal, že mu nesiaha ani po členky, preto ho nemohol vystáť. Bol Roccov opak. Živá dobrota, ktorá, však, keď musela zakročiť, nikdy neváhala. Jednoducho mal pred ním prirodzený rešpekt a ten mu nedovolil prekročiť prah jeho farmy.

            „Nie, pane, ja osobne by som vám aj veril, ale pán Rocco sa chce presvedčiť. Kováčovej žene sa nič nestane, môžete sa spoľahnúť, ak nám vydáte jej muža. Musíte nám to dovoliť!“ povedal a prehodil si pušku z chrbta dopredu, aby ukázal, že ak bude treba, tak použije aj silu. Poprípade sa vrátia s posilami.

            Pán Pawlovský to správne pochopil. Zaťal zuby. Nemal rád, keď sa mu niekto, navyše na jeho vlastnom pozemku, vyhráža. No po hlbokom nádychu odpovedal: „Dobre, chápem vašu situáciu. Vy za to nemôžete. Ale zapamätajte si, že vám dovolím prehľadať môj majetok a majetky mojich priateľov prvý a poslednýkrát. Nikdy viac vás sem nepustím. Môžete to pokojne oznámiť svojmu šéfovi. Dnešná návšteva je len prejav mojej dobrej vôle, ktorá sa už nikdy nebude opakovať.“

            Greg už v tom momente vedel, že je farma čistá a nič tam nenájdu, ale aj tak si šiel robiť svoju robotu. Poďakoval sa, rozdelil mužov a do večera prešli všetky miestnosti, sklady, budovy, povaly, pivnice, o ktorých sa dozvedeli. No okrem Harryho zraneného po nejakej hre v karty, slušných zásob jedla a zbraní nič podozrivé nenašli.

            Ani rozhovor s kováčovou ženou mu nepriniesol dobrý pocit. Odpovedala mu skratkovito, slušne, pozerala mu pri tom do očí, ako by v nich chcela čítať. Bol to dosť vyčítavý pohľad, odsudzujúci, no inak sa neprejavila. O mužovi nič nevedela. Na farme vraj nie je. Iba toľko dodala, že deťom veľmi chýba. Greg si to vedel predstaviť. Aj jeho deti sa mu vždy potešili, keď prišiel po dlhej dobe domov.

            Nakoniec musel skonštatovať, že nič podozrivé sa nenašlo, tak sa nakoniec chcel rozlúčiť s farmárom.

            Greg mu chcel podať ruku a povedal: „Prepáčte, pane. Robil som si len svoju robotu.“

            „V poriadku,“ povedal pán Pawlovský, ale ruku neprijal. Na čo Greg zareagoval zvesením hlavy. Mrzelo ho to. Raz chcel byť slušný a nevyplatilo sa mu to. Na túto scénu sa pozerali jeho aj Pawlovského ľudia a nikomu neušla. Bola to poriadna hanba.

            Greg vysadol na koňa, ale akosi sa mu preč nechcelo. Pol dňa strávil na farme, videl, ako tam ľudia žijú, vnímal, ako spolu komunikujú, ako sa rešpektujú, pomáhajú si. Takisto si všimol ich ochotu chrániť miesto, kde im bolo dobre. Navyše boli veľmi dobre ozbrojení. Asi by pri nich nemali ani všetci Roccovi muži šance. Nie, videl to jasne, toto prosperujúce miesto sa do rúk jeho šéfa tak ľahko nedostane. Tí ľudia tu našli skutočný domov a ten sa inak bráni.

Mal z toho taký zvláštny pocit. Pri Roccovi mal dostatok prostriedkov pre svoju rodinu, ale za akú cenu? Možno aj za cenu života. Čo by za to dal, aby jeho deti mohli žiť v takomto prostredí s ním, nie polroka bez neho. Mal už takého túlavého života po krk. Už mu to nepripadalo ako život, skôr ako živorenie. Túžil po normálnej práci a pokoji. Tu by ho našiel.

            Greg váhal, či sa nemá opýtať na miesto medzi nimi, ale hanbil sa pred vlastnými chlapmi, ktorí mali podobné pocity ako on, a aj tak trochu tušil, že jeho povesť by mu žiť medzi takýmito ľuďmi nedovoľovala. Každý vedel, čím sa živí, a všetci to odsudzovali.

            Tak nakoniec potiahol koňa za uzdu, aby ho otočil na mieste. No Pawlovský k nemu podišiel a potichu povedal: „Viem, že máte rodinu. Ak by ste niekedy mali toho dosť, ste tu vítaní.“

            Gregovi sa až zastavilo srdce. Prekvapene pozrel na starého muža. Mal pocit, že v živote nedostal lepšiu ponuku. Vôbec, ale vôbec ju nečakal. Nie po tom, ako si odmietol s ním podať ruku. Greg sa cítil veľmi poctený.

            „Ďakujem veľmi pekne, veľmi si to vážim,“ povedal a s pocitom hrdosti sa pozrel na svojich mužov, či túto ponuku postrehli. Neušlo im to a v tichosti mu závideli.

            Pán Pawlovský však tušil, že sa k takej zmene asi nikdy neodváži. Chce to pevné odhodlanie. Zlo je hnusné v tom, že rado človeka ovláda. Keď zistí, že nad ním stráca kontrolu, že človek sa chce od neho odtrhnúť, byť dobrý, robiť správne veci, tak sa ozve a donúti ho vrátiť sa do starých koľají a presvedčí ho, že inak to nejde. Ale ide to, len treba tie útoky vydržať. Zlo si rado robí z ľudí otrokov a Greg bol v jeho pazúroch pevne zovretý.

XXX

            Shane sedel počas celej návštevy Roccových poskokov radšej pri Harrym. Nie bez toho, aby im niečo cynické, drzé nepovedal. Nemal chuť ich vidieť. Bál sa, že všetko prezradí. Ich vyčíňanie preto radšej sledoval len cez okno. Chodili od domu do domu, liezli aj do najmenších dier, otravovali dobrých ľudí, ktorí všetci svorne držali za jedno. Ani jeden z nich sa nepreriekol, koho mali prednedávnom za hostí. Shane nechápal, prečo toto Pawlovský dovolil, prečo sa nebránil, ale asi usúdil, že keď nie je čo tajiť, nemá to zmysel. Ľudia by mohli iba prísť zbytočne k ujme a jemu na nich veľmi záležalo.

Keď ôsmi Roccovi muži preliezli skrz na skrz farmu, prišiel rad aj na hlavný dom. Shane vedel, že k tomu príde a celý deň sa na to pripravoval. Vravel si, že musí byť hlavne pokojný, čo pri jeho povahe nebolo jednoduché. Ale stal sa zázrak, keď nezvaní hostia prišli do ošetrovne, tak sa Shane držal na uzde a predviedol takú divadelnú scénku, že sám seba nespoznával. Pán Pawlovský sa musel pri tom pousmiať, lebo príbeh, čo si Shane vymyslel a pekne zahral, bol celkom vtipný, aj keď to bolo klamstvo. Shane tým urobil to, čo každý počas toho dňa na farme, chránil ľudí okolo seba.

            Až keď Roccovi muži odišli, dal zavolať Pawlovského dcéru, aby ho prišla vystriedať, a vyšiel na čerstvý vzduch. Napätie, ktoré cítil počas celého dňa, konečne upadlo. Vonku ho privítala tma a pomerne čistá obloha, na ktorej dokonca bolo vidieť zopár hviezd. Fúkal slabý vietor, takže na polovicu novembra to bolo celkom príjemné počasie. Shane mal chuť si zapáliť cigaru, ale nebolo akú.

Celé popoludnie mal dvojnásobné nervy, aj z prehliadky a aj z Harryho stavu, ktorý bol takmer bez významných zmien. Stále bol mimo. Trvalo to už nekonečne dlho. Skoro tri týždne. Akurát len jeho telo bolo vychudnuté na kosť. Stále žil, ale bohvie z čoho, prirodzené zásoby sa už minuli a jedlo sa im do neho nepodarilo dostať. Ani horúčky už nemal. Len nezomrel.

Shane mal chuť kričať z plných pľúc, ale možno nejaké deti už spali, nechcel ich zobudiť, tak si netrúfol. Radšej sa len tak naľahko, v nie práve najteplejšom oblečení, hodil do mäkkého snehu a spočiatku bezmyšlienkovito pozeral na nebo. Už sa pár dní ani nemodlil, vzdal to. Vôbec to nepomohlo. Už len čakal a čakal a čakal, ale už viac čakať nevládal.

Zobral sneh do rúk a umyl si ním rozhorúčenú tvár. Hneď mu bolo lepšie. Sneh ho chladil, vodná para sa vznášala nad ním pri každom jeho výdychu. Shane už len existoval. Chvíľu bol súčasťou prírody a všetkého, čo ho obklopovalo, a bolo mu dobre. Nebojoval. Len existoval. Nechcel myslieť na to, že sa musí vrátiť do domu. Na voľnom priestranstve, v prírode mu bolo lepšie. Počúval jej zvuky, aj zvuky života na farme, ktorý ešte úplne neutíchol, ľudia ešte nespali. Chvíľu to bolo také upokojujúce, no začínalo mu byť zima. Vedel, že raz sa bude musieť postaviť a vrátiť sa do tepla, ale strašne sa mu nechcelo. No dotieravé myšlienky si ho znova našli.

Zavrel oči a uvažoval. Bolo dobré, že Pawlovský poslal preč Adama a Lucy. Ale kam išli? Kde sa pred hnevom Rocca ukryli? Čo ak ich nájdu? Uvidí ich ešte niekedy? To boli otázky, čo mu vírili v hlave. Strašne dúfal, že sa im to podarí a Rocco ich nikdy nenájde. Veľmi by im to želal. Ak do jari prežijú, dúfa, že podľa tej mapky, čo im dal, prídu na lúku. Určite podľa nej trafia. Ale čo ak sa mapka dostane do zlých rúk? Napríklad tých Roccových? Mal im povedať, aby si ju naštudovali a zničili. Harry by to bol býval urobil, ale Harry nebol pri zmysloch a Shane nie je taký detailista ako on a teraz to ľutoval. Tak hrozne mu chýba jeho rozvaha a celkovo on. Ak ich chytia, a prídu k mapke, tak je jeho sen stratený. Dočerta!!!

Mal by sa aj on učiť viac plánovať, viac uvažovať, kým niečo spraví. Nemohol sa ani vyhovárať, že nemal na premyslenie dosť času. Mal. Bola to celá noc. Aj tak si to neuvedomil, možno preto, že Benovi stúpla v noci horúčka a nevedeli mu ju zraziť ani v snehu, kam ho musel Shane na chrbte v noci niekoľkokrát odniesť v spolupráci s jeho ženou, ktorá ho pridŕžala.

Adam prišiel za ním pred ich náhlym odchodom. Shane na to zareagoval: „Fakt musíte?“ Mal pocit, že to, že sú spolu, ich robí silnejších. Jemu ich prítomnosť pomáhala.

Celý rozhovor sa odohrával večer po tom, ako doviedli Lucy s dieťaťom na farmu, na chodbe pred izbou, ktorá sa zmenila na ošetrovňu. Adam vyzeral pokojne, dokonca sa na Shana aj usmial, kým mu odpovedal: „Prišiel pán Jozef a naznačil mi, že ak zajtra ráno pôjdeme, dá nám voz, koňa, jedlo na cestu a tak. Vravel, že je mu to ľúto, ale musí si chrániť svojich ľudí. Nechce sa mi odtiaľto, bolo nám tu s Filipom dobre, no má pravdu. Okrem toho je to štedrá ponuka. Dáva nám omnoho viac, ako si zaslúžime.“

„Myslel som si, že odtiaľto pôjdeme spolu,“ smutne poznamenal Shane.

Adam prikývol. Aj on si to myslel.

„Ako to s nimi vyzerá?“ opýtal sa a pohľadom na dvere ošetrovne naznačil, koho tým myslí.

„Žijú, bojujú, obaja. Verím, že sa z toho čoskoro dostanú,“ odpovedal Shane, pretože v tom čase si to ešte naozaj myslel. Teraz už vedel, že to pravda nebola. „Ak by ste pár dní počkali... možno...“

Adam pokrútil hlavou. „Pán Jozef má pravdu, farma je príliš blízko Taile, zajtra tu môžu byť. Každý deň, kedy nás nechytia, nám bude iba k dobru. Musíme ísť, Shane. Na jar k vám prídeme, tak ako sme sa dohodli.“

Chlapi sa objali nevediac, kedy sa zase uvidia.

Smutný Shane napokon súhlasil: „Dobre. Na jar sa vidíme. Budem sa veľmi tešiť.“

Ráno pri odchode mu odovzdal tú prekliatu mapku a teraz to ľutoval. Ostávalo mu len dúfať, že Adam bude mať viac rozumu ako on. Lebo ak nie, tak priamo ohrozil obe ženy na lúke.

Potom myslel na Darju. Na to, ako sa na neho veľmi hnevá, ale aj na to, ako mu chýba. Čo by dal za to, aby ju mohol objať alebo len tak pri nej byť. Aj to by mu stačilo. Cítiť jej prítomnosť, vedieť, že je v poriadku. Mal chuť za ňou ísť, no strýkov stav mu to stále nedovoľoval.

Potom počul akýsi krik. Dvere hlavného domu sa s rachotom zabuchli a mužský hlas kričal Shanovo meno. Nevedel rozoznať, kto to bol.

Tak sa posadil a uvažoval, či sa má zatajiť, alebo ohlásiť. Hlas sa znova ozval, bol bližšie a znel nástojčivejšie. Shane sa roztriasol. Možno od zimy a možno od toho, čo mu chcel ten hlas oznámiť. Nebol na to pripravený...

„Tu som,“ odpovedal. Potom vstal, trochu sa oprášil od snehu a vydal sa za hlasom smerom k hlavnému domu.

Neďaleko domu, v prítmí, stál Pawlovského zať, muž ženy, ktorá sa o neho starala. Shane nechcel počuť, čo mu chcel povedať. Nevidel mu dobre do tváre, takže nevedel odhadnúť obsah správy.

„Prebral sa, mal by si k nemu ísť,“ povedal.

Shane počul melódiu vety, nie samotné slová, význam nechápal, lebo ho nečakal.

Muž ho však chytil za plece a dôraznejšie povedal: „Dokelu chlape, je hore, fakt ho nechceš vidieť?!“

A Shane to konečne pochopil a rozbehol sa za Harrym.

hol sa za Harrym.