Dnešok je ten deň! 28. kapitola - Nový deň

Pán Taile a širokého okolia sa zobudil až poobede. Už dlhšiu dobu mal príšerný smäd, ale ten istý čas sa mu nechcelo ani pohnúť, nieto ešte vstať. Načo aj. Vedel, že nič dobré ho nečaká. Chcel čo najdlhšie zostať v stave polo vedomia, ale nebolo mu to umožnené, pretože neodbytné myšlienky odháňali aj posledné náznaky snov. Keď sa to už nedalo vydržať, tak predsa len otvoril oči, zaškúlil na mechanické hodiny, aby zistil, či nevstal priskoro, ale veľmi rýchlo ich privrel. Závesmi a polorozpadnutými žalúziami stlmené denné svetlo mu prekážalo a s ním prišli aj všetky ostatné bolesti, ktoré sa ozvali.

Vôbec sa necítil ako kráľ, skôr ako zbitý pes. Tak dávno sa už poriadne nevyspal... Chvíľu uvažoval, či má vôbec zmysel vstať, no napokon sa vytrepal z postele a namieril si to nerovným krokom rovno k oknu. Na jednom kúsku zboku odtiahol ťažký hnedý záves, jasné svetlo ho v momente tak oslepilo, až zalapal po dychu a musel si dať ruku na čel a posunúť hlavu tak, aby mal oči v tieni trsu stále ešte prítomných žalúzií, aby aspoň trochu zmiernil svetelný šok. Pohľad na novonapadnutý sneh mu zlú náladu vôbec nevylepšil. Práve naopak. Zlostne pre seba zafučal, zaklial a záves rýchlo zatiahol. Viac informácií o počasí v ten deň nepotreboval vedieť. Jar nebola na dohľad.

Potom sa trochu natiahol. Roztiahol ruky do priestoru, podvedome chcel uľaviť skrehnutým údom a boľavej chrbtici. Niečo v nej puklo, niečo ešte viac zabolelo, preto sa rýchlo vrátil do pôvodnej ťaživým smútkom jemne ohnutej polohy. Kvôli tomuto pohybu sa prudko rozkašľal. Jeho nekvalitnými cigarami zahlienené pľúca sa potrebovali zbaviť zbytočnej záťaže. Bolesť hlavy sa každým hlasným prejavom uvoľnenia dýchacích ciest stupňovala natoľko, že si to po chvíli radšej rozmyslel, a radšej kašeľ potlačil.

Z čoho bol taký rozladený? Vlani o tom istom čase snehu už ubúdalo. No táto zima bola ako na just chladnejšia a na sneh bohatšia. Denné svetlo, ktoré sa odrazilo od snehu a útočilo na oči, aj napriek znovu zatiahnutým závesom spôsobilo, že hlava ho ešte viac rozbolela. Neostávalo mu nič iné, len si poriadne odpiť z whisky, aby klin vybil klinom a nie hocijakým. Odpil si z krištáľovej fľaše, akoby to bola voda. Či mu bolo lepšie, netušil, ani nečakala okamžitý účinok, ale zdalo sa mu, že posledné mesiace neustále prítomný smäd sa trochu upokojil. Utrel si ústa do rukáva a položil takmer prázdnu fľašku na miesto.

Z izby vyšiel len tak, v čom spal. Svoj zjav dlho neriešil. Bolo mu úplne jedno, že tie šaty, čo má na sebe, neboli prané celý týždeň. Možno aj dva. Nebál sa posmešných pohľadov a ani kritiky. Všetci mu boli ukradnutí. Už bol zvyknutý, že každá živá duša, ktorá ho stretla, sa mu radšej pratala spred očí tak rýchlo, ako vedela. Báli sa ho ako čerta, pretože nielen jeho zjav a zápach okolo neho bol odporný. Jeho správanie bolo omnoho horšie, preto by nikomu ani nenapadlo v čomkoľvek ho čo i len slovkom kritizovať.

Dokonca aj takzvaní zimní hostia to veľmi rýchlo pochopili. Našťastie, nebolo ich o tomto čase veľa v hoteli, takže si príliš veľkú hanbu nerobil. Do jari si už zvykli na jemne povedané zanedbaný zjav obávaného majiteľa hotela a jeho neokrôchané spôsoby. Ak bol voľakedy aspoň k nim slušnejší, teraz si už ani ich prítomnosť ho nezastavila. Už jednoducho nedával servítku pred ústa pred nikým. Nadával im takmer rovnako ako zvyškom svojich zamestnancov.

Prečo zvyškom? Pretože niektorí z nich zomreli, samozrejme, nie prirodzenou smrťou a iní jednoducho ušli. To bol väčšinou prípad nových zamestnancov, ktorých si najal hneď po únosoch. Vlastne z nich neostala ani duša. Ale aj niektorí služobne starší mu dali zbohom. Zostali len skalní. Respektíve takí, čo na svete nemali kam ísť. Lodovico síce vedel, že by mal byť k nim milší, možno aj vďačnejší, že zostali, ale vplyvom nadmiery alkoholu nedokázal svoje výbuchy korigovať.

V hoteli bolo takmer všade cítiť, že jeho majiteľ prechádza ťažkou psychickou krízou. Nemal kto poriadne upratovať, variť, chýbali zamestnanci, a tí, čo zostali, sa v práci nepretŕhali. Lodovico im občas poriadne vynadal, vtedy spravili, čo chcel, ale v skutočnosti im šéfoval Kenzo a v jeho záujme bolo len ošmeknúť svojho chlebodarcu tak, aby si to nevšimol. Nad iným ani neuvažoval. Poriadok a fungovanie hotela riešil len okrajovo. Rocco sa o to, ako hotelu, verejnému domu a „farme na deti“ vedie, veľmi nezaujímal, keďže svoje dni a noci strávil pri pohárikoch, fľaškách a dekantéroch. Akurát si všimol len to, že zásoby vo vínnej pivnici sa zmenšili a pálenky takisto. Pivo už nebolo, to pošlo ako prvé, keďže Rocco ho pil namiesto vody.

Cesta dolu bola úmorná. Opuchnuté nohy ho nechceli poslúchať. Dokonca na schodoch takmer spadol, len náhodou sa zachytil o zábradlie, keď sa naň zvalil. Ešte predtým, ako došiel do cieľa svojej rannej cesty, teda do kancelárie, sa zastavil na recepcii. Dávno tam nikto nerobil. Jedného recepčného zabil Rocco sám, ani sa pri tom nemusel veľmi namáhať. A druhého chcel dať zabiť tiež, ale stihol utiecť. Potom sa mu však doniesla správa, že ho niekde našli a zlikvidovali. Ako dôkaz mu doniesli prst s jeho prsteňom namiesto hlavy. Babráci, akoby prst mal byť dôkaz niečoho. Možno len v starých povestiach. Pokojne si ten človek mohol behať po svete bez neho a rovnako to pokojne mohol byť aj prst niekoho iného. Tak jeho zlosť stála život ďalšieho človeka, jedného z nových mužov, ktorí ho mali vyhľadať.

Prečo mu recepční tak ležali v žalúdku? Lebo boli slepí a sprostí! Recepčný má mať predsa zo všetkých zamestnancov najlepšie vyvinuté pozorovacie schopnosti. Mal by vedieť rozoznať hostí, ich charaktery, predvídať možné problémy. Jednoducho ich odhadnúť. Jeho úlohou je zaradiť si ich do škatuliek, vyfiltrovať podozrivých a v takom prípade ohlásiť vyššie. Títo si ani poriadne záznamy o hosťoch nespravili. Sám musel prísť na to, ktorí hostia boli spolčení s únoscami. Dal by krk na to, že to boli práve starí známi poslovia. A to tam ani nebol! Veľa hostí sa v tých dňoch neubytovalo a ani neskončilo pobyt. Nebola to zložitá matematika. Aj keď dôkazy sa žiadne nenašli, aj tak boli pre Lodovica najväčší podozriví práve oni. Až príliš dobre poznali pomery v hoteli. Ale mohli to byť rovnako aj nejakí zamestnanci. Aj preto sa k nim tak zle správal. Už nikomu na svete neveril. Len jednému nerozumel. Prečo k tomu došlo na dvakrát?

No tu sa vynorila otázka, ak to boli naozaj tí dvaja, urobili to z osobných dôvodov alebo im za to niekto zaplatil? Lodovico sa skôr prikláňal k druhej verzii. Musel to byť nejaký jeho nepriateľ. Mal zopár tipov, lebo ľudí, s ktorými bol na nože, nebolo málo. Každopádne vedel, že okrem Lucy s dieťaťom, poprípade o pár týždňov s deťmi, bude hľadať ešte aj túto dvojicu. Pochyboval, že ich ešte v hoteli tak skoro uvidí. Ak do toho naozaj boli zapletení, ako sa zdá, tak sa určite tomuto kraju vyhnú oblúkom. Bude si ich musieť nájsť sám a keďže bývajú celé leto v pohybe, vôbec to nebude jednoduché.

Čo sa týka kováča, tak jeho osud mu bol ukradnutý, odkedy sa mu donieslo, že jeho žena už nebýva na Pawlovského farme. Vraj ju niekde videli začiatkom zimy odchádzať s deťmi k rodine. Tak aspoň hovorila. Jedno je isté, podľa zdroja nebola s manželom a zdala sa byť smutná, keď sa jej na neho pýtali. Jej muž mlel z posledného už u nich. Určite otrčil kopytá. Rocco vôbec nemal kvôli nej výčitky svedomia. Bol rád, že je preč. Aspoň bude o jednu pomstychtivú ženu v jeho blízkosti menej.

Na recepcii len nazrel do knihy, či sa stav hostí nezmenil. S nadávkou ju zabuchol. Nečudoval sa, že nikto neodišiel, ale skôr tomu, že doteraz neprišiel. To znamenalo, že aj na juhu bola stále zima. Do toho mu tam prišla zavadzať stará Eva, ktorá vyberala špinavú bielizeň z koša.

Najskôr zaváhala, keď videla šéfa študovať zápisy v knihe hostí, no potom si povedala, že sa ho nemusí báť. Možno si ju ani nevšimne, ak bude dosť rýchla. No potom sa na ňu tak škaredo pozrel. Preto ho pozdravila a rýchlo sa za vyrušenie snažila ospravedlniť: „Dobrý, pán Rocco! Prepáčte, ja len toto tu zoberiem.“ Bola to chyba.

Jej vtieravá úslužnosť, nepríjemný škripľavý hlas, ktorý sa mu zarýval niekde vzadu do mozgu, zohnutá postava a zvráskavená tvár spôsobili, že v ňom okamžite vzkypela žlč. Nič nefungovalo ako malo, ani on. Ale on nemohol a oni mohli! Tak si svoju nečakanú frustráciu si začal vybíjať na nej slovami: „Prečo tu nikto nie je?! Kto má mať na starosti recepciu?!“

„Nikto, sám ste povedali, že do jari tu nikoho netreba,“ zareagovala pomaly a opatrne. Zatiaľ jeho výbuch nebol nič nezvyčajné, čo by nezažila. No prirodzene tušila, že má byť opatrná. Zohla sa a prekladala posledné špinavé spodky hostí do svojho koša.

Medzitým sa jej šéf začal rozčuľovať: „Ja?! Keby si aspoň netrepala! Také niečo som nemohol povedať! Niekto sa predsa musí starať o hostí!“

„Kuchyňa, teraz tam chodia so svojimi požiadavkami,“ oboznámila ho s niekoľko mesačnou novinkou.

Rocco na ňu tak čudne pozrel, akoby jej neveril. Strieľa si z neho? Kedy sa to stalo? Prečo? Narýchlo skúšal vyhrabať spomienku, že by vydal také nariadenie, ale nedokázal si spomenúť. Ani na to čo robil včera, pred týždňom... Jeho mozog bol stále v spánkovom režime. Pamäť bola vypnutá, ale oči nie. Vnímali špinu, neporiadok vo vstupnej hale, vyzerala príšerne.

„Prečo je tu taký bordel? Všade prach, špina, smrad, čo tu postávaš? Prečo neupratuješ?!“ vynadal jej znechutene. „Do večera nech sa to tu všetko leskne!“

Zhrbená starena sa roztriasla ako osika a veľmi rýchlo povedala: „Už bežím, pane. Prepáčte. Prať som chcela. Môžem najskôr upratať, ak si želáte.“ Nechala špinavú bielizeň, vybrala zo zástery nejakú handričku a začala utierať tučnú vrstvu prachu z poličiek. Bolo počuť pukanie jej kĺbov a tlmené vzdychy od fyzickej námahy. Jej pomalé tempo, ktorým zdvíhala predmety, upratala pod nimi, uložila ich naspäť, Rocca iritovalo. Stál pri nej, pozorne ju sledoval, vrelo to v ňom. Mladšia by to urobila za polovičný čas. Aj jej prehnaná úslužnosť mu už dlho liezla na nervy. Nikdy sa nebránila, nepovedala mu do očí pravdu, stále s ním súhlasila. Správala sa ako krava, ako obeť, na ktorej sa každý chce vyvŕšiť. Akoby si seba vôbec nevážila. Tá handra v jej rukách mala väčšiu cenu. Ešte aj pohľad na ňu bol príšerný. Vrásky, fľaky, staroba. Nebola hodná jeho krásneho hotela!

Nechápal, prečo takú neschopnú starenu nechával dožiť u neho. Zrazu získal pocit, že ju už nepotrebuje. Chcel nejakú zmenu. Chcel, aby si tento deň, tento konkrétny deň zapamätal. Aby nezapadol ako tie za posledné mesiace. Chcel nový začiatok. Bude to chcieť však očistu, zbaviť sa nepotrebného. Bude menej piť, viac sa starať o to, čo vybudoval. Svoje impérium! A to môže vystavať len na kvalitných ľuďoch. Preto si povedal, že pre ňu urobí to najlepšie.

„Nechaj to tak. Poď sem!“ zavelil.

Starena prišla netušiac, čo sa na ňu chystá. Rocco nechcel urobiť neporiadok. Preto zvolil čisté riešenie.

„Už si na toto stará,“ vyriekol ortieľ a presne miereným úderom jej rukou sekol do krku. Prudkosťou útoku a bolesťou prekvapená žena padla na kolená. Pravá ruka k nemu reflexne vyštartovala, ale nestihla ho ohroziť. Uvoľnene padla skôr, ako sa ho vôbec dotkla. Život zo stareny vyprchával dosť pomaly na to, aby vrah stihol ešte uzrieť strach v jej nechutných stareckých očiach, popretkávaných krvavými žilami. A nepochopenie. Možno sa práve zamýšľala, či si to zaslúžila za tie roky vernej služby. Možno sa iba lúčila so životom v poslednom okamihu, ktorý jej zostával. Určite si kládla otázku: prečo? Nebola na ňu dostačujúca odpoveď okrem tej, lebo mohol, lebo chcel.

Lodovico na ňu fascinovane hľadel. Dychtivo čakal na chvíľu, kedy sa jej zrak úplne zakalí. Túžil zachytiť presne ten okamih, kedy už niet cesty späť. Bavila ho tá postupná premena.

Teta Eva mu najskôr hľadela do tváre, kým si uvedomila, že nechce, aby to bolo posledné, čo vidí. Možno to tak nebolo a jej pohľad sám od seba zablúdil smerom k oknu. Snežilo. Zase. Krásne, pokojne, bez veľkého vetra. Ako na gýčovom obraze, ktorý síce veľkú cenu nemá, ale každý sa rád naň pozrie.

A možno mu len nechcela dopriať tú zvrátenú radosť, po ktorej prahol a ktorú podvedome vytušila. Však ho roky poznala. Sledovala ho od mladosti, cez všetky jeho podoby až po tú, v ktorej sa ráno zobudil. Kedysi to bol iný človek. Kedysi strašne dávno. To si pamätala, a preto mu dokázala odpustiť. Len... len sa na neho a jeho súčasnú krutosť už nedokázala viac pozerať.

Rocco bral osobne odmietnutie zrakového kontaktu. Prestala ho zaujímať. Pre neho sa to skončilo. Preto kopol do tela, z ktorého vyhasínal život, len tak. Pre nič za nič. Chcel ju vidieť mŕtvu na podlahe a nie v kľaku držiac sa poslednými silami pri živote. Padla, až jej hlava zadunela. Oči zostali zafixované smerom k stene. Ani náhodou na neho. Prázdne. Bez duše.

Bolo dokonané. Zmena nastala. Staré odišlo, príde nové, vivat nové!

Ach, aké je ľahké zobrať život ľudskej bytosti! Aké povznášajúce vedieť, že má človek aspoň život niekoho iného pod svojou kontrolou. Cítiť tú moc. Zvrátenú radosť z nej. To vzrušenie! Hneď bol deň krajší!

Príjemný pocit ako po dobre vykonanej práci sa usadil v Lodovicovej duši. Dokonca sa začal podvedome usmievať. Toto potreboval. Nezabíjať v zlosti, nepríčetnosti, ale užiť si to. Cez to cítiť, že je ešte stále pri živote. Nie ako ona. Mŕtvola pri jeho nohách. Tak ju prekročil a pokračoval vo svojej ceste, na ktorej si ešte urobil medzizastávku v kuchyni, odkiaľ si tentokrát nezobral tvrdé, ale iba fľašu jablkového vína a dva džemom spojené lievance. To mali byť jeho raňajky a obed zároveň.

Keď otvoril dvere kancelárie, tak mu zrak padol na Kenza, ktorý sedel ako veľký šéf na jeho mieste, oproti nemu koniar a o niečom vášnivo diskutovali. No debatu okamžite prerušili, ako sa Rocco objavil. Bez slova podišiel k svojmu kreslu, počkal, kým ho Kenzo opustí, presadne si ku koniarovi, až potom si rozložil svoje raňajky na stôl, odpil z vína a povedal: „Pokračujte, chcem vedieť, o čom je reč. Mimochodom, niekto by mohol odpratať telo tej stareny. Leží na recepcii.“

Muži sa na seba vyľakane pozreli. V tom istom okamihu si obaja uvedomili to isté. Dobré časy ryžovania sa im skončili.

A krásny nový deň staronového Rocca sa mohol začať.